ií málokto. Pritom počet aktívnych jazykov na svete je okolo 6 000. A tak, v prípade chúlostivého stretu dvoch a viacerých ľudí „nekompatibilných“ rečí, vzájomne si nerozumejúcich ani to príslovečné „mäkké f“, obvykle nastupuje nevyhnutná improvizácia. Poznáte to. Zúfalo sa snažíte dorozumieť, šermujúc nohami, rukami či prstami.
Neverbálna komunikácia pozná rozličné posunky.
Máloktorý z nich je však natoľko zrozumiteľný a v praxi tak široko využiteľný ako vztýčený prostredník. Dohovoríte sa s ním v podstate vo väčšine krajín sveta. Význam komunikátu nonšalantne stoporeného prostredníka pochopí rovnako správne Rus, Maďar ako i Američan, Brazílčan či trebárs Hongkončan. Svojim spôsobom sa dá povedať, že toto gesto patrí do pokladnice kultúrneho dedičstva najznámejších posunkov na svete.
Medzi známe celebrity, ktoré ho s entuziazmom otŕčajú médiám patrí napr. rocker Ozzy Osbourne, rapper Eminem, frontman U2 Bono Vox a podľa neoverených informácií ho pri komunikácií s českými daňovými úradmi využíval i Viktor Kožený. :-) Nadšených užívateľov je teda dosť i v bežnom živote, máloktorý z nich však možno tuší, čo vlastne toto gesto pôvodne znamenalo.
Ako vznikol onen ominózny posunok? Kto prvý v histórií vztýčil prostredník proti nebesiám, inzultujúc blížneho svojho?
Ťažko povedať konkrétne meno, jedno je však isté – bol to Angličan (v zmysle gesta, ako ho podaktorí asociálnejšie naladení jedinci ukazujú svetu dnes).
Písal sa rok 1415. Medzi Anglickom a Francúzskom práve zúrila krvavá storočná vojna. Významnou udalosťou onoho roku Pána bola bitka pri Azincourtskom lese. Proti 6 000 vyhladovaným a unaveným mužom anglického kráľa Henricha V. stála presila vyše 30 000 dobre vyzbrojených Francúzov, vrátane elitných oddielov ťažkej jazdy. Angličania ťahali vskutku za kratší koniec.
Celý deň pršalo a bojisko bolo plné rozmočeného bahna.
Francúzsky maršal Boucicaut zaútočil jazdectvom. Nasadenie jazdy bolo však pomerne nešťastnou taktikou, pretože preťažené kone s ťažko obrnenými rytiermi sa zabárali do blata a predstavovali perfektný terč pre obávaných anglických lukostrelcov. Zvyšok boja sa tak zmenil na masaker.
Francúzi doslova natlačení na úzkom priestore v bahne neboli schopní manévrovať, zavadzali si navzájom, zatiaľ čo z neba pršal smrtiaci dážď šípov. Rytierov, ktorý spadli alebo boli zostrelení z koňa udupali v panike vlastné oddiely. Nemotorných ťažkoodencov na zemi pozabíjala ľahká anglická pechota, bodajúc ich krátkymi mečmi do otvorov v helmách.
Bitka skončila katastrofickou francúzskou porážkou. Francúzi utrpeli zhruba 10 000 strát na životoch, zatiaľ čo Angličania oplakávali len 500 padlých mužov. Azincourt sa tak stal významným okamihom zvratu storočnej vojny. Na francúzskej strane totiž zahynuli hodnostári, vojenskí velitelia a šľachtici kráľovstva – severné Francúzsko prišlo v jedinom okamihu o svoju spoločenskú elitu. Zároveň padol mýtus, že boj vyhráva ťažko obrnená jazda. Azincourt bol začiatkom konca éry rytierov v plnej zbroji.
A onen neverbálny posunok?
Prirodzene, Angličania sa snažili bitku pri Azincourte glorifikovať. Dokonca každý Angličan starší než 6 rokov sa musel povinne učiť strieľať z luku, v snahe využiť novoobjavený potenciál tejto zbrane. Francúzi reagovali svojsky. Každému Angličanovi, zajatému na ich území usekávali prostredník a prstenník, teda prsty nutné k obsluhe tetivy.
Anglický duch bol však nezlomný. A tak počas nasledujúcich stretov zvykol Angličan s úspešne zachovalými prstami provokatívne otŕčať vztýčený prostredník Francúzovi, čosi v žoviálnom duchu „aha, ešte ten prst mám, priateľ môj a teraz sa teš na ten šíp.“
Autor: Martin Fabok
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
