SME ŽENY: OSOBNOSŤ ŽENY

Monika Hilmerová

Keď dohrám, žijem svoj vlastný život. Je jednou z mála hereckých tvárí, ktoré si ľudia pamätajú z divadla a filmu, a nie z titulných stránok časopisov. Keď rozpráva, veľmi zvažuje slová a pôsobí dojmom, že presne vie, čo chce.


Ste členkou Slovenského národného divadla a momentálne účinkujete v jeho piatich inscenáciách. Dá sa ako herec na Slovensku fungovať aj na „voľnej nohe“?
Áno, veľká časť hercov je na Slovensku na voľnej nohe, lebo tu nemáme veľa profesionálnych divadiel so stálym hereckým súborom. Ja som tiež bola vždy na voľnej nohe, aj keď som bola stálou členkou Radošinského naivného divadla, lebo tam je každý viazaný len na jednotlivé predstavenia. Zamestnaná v SND som štvrtý rok.

Vnímajú herci stále angažmán ako nejaký druh zabezpečenia, stály príjem a istotu?
Je to rôzne. Niekto sa na to môže dívať ako na zábezpeku, ale podľa mňa takmer každý pocit istoty je ilúzia. V súčasnosti už to nie je tak ako v minulosti, keď v Národnom divadle herci dostávali zmluvu na neurčito, to znamená, že skoro do konca života. V súčasnosti už majú mnohí herci zmluvu len na pár rokov, ale ja v tom nejaký životný pocit istoty a stálosti nevidím. Keď je herec na voľnej nohe a prijme účinkovanie v nejakých projektoch, tak tiež na určitý čas vopred vie, koľko bude mať práce a aký bude mať príjem. Okrem toho väčšinu zabezpečenia aj mnohým zamestnaným hercom dáva skôr práca, ktorú robia mimo divadla. Divadlo robia ľudia, ktorým skrátka kontakt s divákom a javiskom učaroval a nevedia byť bez neho.

Myslíte si, že ľudia majú mylné predstavy o herectve?
Áno, je to dosť tvrdá práca, ktorá vie aj veľmi ovplyvniť súkromie. A popritom je fantastická, lebo nie je stereotypná, ale veľmi obohacujúca, pri ktorej nezažijete nudu. Ľudia však väčšinou vidia z herectva len to pozlátko a baňa, v ktorej sa to pozlátko dlhodobo doluje, ostáva ukrytá pod povrchom. To je škoda, lebo napríklad taký proces vzniku divadelného predstavenia vie byť úžasne zaujímavý a nevšedný, takže by určite zaujal mnohých ľudí a dokonca by im vedel z neho prehĺbiť zážitok.

Na tohtoročnej Divadelnej Nitre sa okrem iných podujatí pre odbornú verejnosť konal aj seminár s názvom Smrť slovenskej divadelnej kritiky. Vnímate aj vy situáciu v slovenskej divadelnej kritike ako alarmujúcu, že táto činnosť za posledných desať-dvadsať rokov upadla?
Možno to trochu odráža stav spoločnosti a trend povrchnosti, ktorý sa často prejavuje aj v kritike. Myslím, že niektoré médiá nevedia rozoznať kvalitu kritikov, ktorí pre nich píšu. Mnohí kritici svoje subjektívne dojmy vydávajú za odbornú kritiku. Nie každý vie, čo je kvalitné a čo invenčné, to je tiež kumšt, na ktorý treba mať cit, ale aj patričné vzdelanie a rozhľad o divadelnej tvorbe, ktorá je vo svete. Samozrejme, česť výnimkám – sú aj takí, ale je ich málo.

Keď už sa rozprávame o kritikoch a novinároch, vy ste sa rozhodli, že si budete chrániť súkromie...
Myslím, že to vzniklo dosť prirodzene. Aj spoveď v kostole sa robí v spovednici, a nie pred všetkými. Keby som novinárom niečo čisto súkromne porozprávala a oni to zverejnia, tak vešiam na nos svoje súkromie mne neznámym ľuďom. Hlavne, ja na to nevidím najmenší dôvod. Keď mi je niekto z videnia známy, tak automaticky neočakávam, že mi odkryje svoje súkromie. Okrem toho si myslím, že sú aj zaujímavejšie témy než plastiky a kto s kým, kedy a prečo už nie je. Sú ľudia, ktorým nie je cudzie zverejňovať svoje osobné a intímne záležitosti, ale je to dvojsečná zbraň. Médiá takéto informácie držia ako žolíky, ktorých potom použijú proti nim, prípadne tie informácie prekrútia alebo otvorene klamú. Dnes sa bulvárni novinári nehanbia za to, že niekomu vedome ublížia.

