SME ŽENY: OSOBNOSŤ ŽENY

Lea Fekete: Móda je hra, nie diktát

Keď rozpráva o svete módy, z každého gesta cítiť, že ním žije. Vedela by doňho vtiahnuť aj najväčšieho ignoranta. Na Slovensku si za dvadsať rokov vytvorila stabilnú pozíciu módnej návrhárky a s úspechom sa prezentovala aj v zahraničí. Teraz tvrdí, že čo


Prečo prišlo študijné voľno práve teraz?
Pomaly som už mala pocit, akoby som v módnej tvorbe predbiehala isté súvislosti a stávala sa dizajnérkou. A takisto tu bolo potrebné medzi mnohými módnymi návrhármi urobiť jasno. Aby sa každý z nás nejakým spôsobom vyprofiloval.

A k čomu ste za ten čas dospeli?
Mám pocit, že mám k filozofii módy bližšie ako kedykoľvek predtým. Odjakživa ma zaujímala jej história, súvislosti, obdobie, v ktorom žijeme. Vždy ma fascinoval impulz, potreba cez módu niečo vyjadrovať. A to mi ostalo dodnes. Takisto je veľmi dôležité vytvárať si vlastnú identitu.

Aká je ta vaša?
Oblečenie, model by mal byť jedným celkom a ovplyvnený tým, čo je v danej osobnosti - jej charizmou a energiou. Všetko musí do seba zapadať a navzájom fungovať. Tak ako v samotnej žene.

V poslednom období ste sa však zamerali predovšetkým na užité umenie.
Ide najmä o obrazy a interiérové dekorácie. Vždy som k tomu mala blízko a začala som to rozvíjať.

Cítite sa viac ako módna návrhárka či umelkyňa?
Ja sama som o tom rozmýšľala, či sa to dá nejako výrazne oddeliť. A nedá sa.

Takže aj módu vnímate ako umenie.
Áno, móda je pre mňa umením. Je to skrátka kultivovanie ľudí v priestore, v ktorom žijeme.

Kedy ste začali cítiť, že pôjdete umeleckým smerom?
Asi keď som mala štrnásť alebo pätnásť rokov. Vtedy som si uvedomila, že nechcem skončiť ako človek, ktorý pracuje osem hodín a má vopred danú predstavu o živote. Možno tu svoju úlohu zohralo aj rodinné prostredie. Máme rodinu aj v Česku, a tak sme prázdniny trávili tam a zvyšok roka na Slovensku. Pre mňa to znamenalo iné videnie sveta a porovnávanie. No aj keď som už vtedy tušila, že nechcem byť taká ako všetci, nevedela som ešte poriadne, čo tým myslím.

Museli ste nejako začať.
V ľudovej škole umenia som sa venovala keramike. Vyrábala som keramické korálky, ozdoby, batikovala som šatky. A predávalo sa to. Na to obdobie som mala celkom slušné vreckové.

Čo na to vaši rodičia?
U nás doma bolo veľmi kultivované a vzdelané prostredie, kde zároveň prevládal triezvy pohľad na obdobie, v ktorom žijeme. Nikto akoby nechcel, aby som sa stala umelkyňou. Jednoduchšia bola predstava, že aj so sestrou dvojičkou pôjdeme na gymnázium a neskôr na Technickú univerzitu. Otec si želal mať všetky tri dcéry na poriadku.

A vy ste mu splnili želanie.

Môj otec bol stavbár. Keďže som študovala v čase socializmu, mal obavu, aby som niečo poriadne vyštudovala. Takže ma na stavarinu doviedol, ale napriek tomu vo mne živil tvorivosť. Bolo obdobie, keď pracoval v zahraničí a ja som často chodila za ním. Mala som tam neskutočný priestor na tvorenie. Otec mi nakúpil všetko od látok, bavlniek, korálikov či flitrov. A mohla som sa realizovať, vymýšľať. Veľmi ma podporovala aj rodina.

