Sama v cudzom meste

Každý, kto bol dlhší čas v zahraničí, vie, že ešte pred odchodom musí vybaviť viacero úradných vecí, potvrdení a podpisov, až potom môže začať žiť v novej krajine. Rozdiel je však v tom, na ako dlho a prečo človek cestuje. Zdĺhavejšie vybavovanie čaká cudzinky, ktoré sa k nám chystajú na dlhší čas, napríklad za prácou. Musia si vybavovať nie-len vízum, ale aj pracovné povolenie, na základe ktorého im krajina vydá dlhodobé víza. K nim musia predložiť cestovný doklad, účel pobytu, preukázať dostatok peňazí na účte a niekedy prísť na pohovor.

Problémy s byrokraciou
A to nie je zďaleka všetko! Musia sa zare-gistrovať na úradoch a prihlásiť do slovenskej zdravotnej poisťovne, a to aj vtedy, keď nežiadajú o trvalý pobyt v SR. Ani to však nie je podľa vedúcej úradu Medzinárodnej organizácie pre migráciu Zuzany Vatráľovej to najťažšie. „Relatívne málo problémov pri kontaktoch s inštitúciami majú ľudia, ktorí sa na Slovensko buď priženili, alebo sem prišli študovať v rámci nejakej medzivládnej dohody.

Naopak, najťažšiu situáciu v styku s inštitúciami majú utečenci, čo je dané aj jazykovou bariérou, ktorá sťažuje komunikáciu s úradmi. Na jednej strane počúvame sťažnosti, že cudzinci musia podpisovať formuláre a dokumenty, ktorým nerozumejú, a na druhej strane vzniká pocit, že niektorí túto jazykovú bariéru zneužívajú,“ vysvetľuje odborníčka. Podaktorí majú pocit diskriminácie, sťažujú sa na nepríjemné a nedôstojné prostredie, podmienky a atmosféru pohovorov. „Správanie sa pracovníkov cudzineckej polície je vnímané tak, že vystupujú nadradene z pozície moci, ako keby robili cudzincom láskavosť,“ dodáva.

Je tu diskriminácia?
Podľa Migračného informačného centra pri vybavovaní slovenského občianstva niekedy vznikajú veľké problémy. Úrady požadujú doklady štátnych inštitúcií, ktoré môžu byť „nezohnateľné“ (napr. rodný list rodiča). „Podľa niektorých migrantov sú na úradoch najviac diskriminovaní ľudia prichádzajúci z Východu, hlavne z bývalých krajín Sovietskeho zväzu. Problém vidia hlavne v pretrvávajúcej averzii pre okupáciu v roku 1968. A takisto ľudia inej farby pleti,“ hovorí Zuzana Vatráľová.

O žiadosti o udelenie štátneho občianstva SR rozhoduje ministerstvo vnútra. Hlavnými zákonnými podmienkami na udelenie občianstva sú päťročný trvalý pobyt na našom území, ovládanie slovenského jazyka a bezúhonnosť žiadateľa. Osobe, ktorá má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo aj bez splnenia spomenutých podmienok v prípade, že uzavrela manželstvo so Slovákom alebo Slovenkou a žije v tomto manželstve v spoločnej domácnosti najmenej tri roky.

Kde sa učia po slovensky
Cudzinci majú u nás možnosť učiť sa jazyk na rôznych platených aj bezplatných kurzoch slovenského jazyka, ktoré organizujú väčšinou univerzity. Niektorým platí kurz zamestnávateľ, iní si platia súkromných učiteľov, čo je však finančne náročné. Potom sú tu zahraniční študenti - štipendisti, ktorí prichádzajú na základe medzivládnych dohôd a majú v rámci štúdia zabezpečený ročný kurz slovenského jazyka. „Niektorí prisťahovalci však nevyužívajú jazykové kurzy, učia sa spontánne komunikáciou s ľuďmi. V niektorých prípadoch to obmedzí znalosť slovenčiny iba na výrazy každodennej komunikácie a komplikuje tak porozumenie formálnemu jazyku alebo médiám,“ dodáva Zuzana Vatráľová. Proces učenia jazyka sa podľa skúseností urýchľuje vtedy, ak majú cudzinci slovenského partnera. „Slabá znalosť slovenčiny výrazne komplikuje aj komunikáciu u lekára. Cudzinci musia cielene vyhľadávať takých, ktorí vedia minimálne po anglicky alebo ochotnejšie prijmú tlmočenie treťou osobou,“ uzatvára problém Vatráľová.

