Mám naozaj dobré obdobie

Ku svojej hudbe sa Katka hodí - pôsobí trochu placho, často používa slovo ďakujem. Cítiť z nej pokoj. Podobný pokoj, vzdialený pózam a hektike, počujeme aj z jej nového albumu Naboso.

Čo vám SuperStar dala, je asi zrejmé. Čo vám vzala?

Na istý čas mi zobrala božský pokoj. A vzala mi aj ilúzie o médiách, ktoré prepierajú súkromie bez možnosti vyjadriť sa, lebo aj keď sa človek vyjadrí, tak to prekrútia. Bulvár ma istý čas dosť rozčuľoval. No na druhej strane, ja tomu rozumiem, robili si svoju prácu, keďže bol po nás dopyt.

Doteraz sa objavujú články, kde sa píše, aká ste boli kedysi slávna, a teraz ste v Prešove, nikoho nemáte a podobne. Ako sa na to pozeráte vy?

Teraz mi je dobre, ako neprirodzené som vnímala, keď mi stále zvonil telefón. Inak je zaujímavé, že počas súťaže o mňa až taký záujem nebol, lebo nikto nepredpokladal, že by som to mohla vyhrať. Ja som to vôbec nebrala nijako dramaticky, to len médiá vždy všetko zveličujú a s obľubou používajú slová ako najkrajší a najhorší. Všetko som vnímala ako dobrú skúsenosť, aj keď boli chvíle, keď som si poplakala. A potom prišli chvíle, ktoré boli úplne super, ale taký je predsa celý život.

Nevyriešil to Peter Cmorik lepšie, že nikomu nedáva svoj telefón a všetko rieši cez manažéra?

Bola som vtedy ešte veľmi neskúsená. S novinármi som nikdy nemala problém, vždy som si myslela, že s nimi dokážem komunikovať. No potom už často robili články aj bez toho, že by mi zavolali. Takže to je úplne jedno, či si človek ten múr vytvorí, alebo nie, oni si píšu svoje. Mimochodom, som asi jediná z prvého ročníka SuperStar, čo si nezmenila číslo mobilu.

Apropo, ako sa vám páči Peter Cmorik?

On je dnes predovšetkým skvelý interpret. Čo sa týka toho ostatného, má všetko pred sebou, lebo je mladý a ponorený do hudby.

Hudba je pre neho všetkým. Je hudba aj celým vaším svetom, alebo je len súčasťou vášho sveta? Skôr to druhé. Nepodriaďujem hudbe úplne všetko. Aj keď ju robím najradšej zo všetkého, nechcem jej obetovať celú svoju existenciu." Máte okrem čítania knižiek nejakého koníčka alebo aktivitu, ktorá je pre vás dôležitá? "Ak myslíte niečo ako fotenie alebo maľovanie, tak to nie. Ale veľmi dôležité je pre mňa stretávať sa pravidelne s kamarátmi. Hrávame spoločenské hry.

Človeče, nehnevaj sa?

Nie, to sú také strategické hry ako Osadníci, kde človek vytvára svet. Stretneme sa, zahráme si, porozprávame sa. Mám tých ľudí rada. Okrem toho chodím na tanečnú, po roku som sa vrátila k scénickému tancu. Nemyslím si, že by som bola extra tanečníčka, ale baví ma to. A potom mám ešte andulku a mačku.

To je dosť nebezpečná kombinácia.

Veľmi nebezpečná. Anduliak Piťo k nám sám doletel pred pätnástimi rokmi. Mačka Vilma má rok, ale lovec sa v nej nezaprie. Zatiaľ sa však po Piťovi neodvážila skočiť, no pre istotu ich vždy rozdelíme - keď Piťa vypustíme, aby si zalietal, zavrieme dvere, aby tam Vilma nemohla ísť.

Hovorí sa, že ľudia sa delia na mačacie a psie nátury. Tie prvé uprednostňujú svoju slobodu, druhé zasa vernosť aj za cenu obmedzenia svojej osobnosti. Čo ste vy?

Takto som o tom neuvažovala, ale na mačkách mám rada nespútanosť a slobodu, mačka sa nedá prinútiť, aby vás mala rada. Na druhej strane, som silno naviazaná na ľudí okolo seba. Som závislák od ľudí. No nemyslím si, že ich vyciciavam, len som rada s tými, ktorých mám rada.

Medzi svojimi záľubami uvádzate aj cestovanie. Ste aktívna cestovateľka?

Ani nie, len keď na to mám čas. Celkom sa mi páči myšlienka vybrať sa stopom po Európe a ísť do Francúzska, do stredovekých mestečiek. Uvidíme, možno to spravím budúce leto.

To, že vás diváci zvolili za SuperStar, sa dá vnímať aj ako správa. Napríklad o tom, že v speváckej súťaži ľudia považujú za najdôležitejší hlas. Ako ste to vnímali vy?

Ako zlý sen, lebo som strašne pokazila pesničku od Alanis Morisette. Bola som úplne mimo, nastúpila som v inej tónine, nevedela som z nej vyjsť a tú správnu som našla až v druhej polovici piesne. Mala som nutkavú túžbu ujsť z pódia. Dovtedy sa mi nič také nestalo. Martina Schindlerová odspievala všetky pesničky čisto a sebaisto. Až som sa trochu pred ňou hanbila, že som to nakoniec vyhrala ja. Ale potom pozitívne emócie predsa len prevládli. Aj na turné sa mi stalo, že som nepočula gitaru a nevedela som nastúpiť, tak som zastavila kapelu. Chalani boli na mňa strašne naštvaní, že je to neprofesionálne, ale ľudia si mysleli, že je to súčasť show.

V dokrútkach SuperStar ste raz povedali, že časť svojho detstva ste strávili v jaskyni. Ako to bolo?