Nestratili herci rešpekt kritikov a divákov, pretože účinkujú v rôznych televíznych súťažiach? Okrem toho sa zdá, že osobnosti, ktoré poznáme z plátna a z javiska, vedome spolupracujú s bulvárom.
Takých, čo spolupracujú s bulvárom, nie je väčšina. Známi ľudia sa stávajú skôr obeťou bulváru. A čo sa týka súťaží a podobných relácií, nie je to jednoduché, lebo na jednej strane nás divadlo samo neuživí a aj herec potrebuje platiť účty. Podpora kinematografie a inscenačnej tvorby televízií je po novembri 1989 zrazu veľmi slabá, takže herci vo veľkej miere prišli o svoj chlebíček. Z dnešných možností ostáva okrem divadla hercom len dabing alebo reklama a, žiaľ, väčšina iných ponúk nemá s herectvom nič spoločné. Keď má človek rodinu, ktorú musí zaopatriť, tak si rozmyslí, či zoberie nejakú reláciu či šou, alebo či sa bude venovať iba umeniu. Myslím, že dnešná spoločnosť prekrútila hodnoty a je na každom individuálne, nakoľko si proti prúdu uchová tie vlastné. Čosi nie je v poriadku, keď televízie predstavujú hercov predovšetkým v tej úlohe, ktorá s herectvom nemá veľa spoločné a keď v kinách slovenčina zaznie len málokedy. Problém vidím v tom, že tí, ktorí sú pri moci, nepoznajú hodnotu kultúry a jej význam pre spoločnosť.

Vy sa na nedostatok filmových úloh však nemôžete sťažovať...
Cez prázdniny som točila slovenský film z vojnového prostredia Rozhovor s nepriateľom. Scenár filmu je podľa divadelnej hry, ktorá bola napísaná na základe novely. Peter Pavlac vytvoril dramatizáciu pre divadlo a Patrik Lančarič spolu s Markom Igondom ju prepracovali na filmový scenár. Bolo to zaujímavé nakrúcanie aj z ľudskej stránky, lebo sme celý tím boli priatelia a film bol od prvého nápadu našou spoločnou myšlienkou a víziou, podľa ktorej sa nám ho do roka podarilo zrealizovať.

Film rozpráva príbeh partizána a Nem-ca, dvoch nepriateľov, a odohráva sa počas druhej svetovej vojny. Aj vo filme Lebensbron – Prameň života hráte postavu dievčaťa, ktoré sa zúčastní na nacistickom prevychovávacom programe. Ako sa pripravujete na takéto postavy?
Na to sa podľa mňa nedá pripraviť. Mohla by som ísť do nejakej vojnovej oblasti, aby som zažila pocit, keď je človek vystavený hrozbe smrti, ale to som nerobila. Myslím, že druhá svetová vojna nám nie je až taká vzdialená napríklad cez rôzne dokumentárne filmy či cez rozhovory so starými rodičmi. Nemám pocit, že je to niečo mne úplne neznáme. Hrať vo filme o druhej svetovej vojne je pre mňa skôr vecou empatie, vedieť sa vcítiť do vypätej situácie, keď ľuďom ide o život a ako tento fakt ovplyvní vzťahy medzi nimi. To, že ide o kritickú situáciu, vyhrocuje ľudské správanie a rozhodovanie sa pre hodnoty, ktoré považuje za dôležité. A možno zistí, že ich má zrazu celkom iné, než predpokladal. Také kritické situácie veľmi obnažia človeka v akejkoľvek jeho slabosti alebo sile. To je pre mňa herecky veľmi príťažlivé a vciťujem sa do toho, ako by som sa asi v tom období videla ja sama...