Slováci sú zdržanlivejší ako my
Irina Farkašová (50) pochádza zo Stavropoľa v rusku. Na Slovensko sa vydala.
„V Stavropoľskom kraji som sa narodila a vyštudovala vysokú školu ekonomickú. Ašpirantúru som robila v Moskve, kde som sa počas štúdia zoznámila so svojím budúcim slovenským manželom,“ začína svoj príbeh ekonómka Ing. Irina Farkašová, CSc. Prežili sme v Moskve krásne časy, nakoniec sme sa tam aj zobrali. Na Slovensko som prišla prvýkrát až po svadbe.“ Irina spomína, že aj spolu s rodičmi mala určité obavy z nového prostredia, hoci z mužovho rozprávania bola na všetko pripravená tak, akoby tu už bola viackrát. „Bola som veľmi milo prekvapená. Manželova široká rodina ma prijala úžasne a ja som sa hneď cítila ako doma. Spoločne so svokrovcami, ktorí nám ako mladomanželom vo všetkom pomáhali, som spoznávala Slovensko a veľmi sa mi zapáčilo.

Príjemne ma prekvapila skutočnosť, že ľudia boli ku mne milí aj v obchodoch, slovenčina a ruština sú predsa príbuzné. Takisto ma uchvátili čisté, upravené mestá a dedinky. V čase môjho príchodu sa u nás doma totiž vnímalo vtedajšie Československo ako vyspelá kultúrna krajina na ‚Západe‘,“ rozpráva svoje pocity Irina o pomeroch v našej krajine v roku 1988. „Žijem na Slovensku už devätnásť rokov a som tu spokojná a šťastná. Je to možno tým, že slovenská a ruská mentalita sú veľmi podobné, takže sa hneď zblížili aj naše rodiny,“ hovorí sympatická Ruska, ktorá za najvýraznejšie črty Slovákov považuje pohostinnosť, otvorenosť a priateľskosť k slovanským národom. „Myslím si, že zmeny pomerov spoločenského života sú viditeľné, mladí Slováci sú sebavedomejší, slobodnejší, priamejší vo vyjadrovaní a odvážnejší v porovnaní so staršou generáciou.“

Irina sa ako aktívna členka spoločenského združenia „Sojuz ruskich“ v Bratislave snaží s priateľmi rozvíjať a podporovať mládež v spoznávaní a zachovaní ruskej kultúry rôznymi spoločenskými podujatiami, napríklad typicky ruskými večermi, predstaveniami pre deti a podobne. „Aj keď sú Slováci zdržanlivejší ako Rusi, cítia sa na týchto podujatiach dobre.“ Irine sa na Bratislave páči, že je v porovnaní s dnešnou Moskvou pokojným mestom, na druhej strane jej chýba viac zelene a parkov. „Veľká škoda,“ hovorí Irina, „že zatiaľ nie je dohoda o dvojakom občianstve medzi Ruskom a Slovenskom. To by mi podstatne uľahčilo kontakty s rodinou, priateľmi a tiež kultúrne a pracovné vzťahy s Ruskom,“ hovorí na margo systému, na ktorého základe získala slovenské občianstvo za cenu vzdania sa ruského. Na návštevu k rodičom si preto musí vybavovať turistické víza a domov môže ísť len na pozvanie.

Slovenskí muži sú hanbliví
Ji Sun (26) pochádza z Južnej Kórey a je štipendistka na Filozofickej fakulte v Bratislave.
Keď sa Ji Sun po strednej škole rozhodla pre štúdium angličtiny a češtiny, mama jej navrhla, aby sa do tej exotickej krajiny išla pozrieť. Tak si v roku 2000 vybavila v Prahe semestrálny študijný pobyt. Po získaní bakalárskeho titulu pokračovala v štúdiu, odbor stredoeurópskych jazykov, národov a kultúr. Zároveň sa dozvedela o možnosti štipendijného pobytu na Slovensku a povedala si „prečo nie“? V súčasnosti žije Ji Sun v Bratislave tri roky. Do konca štúdia jej ostávajú ešte dva roky a potom sa rozhodne, či tu zostane, či pôjde do inej krajiny, alebo či sa vráti do rodnej Kórey. „Zdá sa mi, že tu je väčší pokoj. U nás je totiž obrovský stres, ľudia sa stále za niečím ženú. Pracuje sa tam naozaj veľmi tvrdo. Veľa firiem začína ráno fungovať už o ôsmej, pričom zamestnanci chodia už o šiestej na rôzne povinné jazykové kurzy. A málokedy sa končí pred desiatou večer.

