Aký je zmysel nášho života?

Hovorí sa, že človek nemusí robiť nič, len platiť dane a zomrieť.
O prvej polovici uvedeného výroku sa dá hypoteticky polemizovať. Druhá časť je bohužiaľ pravdivá. Nezvratný cyklus života. Jedinci sa rodia a odumierajú. Hmyz žije niekoľko hodín či dní, teta Jamnická sa zdarne dožíva sto rokov.

Aký je zmysel nášho života? Má naša existencia na tomto svete vôbec nejaký účel?
Z čisto biologického hľadiska je odpoveď pomerne jasná: prežiť a rozmnožovať sa. Údel každého živočíšneho druhu. Prežiť vývinovú fázu detstva až po dosiahnutie reprodukčného veku, „zreprodukovať sa“ a zaistiť prežitie vlastného potomka (príp. mu odovzdať nejakú tú jednu – dve skúsenosti, ktoré aj tak pustí jedným uchom dnu, druhým von :-)). Potiaľto fajn. Následne začnú byť veci menej zábavné – materiál sa opotrebováva, na jedincovi sa začne prejavovať „zub času“, vrásky a úbytok síl, až ho matka príroda stiahne z obehu, vymení ho ako poškodené ohnivko v reťazi.

Na jedincovi totiž nezáleží. V ríši hmyzu to vidieť najkrajšie, pravidlo však platí pre celú živočíšnu ríšu. Dôležitý je iba cyklus, kolobeh generácií. Aby sa jedinci vytvárali, reprodukovali, vytvárali iných jedincov, opotrebovávali sa a mreli.
Pochopiteľné. Fascinujúce. Efektívne. Genetická informácia prechádza evolúciou, čistí sa. Je tu len drobný problém:
Z takéhoto kolobehu má mať človek nejaké potešenie? Asi ťažko.

Homo Sapiens je totiž jediný známy druh tejto planéty, vybavený seba-uvedomením, abstraktným myslením a zároveň... pudom sebazáchovy.
Onen pud je šikovná vec. Na jednu stranu je fajn – má ho geneticky zakódovaný každý živočích, ešte aj taký ten nevzhľadný, malý, hmyzoidný nezmysel, ktorý lozí kdesi v tráve a začne hovädsky upaľovať o život keď k nemu priložíte prst.
Predstavte si život bez pudu sebazáchovy. Antilopa by pokojne stála a prizerala sa, ako ju idú žrať zaživa levy. Vrabce by neustále škriekali, Osáma Bin Ládin by sa šiel korčuľovať po Manhattane a pod.
Táto vymoženosť má však u človeka aj svoju tienistú stránku. V kombinácií so schopnosťou myslieť, človek si uvedomuje vlastnú nevyhnutnú smrť a pociťuje z nej vďaka tomuto pudu strach, na rozdiel od povedzme hrošíka libérijského, ktorý má podobné myšlienky srdečne „na háku“. Pokiaľ nehrozí priame nebezpečie, spokojne ďalej kadí, prežúva a myšlienkou vlastného konca sa vonkoncom nezaoberá.

Má teda život jedinca Homo Sapiens aj nejaký iný účel?
Autor tohto článku tvrdí nesmelo, že áno. Zmyslom života človeka, ako individuálneho jedinca, by malo byť hľadanie nejakého šťastia. Prežitie svojho krátkeho pobytu na tejto planéte s pocitom vnútorného naplnenia. Ako opak k vnútornej prázdnote.
Dnešná spoločnosť postavila na svoj pomyslený zlatý piedestál hodnoty ako mladosť, krásu, bohatstvo a honbu za výdatným orgazmom. Ženské časopisy Vám ochotne poradia, ako si udržať mladistvý vzhľad, ako zbaliť milionára a pod. Uľahčujú Vám pohyb v týchto mantineloch. Iste, byť krásna, v balíku a užívať si sexuálne potešenie sú všetko veci príjemné. Akurát, že na tomto svete sa nachádzajú celebrity, ktoré sú hriešne bohaté, nádherné a zopár pokusov o samovraždu predsa už na konte nejaký ten piatok majú (niektoré dokonca úspešne). A takisto sa na tomto svete nachádzajú chudobní, fyzicky nevzhľadní a neznámi ľudia, ktorí žijú šťastne.

V čom to teda spočíva? Ako to, že šťastný môže byť nepekný tibetský mních, stará sivovlasá dôchodkyňa, invalid na vozíku či chudobný domorodec kdesi v Indií? Čo majú títo rozliční ľudia, z rozličných kultúr spoločné? Povrchné ideály, ktoré vyznáva naša dnešná spoločnosť? Asi nie, tu sme mimo misu.
Ťažko napasovať definíciu šťastia do učebnicových poučiek či škatuliek, zvlášť keď každý jedinec má v tejto oblasti svoje vlastné predstavy. Ak si to však rozmeníme na drobné, nejaké záchytné body nájsť môžeme.
Schopnosť tešiť sa z maličkostí? Schopnosť nájsť si v živote niečo, čo mi prináša radosť? Cítiť pocit naplnenia z vlastnej, dobre vykonanej roboty? Zachovávať si nad životom istú úroveň nadhľadu?
Veď napokon, ako vraví ľudová múdrosť, „keď nejde o život, ide o h... teda vlastne nejde o nič.“

Autor: Martin Fabok