To znamená, že vám nestál v ceste módnej návrhárky.
Nie, on dokonca v istom zmysle predbehol obdobie. Keď som v roku 1997 otvorila galériu, uvedomila som si, že som o tom s ním často uvažovala. Môj otec však nečakane skoro zomrel a rozvíjať túto myšlienku mi pomohol manžel. Bol alfou a omegou toho, že som to začala robiť.

Dá sa povedať, že prelomovým bol pre vás rok 1989?
Určite áno. Vtedy som sa stala členkou Slovenského fondu výtvarných umení a v novembri sa mi narodilo druhé dieťa. A bola tu revolúcia a ja som zrazu mala štartovaciu čiaru.

No ako začínajúca módna návrhárka ste sa museli venovať aj rodine.
Áno, bolo to náročné obdobie a robila som toho skutočne veľa. Ráno som vstávala veľmi skoro, cez deň som sa starala o deti a domácnosť. Na večer sme sa s manželom vystriedali a ja som často aj do druhej, do tretej v noci pracovala na modeloch. A na druhý deň sa to začalo odznova. Vtedy som išla na 300 percent. Až sa čudujem, ako som to v tom čase mohla všetko zvládať. No rozbehlo sa to samo.

Samo?

Určite tu boli aj prekážky, len vtedy som ich tak nevnímala. Človek musí veriť vo vlastné sily a byť zodpovedný voči sebe - to sú zásady, ktoré dodnes pre mňa platia. Držala som sa ich. A postupne prichádzali úžasné ponuky. Robila som módne prehliadky, výstavy, prezentácie, kostýmy pre filmy ako Modré z neba, Amálka, ja sa zbláznim, Vadí, nevadí. Pre divadlo Nová scéna som robila muzikál Osem žien. Proste úplná fantázia! Bol to sen. Samozrejme, nebolo to ľahké. Veď celé kolekcie som si v podstate musela pripravovať sama.

Vy sa asi rada púšťate do neznámych vecí, skúšate všetko nové, bez problémov sa vyjadrujete k rôznym témam. Rada sa vymykáte z priemeru?
Myslím, že mi to bolo dané od narodenia. Sestra Danka - moje dvojča - to so mnou často mala ťažké (smiech). Asi preto, že som nikdy nechcela byť súčasťou davu. Napríklad aj tým, že som nebola v SZM. Nikdy som si neuvedomila, že to pre mňa môže byť v tom období problém. Že mi to môže chýbať ako odporučenie na vysokú školu. Myslela som si: Prečo by som tam mala byť aj ja, keď je tam už množstvo ľudí? Skrátka som v tom nevidela zmysel. Takisto som ešte v škole vždy trpela neúctivosťou voči nám, študentom. Hnevalo ma, že sme v tom čase museli držať „hubu a krok“. Už od školy som na seba upozorňovala.

Vám sa však kariéra nerozbehla len na Slovensku, ale aj v zahraničí. Veď napokon, v roku 1993 sa vám v Düsseldorfe podarilo uspieť na veľtrhu módy.
Vnímala som to ako zlom a zároveň vzácnu zhodu okolností. Každý rok sa tam prezentuje istá krajina či zoskupenie, vtedy to bola V4 a ja som mala na starosti Slovensko. Okrem profesionálnej prehliadky tam bola prezentácia New fashion generation. Ja som bola jej súčasťou a doslova som tam vplávala s témou „Indigo v ľane a v bavlne“. Ukázala som, ako to spojiť, využila som slovenské folklórne prvky aj transparentnosť materiálov. Vďaka úžasnej choreografii bol dôraz na mojej prezentácii. Tým vzniklo niečo veľmi silné, na čo sa chodili ľudia pozerať. Začalo sa o tom písať a mnohí chodili za mnou do stánku. No ja som to brala ako zábavu. Keby som tam bola dnes a mala takú formu prezentácie, verte, že to obchodne využijem do bodky. Uzavrela by som kontrakty na spoluprácu na ďalšie roky.