Na druhej strane sú tam ľudia adekvátne zaplatení. Ľudia si na Slovensku nežijú dobre. Veľmi ma udivilo, ako slabo sú tu platení vysokoškolskí profesori a lekári, čo sú v Kórei najlepšie ohodnotené pracovné miesta,“ rozpráva Ji Sun. Aj keď sa medzi Kórejčanmi hovorí, že Slováci sú príjemní ľudia, stretla sa u nás Ji Sun aj s rôznymi nepríjemnosťami. „Keďže je na prvý pohľad zjavné, že sme cudzinci, tak nás niekedy úmyselne nechávajú čakať aj dvadsať minút, kým si niečo objednáme. Potom to zasa dlho nedonesú alebo donesú niečo úplne iné a odseknú, že nám nerozumeli. Alebo keď si chcem niečo kúpiť, tak ma niekedy predavačky ani neoslovia a vidia, že čakám. Niekedy sa necítim ako zákazníčka, ale ako človek, ktorý otravuje. Poznám však veľa láskavých ľudí, veď som si tu našla toľko kamarátov,“ rozpráva. Ľudia v Kórei vraj vôbec nepoznajú Slo-vensko, a keď, tak len vďaka automobilke KIA. „Keď chcem niekomu priblížiť, kde študujem, musím povedať, tam pri Poľsku či pri Rakúsku.

V roku 2000 vyzerala Bratislava podľa Ji Sun horšie ako dnes. „Naozaj vidno veľký rozdiel. Sú tu nové hotely, obchodné centrá, ale aj ceny sú vyššie. Máte lepšie bary, reštaurácie, najlepšie pivo na svete, ktoré sa s kórejským nedá ani porovnať. A čo mi prekáža? Nie je tu až taký veľký výber značkového oblečenia a v zime sú neupravené zľadovatené chodníky. U nás je tiež taká zima, ale keď nasneží, na druhý deň sú cesty uprave-né. V Kórei ľudia viac bojujú za svoje práva. Slováci sú málo sebavedomí, ale niekedy sa ku mne paradoxne správajú povýšenecky, akoby Európa bola niečo viac ako Ázia.“ Pre Kórejčanky a Ázijčanky sú vraj slovenskí muži veľmi príťažliví, hlavne blondiaci s modrými očami. „Sú však veľmi hanbliví. Ku mne ako k exotickej žene sa správajú poväčšine veľmi slušne. Stretla som sa aj s tým, že ma vnímajú ako niečo špinavé. To však boli dosť hlúpi, nevzdelaní a starší muži.”

Niekedy sa robím, že nerozumiem
Daniela Laudani (38) pochádza zo Sicílie. Pracuje ako lektorka v Talianskom kultúrnom inštitúte v Bratislave.
Počas stredoškolského štúdia sa Daniela zamilovala do literatúry, ktorú spolu s estetikou vyštudovala na vysokej škole v rodnom Taliansku. Po ukončení univerzity sa rozhodla orientovať aj na iné jazyky, napríklad češtinu. „Hneď po revolúcii som prišla do Prahy a postupne som sa dostala do Bratislavy na Taliansky kultúrny inštitút. Som tu už viac ako šesť rokov.“ Keď Daniela pricestovala do vtedajšieho Československa, nevedela o krajine vôbec nič. „Proste som prišla s veľkým kufrom na Hlavnú stanicu do Prahy. Zo začiatku som dokonca robila všelijaké trapasy. Napríklad som si kúpila knedľu a mysliac si, že je to chlieb, som si na ulici sadla na lavičku a začala jesť,“ smeje sa pri spomienkach Talianka.

