Tina hrám hru, v ktorej mi padajú dobré kocky

V hudbe ste sa nevydali tým klasickým stredným prúdom, ale r’n’b, ktorý nemá na Slovensku veľkú základňu. Prečo?
Ja robím veci, ktoré sa mi páčia, za ktoré sa nemusím hanbiť a budem si za nimi stáť o päť aj o desať rokov. Je to hudba, ktorú počúvam dennodenne doma a na ktorej som vyrastala.

Možno vás na to predurčil aj váš výzor.
Tak viem si predstaviť aj čiernu metalistku (smiech). No toto mi je skrátka srdcu najbližšie.

Ale vďaka exotickému zjavu si vás ľudia ľahšie zapamätali, nemyslíte?
Asi som dosť neprehliadnuteľný typ. No ťažko povedať. Je to však irónia osudu, pretože, keď som bola menšia, mala som s tým veľké problémy v škole aj inde. Všeličo sa mi udialo v živote, čo vôbec nebolo príjemné. A teraz je to naopak. Časy sa zmenili.

Čím to je spôsobené?
Z veľkej časti asi aj tým, že do hry vstúpil hip-hop. Najznámejší predstavitelia hip-hopu sú práve černosi a ja necítim rasizmus do takej miery ako napríklad pred desiatimi rokmi. V posledných dvoch rokoch som s tým nemala žiadne problémy. Aj keď nejaké narážky sú vždy. Považujem ich však za smiešne a trápne. Riadim sa heslom – „nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe“, preto dokážem tieto veci úplne ignorovať. Pokiaľ je to iba slovné, nemôže mi to ublížiť.

Keď už sme pri vašom výzore, vy neradi hovoríte o svojich koreňoch.
Pretože to vôbec nie je podstatné. Ja mám svoju rodinu, ocka, mamku a brata, s ktorými žijem svoj život. Je to skrátka časť môjho súkromia, zbytočne by sa v tom niekto rýpal. Nech rozoberajú môj album, ale nie moje súkromie.

Vašou rodnou rečou je maďarčina, no vôbec to nepočuť.
Bolo obdobie, keď som hovorila iba po maďarsky. Keď som mala štyri roky, učila som sa po slovensky, potom som intenzívne komunikovala oboma jazykmi. No teraz už maďarčinu takmer vôbec nepoužívam.

Ale ani východniarsky prízvuk necítiť.
Možno je to aj tým, že som nikdy nemala veľmi ostrý východniarsky prízvuk, pretože som sa venovala recitovaniu, kde to bolo neprípustné. Okrem toho som išla na herectvo, kde to odstránili úplne.

O východniaroch sa hovorí, že sú veľmi cieľavedomí, ambiciózni. Aj vy sa tak vnímate?
Vôbec nie. Ja mám zo všetkého zatiaľ zábavu. Mám pocit, že hrám nejakú hru a prichádzajú mi dobré karty alebo padajú dobré kocky. Stále to neberiem vážne.

Tešíte sa na promo obdobie, ktoré vás čaká, alebo to chcete mať za sebou?
Nemám vôbec problém chodiť hoci každý deň na rozhovory alebo fotenie. Pretože viem, že sa to postupne trochu upokojí a neskôr úplne skončí. Som rada, že sa teraz nenudím a je len pozitívne, že niektorí ľudia majú o mňa a moje názory záujem.

Vy ste svoj druhý album avizovali dlhšie predtým, ako naozaj vyšiel. Stratégia?
Bolo to preto, že sama som nevedela, kedy bude termín tohto môjho „pôrodu“ (smiech). Takže záujem som neúmyselne vyvolávala už dlhšie a viem, že sa na to čakalo. Nielen zo strany médií, ale aj fanúšikov a mojej rodiny. Tesne predtým, ako vyšiel, som ho očakávala doslova s malou dušičkou a značne nervózna. Možno aj preto, že po prvom albume sa našli ľudia, ktorým sa zapáčila moja hudba a vytvorila som si isté zázemie. To mi robí veľkú radosť, no zároveň cítim väčšiu zodpovednosť. Musím však povedať, že druhý album sa mi oveľa viac páči ako jeho predchodca.

V tom prvom ste sa iba hľadali?
Určite áno. Súčasný album je v niečom zrelší, aj keď si netrúfam povedať v čom, pretože by to už zaváňalo samochválou. Texty sú osobnejšie, majú väčšiu výpovednú hodnotu, sú o tom, čo som naozaj prežila. Keď som album nahrávala, stále som váhala, či to mám vôbec pustiť von, pretože je to osobná spoveď.

V poslednom období ste spolupracovali na niekoľkých skladbách s českými a slovenskými hip-hopermi, ktorí majú imidž drsných chlapcov.
Oni nie sú až takí drsní, sú úplne normálni. Dokážu komunikovať aj na inej úrovni ako čo veta, to nadávka. Ale, samozrejme, treba udržiavať túto pózu tak dlho, ako sa dá (smiech). Mám ich rada, väčšinu z nich stretávam v bežnom živote a mám sa s nimi o čom rozprávať.