A neprichádzali nejaké ponuky?
Prichádzali. Oslovovali ma, či by som nemohla urobiť takú kolekciu alebo jej časti za tri mesiace. To bolo vtedy nemysliteľné. Materiál sa farbil ručne, bolo to veľmi náročné na to, aby som to komerčne spracovala. Dnes by som odprezentovala kolekciu a už by som mala pripravenú nákupnú kolekciu, ktorá by išla ďalej.

Ako sa pozerali na váš úspech na Slovensku?
Keď som sa vrátila, považovala som za veľmi dôležité o tom informovať. Predsa len to bol veľký úspech, ktorý sme v zahraničí dosiahli. Mali sme možnosť na Slovensku túto prehliadku odvysielať v rámci jednej relácie o móde. Paradoxom sa stalo, že moju prezentáciu vystrihli a odvysielalo sa to bezo mňa. Vtedy som to považovala za úplne scestné. No podobné situácie sa opakujú stále. Sami sebe robíme zle. Vtedy som si uvedomila, že všetko je na mne, a keď sa o to nepostarám ja, nikdy to nebude. Preto som sa do všetkých projektov púšťala sama.

Raz ste povedali, že keby ste mali tie skúsenosti, čo teraz a silu, čo vtedy, určite by ste neostali iba tu. Prečo ste sa nepokúsili presadiť v zahraničí?
Mám ťažký sentiment na Slovensko. Uvedomila som si to už vtedy, ako som chodila za otcom do zahraničia. Po čase mi neuveriteľne chýbalo Slovensko. Okrem toho, že ma to ťahalo za kamarátmi, cítila som tam aj inú vôňu, iný vzduch.

Takže v tom nebola pochybnosť, či by ste naozaj uspeli.
Nie, tak som o tom nikdy nepremýšľala. Aj keď pripúšťam, že by to bolo tvrdšie. Predsa len, vstupujete do teritória, ktoré nie je vaše vlastné. Vždy tam budete hrať druhé husle, aj keď môžete byť neviem ako dokonalá. Asi to bola iba akási triezva opatrnosť. Takú príležitosť, akú som dostala tu, by som nikde inde nemala. Preto teraz cítim povinnosť niekomu niečo zanechať a svoje skúsenosti posunúť ďalej. Som vo veku, keď si uvedomujem, že nepotrebujem iba uvádzať jednu prehliadku za druhou, ale môžem byť aj nápomocná pri formovaní módy či mladých tvorcov.

K nim sa veľmi pozitívne staviate. Akí teda sú?
Sú odvážnejší. Už od mladého veku na sebe tvrdo pracujú. Majú to v sebe a idú si za svojím cieľom. Návrhári ako napríklad Boris Hanečka alebo Lukáš Kimlička sú preto takí úspešní, lebo veria v to, čo robia. A to veľmi vidieť a cítiť.

Má mladý slovenský návrhár šancu uspieť vo svete?
Som o tom hlboko presvedčená. Je to o talente, o šťastí a o príležitosti. Vieme sa naučiť a pracovať v tíme, sme schopní, tvoriví.

Nestagnuje súčasná slovenská módna scéna?
Vôbec nie, práve naopak. Vidieť tu veľký posun. Predtým bolo oveľa viac vidieť v modeloch mojich kolegov napríklad odraz francúzskeho štýlu. Bola tu snaha podobať sa niekomu, spájať sa s niekým. Pre mňa bolo v prvom rade vždy dôležité uvedomiť si, že som odtiaľto, zo Slovenska. Nevytvárať francúzsku tvorbu slovenským pohľadom.