„Keď som sa sťahovala na Slovensko, počítala som s tým, že tu nebudú ľudia takí temperamentní ako u nás na juhu. Zistila som však, že Slováci sú dosť impulzívni a zďaleka nie sú takí chladní, ako sa na prvý pohľad zdá.“ Najťažšie bolo pre Danielu zanechať v Taliansku rodinu. Zároveň však priznáva, že od jej odchodu sa doma veľa zmenilo. Na rozdiel od väčšiny Talianov sa považuje za menej dôverčivú a potrebuje viac času na zoznámenie. „Práve preto sa mi na Slovákoch páči, že sú pri prvom kontakte chladnejší. Na nadviazanie kamarátstva sa tu musí chvíľu čakať. Obdivujem vašu vlastnosť, že si nepustíte do svojho domu len tak hocikoho. U nás v Taliansku hocikedy príde k vám domov mnoho kamarátov, tí donesú svojich známych, ktorých ani nepoznáte. Tu naopak platí - môj domov, môj hrad – veľmi dôkladne si vyberáte, koho pustíte cez prah svojho súkromia.“

Na druhej strane Daniele južanský temperament občas chýba. Keď sa vraj v Taliansku stretnú kamaráti, tak kričia, bozkávajú sa a otvorene prejavujú emócie. „Tu je všetko také decentnejšie. Alebo ďalšia vec - Taliani pri rozprávaní veľmi gestikulujú. Mňa museli na Slovensku niekoľkokrát upozorniť, že nie je dobré až tak rozhadzovať rukami.“ Slovenskí muži sa mi páčia a tí, medzi ktorými sa väčšinou pohybujem, sa na rozdiel od Talianov o seba veľmi dobre starajú. Postava, kozmetika, parfumy, účesy, na to všetko si tunajší muži potrpia. Taliani sa skôr spoliehajú na svoj prirodzený južanský šarm.“ Za normálnych okolností sa k Daniele slovenskí muži správajú slušne, ale napríklad pod vplyvom alkoholu a keď zistia, že je exotická Talianka, sa jej pýtajú intímne až trápne otázky. „Napríklad, či sa depilujem a podobne. V takom prípade sa tvárim, že nerozumiem.

„Daniela priznáva, že slovenčina je veľmi ťažký jazyk. Prvý rok vraj len počúvala. Dnes však už pekná bruneta plynulo rozpráva po slovensky, a to i napriek tomu, že nikdy nechodila do nijakého kurzu. Jedna vec však Daniele na Slovensku veľmi chýba. „Je zaujímavé, že si tu môžem vybrať z neuveriteľného množstva talianskych reštaurácií, ale keď sem príde moja rodina a ja ich chcem ponúknuť slovenskou kuchyňou, tak zrazu nemáme kam ísť. V Bratislave sú možno tri typicky slovenské reštaurácie a tie sú stále plné. Niekedy sa mi zdá, akoby sa národná identita strácala, že sa Slovensko neprezentuje v takej miere, ako by sa malo. Ste úžasný národ, ktorý však dostatočne nebojuje za svoje práva.“

Cudzinci na Slovensku
V predminulom roku bolo cudzincom udelené štátne občianstvo SR celkovo v 4016 prípadoch, najviac Čechom (775), Ukrajincom (549) a obyvateľom Srbska a Čiernej Hory (506). Spolu bolo udelených 971 trvalých pobytov v Slovenskej republike, najviac v Bratislavskom, Trnavskom a Žilinskom kraji. Až takmer 900 cudzincov uzavrelo s obyvateľom našej krajiny manželstvo. Prechodných pobytov v SR bolo v roku 2004 udelených spolu 1614. Najviac cudzincov prišlo za prácou, 422 cudzincov s prechodným pobytom vyvíja v našej krajine podnikateľské aktivity a 284 študuje.

Akí sme?
Slovensko je podľa cudzincov krásna krajina s vynikajúcimi ľuďmi, ktorí sa však nedokážu predať a dostatočne bojo-vať za to, na čo majú právo. Bolo by ideálne, keby sa spojilo americké sebavedomie so slovenskou šikovnosťou. Slováci majú totiž všade povesť veľmi vzdelaného a priebojného národa. Len my sami to nevieme.

Autor: Eva Miklánková, SME ženy