K spevu ste sa dostali ako osemnásťročná. To znamená, že predtým ste vôbec nespievali?
Iba na stužkovej. Ľudia mi už dávnejšie hovorili, že spievam dobre, ale nikdy som to nebrala vážne. Ja som totiž celý život chcela byť herečkou. Na herectvo do Banskej Bystrice ma prijali na prvýkrát, ale školu neotvorili pre akreditáciu. Keďže som hrozne lenivý človek, nikde inde som to neskúšala a povedala som si, že počkám. Pred sebou som mala neurčitý čas, nemala som žiadnu víziu, čo robiť. Zlom nastal, keď som si pred pár rokmi pospevovala na ulici. Oslovil ma jeden hip-hoper, odviezol ma do štúdia, kde ma stretol raper Helicó a ten ma priviedol do Bratislavy. Vtedy sa to celé začalo.

Asi máte šťastie na dobrých ľudí.
Určite. A možno mi veci vychádzajú preto, že ich nijako nesilím. Všetko sa udialo akosi samo. Som asi jedna z mála speváčok, ktorá nevzišla zo speváckej súťaže alebo talentových skúšok.

Z Košíc ste sa presťahovali do Bratislavy práve pre hudbu. Nebolo by ľahšie presadiť sa na Východe? Veď tam je asi menšia konkurencia.
V Košiciach sa to nedá. Tam sa presadil akurát tak Braňo Mojsej (úsmev), ale žiadna speváčka. Nepovedala by som, že je tam málo príležitostí. No stále mám pocit, že Bratislava je mienko-tvorná. Ak človek dokáže preraziť tu a vybudovať si nejakú pozíciu, potom nie je problém presadiť sa na celom Slovensku. Opačne to nefunguje.

Aké boli prvé mesiace v Bratislave?
Veľmi ťažké. Mala som málo peňazí, nevedela som, čo so mnou bude. Iba sa črtalo, že by mi mohol vyjsť album, bývala som v dosť nepeknom byte, netušila som, či vôbec dokážem zaplatiť nájom na ďalší mesiac. Necítila som sa tu dobre, nemala som tu kamarátov. Už by som to nechcela nikdy zažiť. Po štyroch mesiacoch som sa chcela zbaliť a ísť domov. No niekoľko ľudí mi stále opakovalo: „Raz príde ten zlom a budeš rada, že si zostala.“ A naozaj prišiel.

K spevu ste sa dostali vďaka náhode. Takisto to bolo v prípade moderovania, keď vás oslovili ľudia z televízie. Veríte v náhody?
Verím v osud a som zvedavá, čo mi je súdené o najbližších päť rokov. Pretože pri žiadnej činnosti som nevydržala dlhšie ako tri - štyri roky. Väčšinou ma to prestalo baviť a prešla som k niečomu, čo ma nadchlo ešte viac. Neovplyvňujem to, prichádza to podvedome. Prešla som tak rôznymi krúžkami a športmi. Niekoľko rokov som hrala basketbal, no pre zranenie som s tým musela prestať. Neviem, či som bola až taká dobrá, aby som to dotiahla na profesionálnu úroveň, ale pokusy tam boli. No nepracovala som na sebe až tak, ako by som mala. Moderovanie ma zasa nenapĺňalo. Nech ho robia ľudia, ktorí sa na to cítia a je to ich životný sen, ale mojou prioritou je spev. Určite sa to dá skĺbiť, ale keď to človek nerobí s radosťou, tak ho to iba brzdí.

Pred rokom v lete ste strávili päť týždňov v Londýne a vraj sa tam črtala hudobná spolupráca. V akom štádiu to je teraz?
Teraz to vyzerá veľmi zaujímavo a už tam mám rozpracované isté projekty, ale nechcela by som to konkretizovať. Náhodou nevyjdú a bude ma mrzieť, že som o tom hovorila. No možno povedať, že ľudia z Londýna si ma našli, keď boli náhodou na Slovensku. Počuli ma niekde spievať a asi som ich zaujala. Už som tam aj spievala a niečo nahrala. Hoci nie priamo v Londýne, keďže som nemohla odletieť, producent prišiel sem na Slovensko.

Chceli by ste to skúsiť v zahraničí?
Nerozmýšľam nad tým a neriešim to. Mne je tu na Slovensku dobre, mám tu svoju istú pozíciu. Nechystám sa dobyť Európu ani svet, pretože takých speváčok, ako som ja, je asi pol miliardy. Nie je to len o talente a chcení, ale veľkú úlohu zohráva manažment, známosti a peniaze. Ale ak niečo príde, tak to bude len dobré.