Asi by sa to ani nikdy nepodarilo. Veď Francúzi majú veľký náskok, čo sa týka histórie módy.
Určite je tu obrovská priepasť. Históriu odievania totiž nemožno prekročiť. No aj tak by som chcela nadviazať na kontinuitu - že je tu francúzska móda, talianska móda a aj slovenská móda. To ma baví. Vytvárať modely pre ľudí tak, aby videli, že aj my máme niečo originálne. Je dôležité sa tak-isto pohrať s detailmi, látkami, so strihmi a posúvať ich stále niekam ďalej. Aj to sa mi páči na mladých slovenských tvorcoch. Že sa na seba pozerajú aj sebapoznávajúcim pohľadom a nezabúdajú na to, že sú osobnosťami. To znamená, že súčasná slovenská móda je oveľa kreatívnejšia, slovenskejšia, než bola predtým.

Dá sa vôbec náš slovenský módny priemysel porovnať s francúzskym, talianskym? Vieme si to tu na Slovensku vôbec predstaviť, ako to tam funguje?
V prvom rade si však treba uvedomiť, že móda je niečo neuveriteľne dynamické. Je to živý organizmus, ktorý sa stále mení. Keď som chodila do Paríža na Premiere Vision, kde sa prezentujú všetci výrobcovia materiálov, stále som sa v tom utvrdzovala. Je to obrovská mašinéria, ktorá je nesmierne prepojená. Vopred určuje a ovplyvňuje vývoj módy, materiálov, farebnosti, aký bude o dva roky. Keď do toho vstúpite, vidíte to mravenisko obchodníkov, tvorcov, návrhárov, ľudí, ktorí módu a tento biznis tvoria.

Takže je to v prvom rade biznis.
V súčasnosti je nevyhnutnosť mať vedľa seba skúseného biznismena. Ten trh je nesmierne rýchly a dravý. Keď počiatočnú investíciu dávate do materiálov, musí sa vám to vrátiť. To znamená, že tovar musíte predať a dokonale sa na to pripravovať. Na Slovensku to ešte celkom tak nefunguje. Všetky veľké fabriky fungujú ako lacné pracovné sily a vzdali sa potreby ovplyvňovať módu. To si vyžaduje veľkú silu, energiu a nápady. Ja ako módna návrhárka môžem mať dobrú myšlienku, víziu, ale potrebujem ľudí, s ktorými by sme to dotiahli do konca. Treba si však uvedomiť, že móda je istý úsek času, obdobia, priestoru. A je potrebné brať ju ako hru a nie ako diktát.

Hovoríte o hre a často to naozaj vyzerá, že módni návrhári sa iba hrajú. Na prehliadkach vidieť šaty, ktoré sú v normálnom živote nenositeľné. Na čo sú také modely?
A na čo sú v dizajne stoličky, na ktoré sa nedá sadnúť? Často to prirovnávam k tomu, ako keď opakujete na klavíri ten istý tón, no nikdy ho nezahráte rovnako. Takisto je to aj v móde - musí mať tú istú frekvenciu a pravidelnosť. Keby to tak nebolo, tak by sa móda neovplyvňovala a neposúvala. A ak sa robí prehliadka preto, aby bola nenositeľná, je to divadlo so všetkým, čo k tomu patrí. Je to absolútny zážitok, v ktorom môžem vidieť tanečné, divadelné, ale aj módne predstavenie. Je to jednoducho šou. Šou pre niečo.

Ako sa obliekajú ľudia na Slovensku? Cítiť tu istú skostnatenosť?
Myslím si, že tú skostnatenosť máme do určitej miery všetci. Je to však prirodzené. Nejaká hranica tam musí byť. Osobne si myslím, že ľudia majú radi pocit istoty. A preto sa im často nechce istých vecí vzdať, lebo je príjemnejšie byť v tej istote a obliekať sa konzervatívnejšie.

Keď sa spätne pozeráte na svoje rozhodnutia, ste šťastná, že ste sa dali na túto dráhu?
Myslím, že inej cesty nebolo. Toto som chcela a aj stále chcem. A keď vidím, kde všade som bola, čo som všetko urobila, začne mi byť chvíľami až zle, že sa za taký krátky úsek udialo toho veľmi veľa. A boli to len pozitívne zážitky. Som otvorená čomukoľvek a mám pocit, že ešte niečo príde.

