Keď povedať „už ťa nemilujem“ býva ťažké

Pred týždňom sa tváril, že s vami plánuje splodiť aspoň pätoro utešených deťúreniec a dnes pred vami zapýrene stojí a čosi nezrozumiteľné habká o tom, že jeho city k vám akosi ochladli.

„Prepáč, ale už to medzi nami nie je také ako bývalo. Už k tebe necítim to, čo predtým.“
Už ťa nemilujem. Slová, aké hádam nikto z nás nepočúva rád. Čo všetko sa za nimi skrýva?

Často sa alibisticky utiahneme za formulku : Už ťa nemilujem, keď sa zdráhame vyklopiť na rovinu pravý dôvod, prečo chceme vycúvať zo vzťahu. Tých príčin je mnoho. Napríklad nechceme partnera zraniť našimi skutočnými pohnútkami / jednorazová nevera, iná osoba v našom živote a podobne/ alebo sme jednoducho zbabelci a vieme, že po aplikácii týchto dvoch slov sú ďalšie argumentácie z druhej strany absolútne zbytočné alebo ani samy nevieme, prečo sa s ním vlastne rozchádzame, vieme len, že to chceme ukončiť. Neveru nám môže partner v snahe udržať si nás zubami nechtami teoreticky odpustiť. Teoreticky...Veď každému sa môže šmyknúť. Keď vytiahneme argumenty, že ani samy nevieme prečo ho už nechceme, bude si o nás myslieť, že nám skrátka preskakuje a obviní z toho naše PMS. Ale čo len má povedať na fakt, že ho už nemáme rady? Nič. Sklopiť uši a zmieriť sa so zničujúcou realitou.

Myslíme si, že rozchod, pretože „už nemilujeme“ menej bolí. Predpokladáme, že rozchod v tomto štýle vysvetľuje všetko a definitívny koniec sa dá odbaviť mávnutím ruky, vyslovením onej vety. Ale rozchody bolia rovnako. Či už sú bleskové alebo zdĺhavé. Tento možno bolí ešte o čosi viac, keď sa oháňame tvrdením, že už to vo vzťahu nie je to, čo bývalo, potrebujeme byť teraz samy, chýba nám priestor...a o pár dní „po“ nás zahliadne ruku v ruke s novým objavom. Okrem zlomeného srdca mu naložíme aj pocity zrady a klamstva. Nielenže sme ho pustili k vode, ale navyše nám nestál ani za to, aby sme mu povedali pravdu. Nie je jednoduchšie vyžmýkať zo seba ten skutočný dôvod hneď na začiatku?

Ak je naozaj príčinou rozchodu vymiznutie lásky, potom je namieste položiť si otázku: ako dlho už o tom viete? Ako dlho sa už umárate pochybnosťami, žijete vo vzťahu, ktorý vás ubíja, pretože k partnerovi necítite to, čo by ste cítiť mali a nie ste schopné oplácať mu jeho city, pozornosť a nehu? Je veľmi pravdepodobné, že už nejaký čas sa pohrávate s myšlienkou, že ho opustíte, ale stále sa k tomu neviete odhodlať. A tak tíško trpíte a nešikovne predstierate, že sa nič nedeje, dokonca aj sebe samej nahovárate, že vás to prejde, len vám trocha zašibalo z momentálneho stereotypu medzi vami a stresu, čo sa hemží všade naokolo.

Pokiaľ vo vás prebiehajú takéto procesy, vyčistite si myseľ, ujasnite si priority a ak dospejete k nespochybniteľnému záveru, že on nie je pre vás vhodným druhom na perspektívny vzťah, ukončite to čo najskôr a neduste to týždne a mesiace. Buďte fér a priznajte sa čo najskôr. Vaša polovička si nezaslúži, aby ste ju vodili za nos , len preto, že máte strach.

Strach? Obavy z jeho reakcie, zo seba samej a zo života ako single. Toho sa bojíte, však? A tak hráte vytrvalostnú hru, ktorá svojou formou pripomína sado - maso. Nenapadlo vám, že on podvedome vycíti každú zmenu vášho správania? Všimne si aj sotva postrehnuteľné odtiahnutie vašej dlane, aj úsmev, ktorý sa pričasto stáva sileným, aj rastúci nezáujem a chlad. Trápite nielen seba, ale aj jeho, pretože vníma zmeny, ktoré sa s vami dejú a netuší, ako si ich má preložiť do zrozumiteľnej reči. Aj keď vybadá, že sa niečo deje, odmieta si to priznať sám pred sebou a opája sa sebaklamom: veď je predsa stále so mnou! Asi to je len nejaké prechodné obdobie. Čosi ju posadlo, možno depresia alebo jarná únava. To sa spraví. Veď keby so mnou nechcela ďalej byť, tak nebude.
A vy ho v ňom svojim zotrvávaním vo vzťahu bez budúcnosti len utužujete.

Pokiaľ ste o tom na betón presvedčená. Ušetrite trápenia seba aj jeho a vyslovte tie nepríjemné slová čím skôr. Z úcty k sebe aj z úcty k nemu.