To bolo vtedy, keď si život povedal, že celý deň budem mať riadne hnusný a tak mi pripravil takzvaný Deň Blbec. Vtedy som mala 33 rokov, žila na južnom Slovensku s malým synom a manželom policajtom, ktorý sa najlepšie zo všetkého cítil v náruči iných dievčin, žien a vdov zúfalo klebetného a malého mestečka . A okrem toho mal najradšej čas maródiek, voľna a už vôbec neobľuboval činnosť zvanú pracovná. Bol to vyšitý hochštapler a frajerkár prvej triedy. Žili sme, teda skôr bývali, spolu v jednom byte vyše troch rokov v jednom nemenovanom mestečku, kde sa slovenčina ozývala veľmi zriedkavo. Ja som jeho nevery znášala hrdinsky, lebo som sa hlúpo a naivne domnievala, že muž sa po siedmych rokoch tohto pre neho veselého života zmení, vybúri či vybesnie a od tej už celkom poslednej ženy v jeho živote sa vráti späť do nášho bytu na sídlisku a radikálne zmení svoj život, t.j. bude sa správať ako sa ženatý a pracujúci manžel a otec má správať. Prosto tak ako žili všetci ostatní okolo nás. Lenže nedočkala som sa.
Ale k veci. Stalo sa mi teda toto:
V ten deň, keď si život povedal, že budem hlavná hviezda v jeho Dni Blbec som ako vždy odišla z práce a malého vybrala zo škôlky. Doma som začala prať a variť naraz a to bol asi ten problém, lebo len čo na variči sa ohrieval olej, tak začala skákať zapnutá práčka v kúpeľni a ja som zachraňovala pred zdemolovaním kúpeľňu tak dlho, až olej začal horieť a od neho sa chytil digestor aj záclony na okne. Keď som dobehla do kuchyne všetko sa mi našťastie podarilo uhasiť, vypnúť elektrinu a plyn a utešiť malého zo šoku. V špinavej kuchyni bol všade mastný povlak a zápach, malý plakal a tak som sa rozhodla ísť za manželom,“ pochváliť „ čo sa mi podarilo, no v kútiku preplašenej duše som chcela počuť niečo iné, možno : „ To nič, to sa stáva, opravíme, vyhodíme, kúpime nové, bude fajn. Nemaj strach. “
No to bolo len moje zbožné prianie, ale človek na konci s nervami sa túži oprieť o niekoho, v mojom prípade to mal byť manžel, veď aj kuchyňa a uplakaný syn boli tiež aj jeho. Obliekli sme sa ( bol práve 8. marec ) a šli za tatíkom, ktorý mal pracovať na neďalekej stanici VB. Jeho kolega nás z nej vyprevadil, že Stano predsa dnes nepracuje, má maródku už vyše dvoch týždňov, či to vari neviem? Nuž nevedela som, chodil domov ako kedy, ale zdôvodňoval to službami. Červená v tvári z rozpakov a ťahajúc malého za ruku som zamierila naspäť domov, ale prešli sme len pár metrov a malý sa mi vytrhol z ruky a z výkrikom : „ Pozri, naše auto!“ už bežal cez ulicu. A tam v skutku našom aute sa objímal jeho otec so svojim najnovším objavom. Nadšený syn otvoril dvere na otcovej strane a skočil mu do náručia, čím odtisol slečnu : „ Oci, mama podpálila byt a je celý od vody a zato všetko môže mama !“ Všetci traja sa na mňa pozreli, na menšiu obéznu ženu v tesnom kabáte v starých čižmách a so šmuhou na tvári od sadzí snažiacou sa spoločensky usmievať. Manžel pozeral odmerane, dieťa s očakávaním v očiach: čo sa bude diať a slečna pohŕdavo a zvrchu žúvajúc pritom žuvačku.