Takže, aké sú vaše sny?
To je ťažké. Dokonca sa to aj bojím tak nahlas povedať. Vari byť ďalej charakterná, nevzdať sa myšlienky, ktorú som si sama pre seba vytvorila. Byť prínosom pre mladých ľudí, ale aj pre návrhárov vo všeobecnosti a nepodľahnúť dočasným hodnotám. A učiť sa pokore, lebo tej sa človek musí učiť po celý život.

Lea Fekete (45)
študovala na Technickej univerzite v Bratislave. Patrí medzi výrazné osobnosti súčasnej módnej scény a výtvarného umenia. Tvorila kostýmy aj pre divadlo a film. V poslednom čase sa venuje najmä užitému umeniu. V októbri minulý rok uviedla v Bratislave výstavu obrazov vyrobených z vlny a hodvábu na jemnom podklade technikou artex. Lea Fekete je aj spoluorganizátorkou a prezidentkou Trienále textilu, ktoré sa tento rok od septembra do decembra koná v Liptovskom Mikuláši v galérii PMB.

Čo hovoria o Lei Fekete
Boris Hanečka, módny návrhár

„Tvorba Lei Fekete je veľmi citlivá, plná nehy a úprimnosti voči divákovi, zákazníkovi i voči nej samotnej. Je na seba tvrdá a náročná ako každý správny profesionál, nepredstiera pózy odpozorované, tým neúprimné, a tak ľahko skopírovateľné zo sveta. Mám rád jej zmysel pre konkrétny tvar a ostrý vypracovaný detail, ktorý s takou nenásilnou hravosťou a ľahkosťou kombinuje s pestrou škálou jej obľúbených farieb. Jej tvorba je osobitá, neprehliadnuteľná, nadväzujúca na slovenskú tradíciu.“

Henrieta Mičkovicová, herečka
„S Leou som sa stretla napríklad pri muzikáli Osem žien na Novej scéne, pre ktorú pripravovala kostýmy. Hoci mala svoju predstavu, vychádzala v ústrety aj nám, rešpektovala naše názory, postrehy. Niekedy naozaj veľmi cítiť, či kostýmy robí muž, alebo žena. Lea vyzdvihovala ženskosť a cítila naše potreby. Inak Leu poznám veľmi dlho, jej tvorbu registrujem už dlhé roky. Viem, že študovala stavarinu a možno to odpozorovať aj na jej modeloch. Do určitých konštrukcií, napríklad keď robila klobúky, to prenáša a jedno druhé ovplyvňuje, čo je pozitívne. Jej veci sú originálne, má svoj osobitý rukopis a pracuje s veľmi príjemnými materiálmi.“

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 8 551
  2. Moskva alebo Petrohrad? 8 164
  3. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 2 588
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 241
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 169
  6. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 2 118
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 2 030
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 770
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 609
  10. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 048

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

KOMENTÁRE

Alternatívu nepotrebuje iba Smer, ale aj SaS

V radoch stúpencov opozície sa znížili nároky.

Neprehliadnite tiež

Líčenie na rande: Ako na dokonalý mejkap v troch krokoch

Niekedy je nadmerná snaha skôr na škodu, poradíme vám, ako sa nalíčiť v správnej miere.

Kokteil pre imunitu: Sedem spôsobov ako ju podporiť

Aké vitamíny a doplnky by ste mali vyskúšať, poradí farmaceutka.

Vybrali sme desať receptov na vegánske zákusky

Aj vy máte problém zohnať maslo a vajcia? Inšpirujte sa našimi tipmi na koláče a zákusky, v ktorých ich nebudete potrebovať.

Sedem kozmetických nutností pre pleť v zime

Ktoré kozmetické produkty u vás nemôžu chýbať, keď teploty klesnú?