Môžu podľa vás uspieť slovenskí hudobníci v zahraničí?
Čo by nemohli, môžu, no musí si vás niekto všimnúť. Pretože len tak klopať na dvere a hovoriť: „Ja som zo Slovenska, pekne spievam, urobte mi prosím album,“ to určite nefunguje.

Hoci sa hudbe venujete dlhšie, mnohí si vás všimli až potom, keď ste naspievali duet a začali spolupracovať so Zdenkou Prednou. Nemrzí vás to?
Vôbec nie. Mne je to jedno, kedy si ma začali všímať. Hlavné je, že si ma všimli (úsmev).

Pomáhali ste takisto Luisovi z reality šou VyVyvolení, napriek tomu vás ľudia nedali do škatuľky komerčná speváčka. Prečo?
To naozaj neviem. Asi aj preto, že iným spôsobom nezveľaďujem svoju osobu, nezakladám si na tom, aby imidž predbehol hudbu, aby som sa za každú cenu ocitla na titulných stranách. Ale nerobí mi problém spolupracovať s takýmito ľuďmi. Ak je niekto dobrý, tak je úplne jedno, odkiaľ ho ľudia poznajú. Ale keď niekto nemá talent, alebo sa chce predávať iba svojimi vzťahmi, vôbec nemám dôvod s ním spolupracovať.

O vašich vzťahoch sa naopak veľa nevie.
Ja nemám problém povedať: „Toto je môj priateľ.“ Pretože, ak niekoho ľúbim, tak sa za to nehanbím. Ale, aby som sa s ním fotila v spálni na posteli, tak to je už veľa.

A ako sa vám darí vyhýbať bulváru? Pretože mnohí sa o to snažia, ale napriek tomu si ich nájde sám.
Možno si nájde aj mňa, neviem. Ale ja sa nepotrebujem promenádovať po akciách so svojimi novými objavmi, nerozoberám veci, ktoré viem ja, moja rodina a kamaráti. Zatiaľ sa skúšam u ľudí zapísať prostredníctvom hudby a musela by som byť veľmi v úzkych, aby som niečo také podstúpila.
Ako vnímate svojich kolegov, ktorí sa na to dali?
Je mi do smiechu z interpretov, o ktorých naozaj neviem, či vydali nejaké CD-čko alebo mali koncert, ale napriek tomu sú stále v novinách. Ale určite tých ľudí neodsudzujem. Je to ich cesta, ktorá je úspešná možno v danom období, ale nie je trvácna. Slovenský šoubiznis je vo všeobecnosti strašne milá kôpka ľudí. Sedemdesiat percent z nich sú také figúrky, ktoré sú presvedčené o tom, že sú hviezdy. Ale určite sú tu aj významní ľudia, ktorí niečo dokázali a ešte aj dokážu.

Martina Csillaghová – Tina (22)
sa narodila v Prešove. Vyštudovala basketbalovú triedu na gymnáziu v Košiciach. Po skončení strednej školy ju prijali na herectvo v Banskej Bystrici. Hudbe sa venuje od roku 2003, keď sa z Košíc presťahovala do Bratislavy. Začala spolupracovať s producentmi ako Peter Graus, Tomáš Zubák a Maroš Kachút, hosťovala v skupine B3. Svoj prvý sólový album pod názvom Tina vydala v roku 2004. V tom istom roku vyhrala v súťaži Grand Prix Radio cenu Objav roka, neskôr získala dve nominácie na cenu Aurel 2004 v kategórii Ženský spevácky výkon a Objav roka. Jej druhý album Chillin vyšiel 13. novembra 2006, na budúci rok chystá koncertné turné. Okrem hudby sa rok venovala aj moderovaniu hudobnej hitparády na televízii JOJ.

Lásky Tiny
Väčšina pozná Tinu ako speváčku. Nie všetci vedia o jej všestrannosti. Ako vraví ona sama, stihla už vyskúšať snáď všetko. Od basketbalu, cez herectvo až po moderovanie.

Moderovanie: Po roku na televíznej obrazovke som zistila, že to nie je smer, ktorým by som sa chcela uberať, ale som vďačná za možnosť, ktorá sa nedostáva každý deň. A takisto práca pred kamerou mi dodala väčšiu sebadôveru v komunikácii s médiami.

Basketbal: Basketbalu som sa venovala sedem rokov. Pôvodne som si myslela, že bude zo mňa basketbalová hviezda. Akosi som prestala rásť a potom sa mi už prestalo aj chcieť.

Herectvo: Moje krátke štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici mi výrazne pomohlo v pódiovom a rečovom prejave. Som rada, že som sa dostala pod ochranné krídla ľudí, ktorých si nesmierne vážim – Jozefa Adamoviča, Božidary Turzonovovej či pani Záborskej.

Spev: Ešte pred pár rokmi som si netrúfala odhadnúť, akým smerom sa bude uberať môj život. Dnes už viem, že môj život je hudba.

Autor: SME ženy