Všetci traja teraz sedeli v MOJOM aute, ktoré som si kúpila ešte pred nerozvážnou svadbou s oným mužom, ktorý v ňom teraz sedel so slečnou Ibolyou ( vraj to znamená Fialka ) a moje jediné a zbožňované dieťa sa jej liepalo na kolená a kričalo: „ Ja ťa poznám, s tebou sme boli minule na kúpalisku, že ? Iboja, ty si tak pekná, si krajšia ako moja mama... “. Iboja toto už nevydržala a začala sa smiať, pričom si ústa zakrývala rukou s pestovanými dlhočiznými nechtami. Aj syn aj otec sú teda k nej fakt galantní! Muž si zapálil cigaretu a civel do prázdna. A ja som práve vtedy keď môj syn sa chcel usadiť na dlhé nohy slečny v krátkej sukni a dvíhal ruku, asi že jej pohladí je dlhé čierne vlasy, tak práve vtedy som stratila všetky svoje doterajšie ohľady či kompromisy nato, že je ešte biely deň a ja som vlastne len ďalšia opakovane klamaná žena a o nič v podstate nejde, lebo toto nič nevyrieši, začala razantne riešiť náš život. Pristúpila som k dverám na manželovej strane, otvorila ich, zohla sa a ľavou rukou, pretože som ľavák, som mu tresla dvakrát po líci a uchu, až mu z úst vyletela cigareta a s ňou aj protéza, ktorú už nosil napriek nízkemu veku ako čiastočnú náhradu zubov a energicky zabuchla dvere. Tá protéza letiaca do blata na ceste bola jediná vtipná vec v celom tom dni.
Neviem kde som vtedy zobrala odvahu, lebo to bol chlap nevyspytateľný a ja som bola vždy ústupčivá, kamarátska no dala som si po hlave skákať hrozne dlho a dosť nechutne. Podnetom na facky a následne vyletenie protézy nebola prítomnosť tej slečny čo sa teraz zadúšala od rehotu pri pohľade na môjho bezzubého muža, nezáujem môjho vtedy ešte manžela o nás, pohroma v byte či bezútešnosť situácie ale dych mi vyrazil pohľad nato ako moje milované, jediné stvorenie, ktoré bolo dovtedy len moje a v ktoré som vkladala všetky svoje nádeje, sa driape na slečnu Iboju žobrúc o jej pozornosť. To bolo veľa aj na mňa, dovtedy mohli na mne pokojne aj drevo kálať, bola som zvyknutá na chladné správanie, no mala som syna, ktorého mi teraz hypoteticky, ako som videla mohla táto, alebo iná slečna keby chcela, veľmi ľahko vziať. Nielenže mala môjho muža, sediaceho v mojom aute kúpeného za moje peniaze, ale stačilo je lusknúť a mala by aj JEHO, môjho jediného a zbožňovaného mucka. Takže som zabuchla dvere, z druhej strany som stiahla z kolien oči vyvaľujúcej a rehotajúcej sa Fialky vzpierajúceho sa synátora a vlečúc za ruku som ho postupne dotiahla do nášho zdevastovaného bytu.
Neviem ako sa tváril môj už teraz bývalý muž v tej chvíli, no musel byť hrozne prekvapený, lebo potom sme veľmi rýchlo dospeli k rozvodu, ktorý mal byť už dávno za nami no nikdy sme o ňom skutočne nehovorili. On z pohodlnosti a ja z naivného očakávania zlepšenia .
Dovtedy a odvtedy som nikdy nikoho takto neudrela, nemám nato žalúdok ani dôvod. Takto skratovo som jednala z obavy, že aj to jediné čo mi v živote naozaj patrilo, môjho syna, že aj toho mi niekto zoberie, tak ľahko ako mi zobral predtým muža.
A prečo som neudrela Iboju?
Ona ozaj nebola prvá ani posledná v tom zástupe priateliek. Vinný bol iba môj muž, ona sa vyskytla tam a vtedy náhodou, ona či niektorá iná stalo by so to isté. A okrem toho si ma získala tým ako sa zadúšala od smiechu nad protézou ležiacou v blate ulice. A ako som sa dopočula, následne nato ho vraj aj nechala, ale to nie je už podstatné. Takže takto som sa jediný raz v živote dostala do vývrtky. Prihodila sa mi 8. marca 1987 a bola to malomestská tragikomédia .
Autor: Zuzana
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
