Ako efektívne pracovať, alebo ako sa stať „lídrom“?

Človek bol zredukovaný na telo, vnímaný ako využiteľná potrebná vec.
Dodnes je takýto pracovný prístup riadenia preberaný v určitých zabehaných stereotypoch. Ľudia sa musia riadiť a kontrolovať metódou „cukru a biča“, čiže odmien a trestov. Odmeny na motiváciu a strach z trestov na aktivitu. Takéto riadenie sa využíva aj na odborníkov, stratégov, analytikov, či rôznych „znalostných pracovníkov“.

Mnohí „vedúci pracovníci“ sú vo svojich funkciách nie preto, žeby sa tak rozhodli, ale jednoducho sa prepracovali k určitému postaveniu a odtiaľ k potrebným právomociam. Ale nie právomoci, či postavenie nás robí „vodcom“, ale naše „chcenie“. Ak sa „vedenie“ nestane našou osobnou voľbou, budeme stále len čakateľmi v hierarchii moci na „príkazy“ zhora, ktoré potom pošleme nižšie. Sme presvedčení, že o určitých veciach môžu rozhodovať len tí, ktorí majú určité postavenie. Dokonca aj keď pocítime potrebu iniciatívy, nezačneme konať. Radšej zotrváme, aby ten, ktorý ma potrebnú autoritu, povedal, čo máme robiť a potom reagujeme v súlade s tým, čo nám bolo povedané.

Dnes trpíme na rozšírenú neochotu iniciatívne a nezávislé konať a živíme tak pocit lídrov, že nás musia kontrolovať a dohliadať. Skutoční lídri sú presvedčení, že ak chcú, aby sa jeho podriadení hýbali, nič im iné neostáva, len ich tvrdo riadiť. Tento fenomén vytvára nezdravú obojstrannú závislosť na oboch stranách v konečnom dôsledku nevýhodnú pre všetkých zúčastnených.

Tým, že lídri nie sú schopní využívať potenciál a nadanie svojich podriadených a podriadení sa riadia len pokynmi lídrov, veci, ktoré sa nedaria rovnako ako zásluhy sa pripisujú šéfom. V prvom prípade sa stráca osobná zodpovednosť za chod vecí a v druhom prípade sa minimalizuje ochota osobnej aktivity. Čím viac manažér kontroluje, tým viac jeho konanie vyvoláva a vyžaduje si väčšiu kontrolu. Nedostatky a slabiny aktérov na jednej aj druhej strane sa posilňujú a nakoniec i ospravedlňujú druhú stranu. Táto zlá závislosť sa môže inštitucionalizovať natoľko, že už nikto za nič nenesie zodpovednosť.

Je potrebné zmeniť vlastný postoj. A to presvedčenie, že situácia sa môže zlepšiť, len keď sa zmenia druhí ľudia. Zmena však prichádza vlastnou voľbou stať sa aktívnym a iniciatívnym napriek zlým pracovným podmienkam. „Líder“ môže byť každý z nás, ak sa neoddáme pasivite a nezaspíme vo viere, že tí druhí vedia najlepšie, čo treba robiť. A ak to nevedia, tak zodpovednosť je na ich pleciach. Práve naopak: zodpovednosť je na nás všetkých. Sme vinní aj za pasivitu, s ktorou sme nechceli skončiť, lebo sme sa báli o svoje miesto. Sme vinní aj zato, že nevyužívame svoje danosti, nadanie a potenciál ako by sme mohli a radšej zotrvávame v podriadenej pozícii. Je na nás, či naozaj „chceme“ zefektívniť svoje pracovné miesto, či „chceme“ začať viesť...

Autor: Ivana Kaduková-Adamcová