Robíte na „dušičky“ bilanciu vlastného JA?

Myslíte, že zomriete v izolácii a samote? Akú máte predstavu o vlastnej smrti?
Väčšinou zostávame zaskočení smrťou najbližších, a tak chodievame rozprávať všetko nevypovedané iba studeným kameňom a hline v nádeji, že nás možno vypočujú, alebo že nám odpustia... Viac ako inokedy sa oddávame pocitom vďačnosti, smútku uvedomujeme úbohú márnosť večného naháňania sa za materiálnymi vecami, väčšmi si pripúšťame vlastnú pominuteľnosť... V týchto dňoch, poznačených horkastou vôňou chryzantém je nám ľúto, že nás už nemôžu pohladiť, povzbudiť aj rozosmiať tí, ktorým sme ani nestihli poriadne zaďakovať. Civilizovaný svet si našiel spôsob, ako vzdať hold ľuďom, ktorí nie sú s nami, a tak sa vraciame na miesta posledného odpočinku a odovzdávame im časť svojich citov. Bohužiaľ, pomaly zabúdame, čo pre nás znamenali a opäť naskakujeme do rozbehnutého vlaku - do reality zvanej život (práca, štúdium, rodina, starosti o bývanie...) Tu niet času na to, aby sme uverili, že smrť sa dotkne aj nás.

Ako budeme zomierať?
Ľudský vek sa predlžuje. V Európe nebolo dosiaľ nikdy tak veľa starých ľudí. Účinná liečba často spomaľuje odchod z tohto sveta, lenže „konečná“ čaká neodvratne na každého. Nikto nechce myslieť na ten okamih, ale všetci v predstavách o vlastnej smrti túžime byť v kontakte s niekým blízkym pri našom poslednom vydýchnutí. Podľa zverejnených zahraničných údajov až 90 % ľudí chce mať pri sebe v hodine smrti starostlivého rodinného príslušníka a pokiaľ možno, nachádzať sa pritom v domácom prostredí. Žiaľ, iba necelým 20-tim percentám sa táto predstava naplní. Na otázku: Ako by sme si predstavovali vlastnú smrť, odpovedáme väčšinou zhodne: rýchlu, dôstojnú, bezbolestnú... najradšej by sme si ľahli a ráno sa neprebudili. Dá sa povedať, že umrieť doma je šťastím pre pacienta.

Celý život nás učili, ako sa máme správať v rôznych situáciách, ale zvládať zomieranie blízkych - to nami poriadne „zatrasie“. To, čo potrebuje každý na konci života, je obyčajný stisk ruky, pohladenie. Ako je to v skutočnosti? Malé vnúčatá sa nevideli so starkými dlhšiu dobu až do smrti, pretože obmedzili vstup menším deťom do niektorých nemocníc... Aj samotní rodičia ich chránia pred pohľadom na ťažko chorého. V minulosti sa v generačných domoch rodina spoločne starala o novorodencov i umierajúceho. Bola to prirodzená súčasť života. Dokonca i vo vyspelých krajinách zaznamenali nejeden prípad, že človek prečkal posledné chvíle života na lôžku, vysunutom na chodbe, dokonca v prítmí nemocničnej kúpeľne len preto, aby boli spolupacienti ušetrení tejto „nepríjemnosti“. Umierajúcich často oddeľujú závesom či paravanom namiesto toho, aby ich ktosi držal ruku a prihováral sa im.

Keď načrieme do štatistík, zistíme, že až 82 % nevyliečiteľne chorých chce poznať pravdu o smrteľnej diagnóze. Absolútna väčšina si myslí, že bude pri zomieraní na ťarchu druhým. Nájdu sa i takí, ktorí, ak by to bolo možné, by si sami „zabookovali“ – čiže zahlásili naplánovaný termín skonu.

Smrť rozhodne nepovažujeme za prirodzenú súčasť ľudskej existencie. Pitevne sú umiestnené hlboko v pivniciach nemocníc. Zo zadných nemocničných priestorov ukryté pred zrakom, odchádzajú nadránom pohrebné autá... Zdravotný systém stojí veľa peňazí, najmä v posledných šiestich týždňoch života si vyžaduje veľa personálu. Ktosi si myslí, že umieranie by sa mohlo urýchliť, ale „utíšenie bolesti navždy“ nie je u nás prípustné. Možno sa niekomu javí ako paradox, že nenecháme trápiť pri umieraní našich domácich psíkov, ťažko poranené zvieratá. Dosť často ich „milosrdne“ znesieme zo sveta injekciou prostredníctvom veterinára a pociťujeme úľavu z toho, že sa dlho netrápili.

Rehoľné sestry a skúsení pracovníci hospicov vedia, že zomierajúcemu netreba hovoriť o konci – mnohí pacienti ho vedia vycítiť. Pravdu o smrti by mali lekári dávkovať postupne, keď je na to človek pripravený. Je chybou, ak 18-ročnému mladíkovi navrávali, že namiesto cytostatík užíva vitamíny. Nahneval sa, že mu neumožnili včas sa rozhodovať. Keby vedel o blížiacom sa konci, vybavil by veľa, čo mal na srdci s priateľmi a rodinou...

V prípade veriacich ide o dôležitú časť životnej etapy. Niektorí kňazi sú rozmrzení, že ich obyčajne volajú na poslednú chvíľu, aby očistili umierajúcemu dušu a pohovorili o otázkach významu viery, života a smrti. Lenže niektorí považujú duchovného pri lôžku ťažko chorého za akéhosi anjela smrti, ktorý prichádza z dôvodu posledného pomazania. Rozhovory s nimi však do veľkej miery pomáhajú veriacim ľuďom. Mnohí sa dokonca nimi stanú v poslednej chvíli pred smrťou – viera sa im stáva posledným útočiskom. Zopár ľudí naopak, na konci svojej cesty stráca dôveru v kresťanské ideály. Veľká časť ľudí čaká od Boha, aby mu povedal skutočnú pravdu: čo ich čaká po smrti. Prijímanie smrti a viera spolu nesúvisia a niekedy sa stáva, že sú v rozpore.

Muži v SR zomierajú podstatne skôr ako ženy. To znamená, že podiel ovdovených žien je oveľa vyšší a v súvislosti s feminizáciou staroby sa na Slovensku zintenzívňuje osamelosť v starobe. Najväčší problém vidia starší ľudia v samote, citovej izolácii a odsunutí na okraj záujmov. Najmä staršie ženy považujú tieto problémy za hroznejšie ako sú ekonomické a zdravotné...

Je ťažké si predstaviť, ako odídeme z tohto sveta my, ale vedzte, že by sme nemali byť ponižovaní nedostatočnou starostlivosťou, čistotou a celkovým nezáujmom. Nemali by sme byť nešťastní a zbytoční. Nemali by sme mať nepriateľov alebo takých členov rodiny, pre ktorých sme ľahostajní. Viete, kto asi bude ten, ktorý vám možno bude stískať ruku vo chvíli, keď to budete najviac potrebovať? Hoci to vyznieva alibisticky, už teraz sa k nemu správajme ohľaduplne, dávajte mu najavo, že ho máte radi, aby vás neskôr nebodali výčitky z nevypovedaných alebo premárnených chvíľ - Inak vás bude trápiť často používaná formulka: „Ach, keby bol medzi nami, tak by som...“

November je čas vykročenia k hrobom blízkych, ktorí žili, tešili sa a robili rovnaké chyby ako my. Doprajme im aj sebe pokoj na duši... Spomienky môžu byť pekné, ak sa o to postaráme.