Môj otec je jaskyniar - speleológ a bol šéfom prešovskej speleologickej spoločnosti. Dlhé roky pracovali v Lačnove pri Prešove, tam je malá jaskyňa Zlá diera. Otec sa rozhodol, že ju sprístupní, urobil v nej chodníček, zábradlia. Verejne prístupná je už asi sedem rokov.

Otcovia chodia so svojimi deťmi na prechádzky do lesa, vy ste chodili do jaskyne?

Doslova. Ja som odkojená na kvapľoch. Dokonca mám fotku, ako ma v jaskyni prebaľujú, keď som mala štyri mesiace. Neskôr som tam cez prázdniny brigádovala ako sprievodkyňa. Aj po SuperStar tam prišiel jeden Američan s Nemcom. Začala som sa s nimi rozprávať, bola tam aj moja sestra. Jeden z nich robil v Prešove, tak vedel, čo sa u nás deje, a spýtal sa nás, či sme sledovali SuperStar. Sestra sa začala smiať a povedala im, že som to vyhrala. Boli z toho úplne vyjavení. Sestra potom doniesla časopis, kde som bola na obálke. Veľmi som sa na seba nepodobala, lebo som bola oblečená ako do prírody, tak si zo mňa uťahovala - ukázala na obálku a povedala "kráska" a potom na mňa, že "zviera". Keď prišiel otec a videl, že sa zabávame, povedal - vidím, že si dobre rozumiete, tak ich zober na prehliadku. Mali teda výklad od víťazky SuperStar. A to som si tam prišla po súťaži oddýchnuť. Teraz už do jaskyne až tak často nechodím, ale na chatu, ktorú tam máme, prídem vždy rada.

Na obale vášho čerstvého albumu sú fotomontáže, na ktorých ste stvárnená ako malá postavička, trpaslík. Je za tým nejaká myšlienka?

Vôbec nie, tie fotky vymyslel Jaris, teda Jaro Vaľko, spolupracujeme od samého začiatku, robí mi aj klipy. Obrázky nemajú žiadne špeciálne posolstvo, ale trochu korešpondujú s názvom albumu - byť naboso môže znamenať väčšiu voľnosť, ale aj zraniteľnosť. Je to, akoby bol človek nahý. Človek sa niekedy cíti aj maličký, ale byť maličký na druhej strane umožňuje nenápadnejšie pozorovať veci, ktoré sa dejú naokolo.

Na albume ste sa začali vyjadrovať aj hudbou a textami. Ako sa stane z interpretky autorka?

Ja som pesničky písala aj predtým, ale na prvý album som ich nedala, lebo som si neverila. No povedala som si, že chcem robiť vlastné veci, aby odrážali moje stavy, nálady. V hudbe, akú chcem robiť, je dôležité, aby boli piesne autentické. Páčia sa mi napríklad českí pesničkári ako Nohavica, Zuzana Navarová, kde všetko stojí na autorských textoch. Je dôležité, aby si človek prešiel tým, čo spieva. Cítim však, že ešte musím prečítať veľa kníh, aby som sa naučila používať slovenčinu dokonale. Slovenčina je veľmi bohatý a farebný jazyk.

Ako vznikajú vaše veľmi subjektívne výpovede?

Všelijako. Niekedy z depky, niekedy vo vlaku. Inšpiráciou boli moje rôzne stavy. Je však pravda, že som začala písať po rozchode, to bol prvotný impulz. Môj problém je v tom, že niečo začnem a potom to neviem dokončiť, preto mi s textami pomáhal Michal Baláž a s hudbou Martin Husovský. Čo sa týka konceptu, dopredu sme nemali nič premyslené. Základom pre mňa bolo, aby to znelo príjemne.

Album je vyzretý a dostatok času mu prospel. Ako ste ho dávali dokopy?

Rozhodla som sa, že album budem robiť v Prešove so svojou kapelou, s ktorou hrávam od prvého albumu. Oslovila som Martina Migaša, aby nám to produkoval. Nakoniec sa k nemu pripojil aj môj klávesista Martin Husovský a Vlado Gnepa, technik zo štúdia Perina, kde sme nahrávali. Moje pesničky dôkladne prekopali. Ja neviem aranžovať, viem si len zabrnkať akordíky na gitare a prísť s melodickou linkou, tak som veľmi vďačná za tento producentský tím. S výsledkom ich práce sa vždy viem stotožniť. Títo ľudia chápu, čo by som chcela robiť a kam by to malo ísť. Myslím si, že dôležité bolo aj zoradiť skladby na album tak, aby tvorili kompaktný celok, lebo je tam viac štýlov.

Vaše skladby sú skôr pomalšie a premýšľavé. Ste melancholický typ?

Nemyslím. Vo mne sa skôr bije sangvinik s cholerikom. Je však pravda, že väčšina mojich piesní má nádych do smutna. Neviem, čím to je, no pre mňa je veľmi ťažké písať veselé pesničky. Myslím si však, že by to mohlo byť preto, lebo v stavoch smútku sa radi vŕtame, prehrabujeme, analyzujeme, hovieme si v nich, keď už z času na čas prídu. Zatiaľ čo radosť si analyzovať nemusíme, nemáme ju dopodrobna rozpitvanú, len sa z nej tešíme. Asi sa budem musieť začať vŕtať aj vo veselých veciach.

Zastavujú vás ešte ľudia na ulici?

Občas, ale je to také spontánne a prirodzené. V časoch SuperStar sme sa doslovne báli, keď sa za nami rozbehlo plno deciek. Tá masová hystéria bola hrozivá. Nedalo sa prejsť po ulici a vydýchnuť si. Teraz mám naozaj dobré obdobie.

FOTO - JARO VAĽKO