Myslíte si, že filmy o druhej svetovej vojne sú potrebné? Napríklad pre generáciu detí, ktoré sú teraz na základnej škole a keďže nevyrástli v komunizme, tak im je táto téma viac-menej cudzia.
Ak sa budú ľudia stavať k minulosti ako k niečomu, čo s nimi nesúvisí, lebo to nezažili, tak spejeme k zániku spoločnosti alebo k opakovaniu tých istých chýb. Je dnes veľa skupín nevedomých mladých ľudí, ktoré sympatizujú s fašizmom či komunizmom, takže si nemyslím, že je to téma, ktorá by sa ľuďom nemala pripomínať. Filmy, o ktorých hovorím, neplnia iba úlohu dokumentu, nie sú iba poučné, ale je to umenie, cez ktoré sa ukazujú ľudské osudy. Aj dnes sa ľudia ocitajú v takýchto situáciách, aj keď možno nie sú až také vyhrotené. Emócie ako strach, láska, nenávisť sú silné aj v čase mieru. Téma je aktuálna aj preto, že na svete sú stále vojny. Na Slovensku sa vojnový film už dlho neobjavil. Netreba sa báť „zabŕdnuť“ do vážnych tém, ktoré formovali spoločnosť, v ktorej žijeme dnes.

Nie je deprimujúce hrať vo filmoch, ktoré sa odohrávajú počas jedného z najtragickejších období ľudských dejín?
Počas hrania prežívam emócie svojej roly, ale keď dohrám, žijem svoj vlastný život. To vciťovanie sa do ťažkých osudov ma nedeprimuje. Naopak, fascinuje ma tá možnosť. Môžem si chvíľu prežiť skúsenosti niekoho iného a byť pritom v úlohe pozorovateľa. Tým, že sa pri hraní musím vcítiť do psychiky a okolností, ktoré mi boli vzdialené, tak možno dokážem viac pochopiť a teda i neodsudzovať.

Účinkujete aj v pripravovanom filme Juraja Jakubiska Bathory...
Počula som od ľudí, ktorí videli už prvé upútavky, že film vyzerá veľmi sľubne. Hrám krutú grófku Czoborovú, manželku Thurza, ktorý je jednou z hlavných mužských postáv. Stvárnil ho Karel Roden, s ktorým som sa stretla už po druhý raz, lebo som s ním účinkovala aj vo filme Oběti a vrazi. Film sa točil v angličtine, premiéra bude v Británii, ale dúfam, že sa v tejto zvukovej podobe dostane aj do slovenských kín.

Ako sa vám nakrúcalo v angličtine?
V angličtine sa mi hrá dobre. Vyžaduje to, samozrejme, z mojej strany väčšiu prípravu, lebo okrem hrania musím venovať pozornosť aj výslovnosti. Angličtina tu je použitá akoby bola univerzálnym jazykom, ktorým hovorí každý a jednotlivé národnosti sú odlišované len rôznymi prízvukmi podľa oblasti, z ktorej tie postavy pochádzali.

Je to pri natáčaní cítiť, ak vo filme účinkuje nejaká hviezda, napríklad ako Donald Sutherland v televíznom filme Uprising?
Cítila som to zo štábu, pretože tam vládla veľmi prísna disciplína a úctivé profesionálne správanie, akému by sa mnohí na Slovensku mohli učiť. Napríklad Donald Sutherland mal požiadavku, že sa na pľaci nesmie fajčiť, a to sa dodržiavalo neskutočne prísne. Všetko fungovalo na minútu presne, žiadne ‚odvrávačky‘. Na Slovensku je to niekedy uvoľnenejšie, hlavne preto, že sa skoro každý s každým pozná. Myslím, že atmosféru natáčania ovplyvňuje hlavne režisér tým, ako sa správa a akými ľuďmi sa v štábe obklopí.

Ako na vás zapôsobil Sutherland?
Na Donalda Sutherlanda spomínam v tom najlepšom. Bol ku mne priateľský a iniciatívne sa so mnou prišiel zoznámiť do maskérne, a kým som stihla zareagovať, oslovil ma menom. Bolo od neho veľmi milé, že myslel na to, ako nepôsobiť ako veľká hviezda pred hercom, ktorého nepozná. Aj pri nakrúcaní sa prejavil ako skutočná osobnosť. Stalo sa, že som mala čítať list a omylom mi podali v zábere celkom iný, takže som začala improvizovane so strachom v očiach čosi čítať, len nech nepokazím ťažký záber, v ktorom on plakal. Mnohí iní herci, a to vôbec nie jeho formátu, by boli hysterickí, ale on sa len usmial, že som nebola na vine a nič sa nedeje.

Blíži sa výročie 17. novembra. Vy ste v 89. mali pätnásť rokov. Ako ste vnímali nežnú revolúciu? Čo si z tých pohnutých dní pamätáte?
Bolo to niečo výnimočné, bol to pretlak nadšenia, bol to zázrak, ktorý sa konal v priamom prenose. Zrazu sme mohli počuť vety a povedať slová, ktoré sme si predtým iba šuškali. Pamätám si, ako som stála na mítingu a mala som strach, či prídu s vodnými delami a rozoženú nás s obuškami. Zároveň som bola šťastná a plná nádeje, že komunizmus padne. Prekypovala vo mne nádej, že to, čo nastalo, naozaj zmení našu krajinu. Ľudia na ulici alebo v električke vedeli byť zrazu dobrí. V ľuďoch spôsob nežnej revolúcie vzbudzoval lásku k druhým a ochotu. Mala som pocit, že nastal raj na zemi. Ale dnes už vieme, že vtedy bolo veľa ľudí, ktorí zbystrili pozornosť a začali využívať situáciu.

Myslíte, že nám niečo z toho novembrového nadšenia zostalo?
Je to veľmi individuálne. Niektorí ľudia hovoria, že sa hanbia, ako vtedy počas revolúcie stáli na námestí, že sa hanbia, že naleteli. Ja sa nehanbím za to, že som uverila v lásku, v dobro a v slobodu. Naopak, som šťastná, že som to zažila, lebo málokedy sa revolúcia udeje takýmto spôsobom. Je to jeden zo zázrakov, ktoré som zažila. Žiaľ, politici sa usilovali najmä o obohacovanie a vlastný mocenský vplyv, a tak mnohí ľudia stratili nádej a sú skeptickí. Pre mňa revolúcia stála za to a išla by som do toho znova, ak by bolo také obdobie. Ale určite by som bola tými, čo sa poučili, že popri nežnosti treba aj veľa obozretnosti.

Rozhodli by ste sa znova pre herectvo?
Áno, moja práca ma napĺňa a fascinuje, lebo ma nabáda zamýšľať sa nad životom, nad osudmi ľudí, nad súvislosťami a motiváciami mnohých spôsobov života. Pre mňa je to úžasné povolanie. Keby som nemala hereckú skúsenosť, nad mnohými otázkami by som sa asi takto nezamýšľala, neuvažovala by som, ako by som sa zachovala v určitej mne vzdialenej situácii. Veľmi ľahko sa odsudzuje, ale čím viac sa človek vciťuje do skúsenosti iných, dostáva dobrý návod ako vnímať život. Aj ten vlastný. Ale to sa mi nie vždy darí (smiech).

Monika Hilmerová (32)
vo filme debutovala ako desaťročná. Od šestnástich hrala v Radošinskom naivnom divadle, kde sa naďalej cíti doma. Vyštudovala andragogiku na Filozofickej fakulte UK a herectvo na VŠMU. Diváci ju poznajú aj z divadelných predstavení v činohre SND: Hra o svätej Dorote, Cudzia žena a muž pod posteľou, Veľké šťastie, Riaditelia a mnohé iné. V angličtine hrala
vo viacerých medzinárodných filmových a televíznych koprodukciách.

Článok nájdete aj v magazníne SMEženy - vychádza každú sobotu ako príloha denníka SME

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  2. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  3. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  6. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  7. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  8. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  9. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  10. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 273
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 165
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 231
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 200
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 953
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 234
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 032
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 600
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 851
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 572

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

EKONOMIKA

Kaufland mení predajne. Pozrite sa, ako budú vyzerať

Sieť už začala s prestavbou niektorých pobočiek.

Neprehliadnite tiež

Módu na Brit Awards ovládla stávka na istotu, hviezdy zabudli experimentovať

Speváčky, hudobníčky a modelky sa na odovzdávaní cien najlepšej britskej hudby odeli najmä do tmavších farieb.

Modelka visela z mrakodrapu bez istenia, skončila na polícii

Ruská hviezda z Instagramu Viki Odintcova v Dubaji predviedla extrémny kúsok pre efektné fotografie, argumentovala tým, že chcela poukázať na zlú zabezpečenosť budovy.

Závan jari na tanieri: Pečené kozľa s brusnicami

S blížiacou sa jarou sú stále aktuálnejšie recepty z kozľaciny a jahňaciny.

Aj bez končatín dokážu veľa. Tieto tri ženy inšpirujú svet svojou húževnatosťou

Osud sa s Bethany Hamilton, Aimee Mullins a Jessicou Cox nemaznal.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop