Keď lásku nahlodá zub času

Aj vy sa občas pýtate samej seba pri pohľade na muža po svojom boku, ktorému v atraktivite prekáža pivný pupček, kamže sa vyparil ten neodolateľný džentlmen, z ktorého vás mrazilo už len pri letmom pohľade do jeho nedozerne hlbokých očí?

Niektorým párom to trvá len pár mesiacov, iným niekoľko rokov a istému počtu šťastlivcov celé dekády. Ale napokon to zväčša príde.
Rutina sa do vzťahov vkradne ako železné pravidlo, ktorým neúprosný čas pôsobí aj na také nadčasové záležitosti, za aké sa city / najmä v poémach našich romantických predkov / považujú.

Zrazu sa zo vzťahu vytratí zaľúbenecký ošiaľ, vášeň a nenásytnosť po tom druhom a vystrieda ich zvyk, stereotyp a pocit bezpečia a istoty. Milostné tokanie za účelom nalákať vyhliadnutého pokračovateľa rodu do svojich osídiel sa skončilo. Etapa „som do teba blázon, myslím na teba aj keď spím a neviem o sebe, prosím okamžite zo mňa vyzleč šaty, kdekoľvek, kedykoľvek“ sa prelína s etapou „skladám ružové okuliare, mám ťa rada, ale konečne som si všimla, že ti vlastne smrdia nohy a neumývaš si po sebe riad“ a napokon so zvesenou hlavou ustúpi do úzadia.

Veľmi škaredo povedané, máme ich v hrsti, alebo aby to nevyznelo, že ženy sú len ctižiadostivé lovkyne, oni si nás ulovia; a chvíľočku si vychutnávame s triumfom na perách ten nezameniteľný pocit istoty a bezpečia. „On je naozaj môj, môj môj a ľúbi ma!“ Žasneme nad týmto faktom a opájame sa ním ako božskou mannou. To samozrejme platí aj opačne.

Ako čas ubieha, niektorí nezvládnu nevyhnutné skladanie ružových okuliarov. Svetom už nemôžeme točiť na prste ako kľúčom a realita všedných dní sa tvrdo hlási o slovo aj v krajine zaľúbených. Odrazu si všímame na našej drahej polovičke detaily, aké sme predtým nevnímali. Ako podmorskí bádatelia objavujeme ďalšie a ďalšie „chybičky krásy“, maniere, vrtochy, zlozvyky a len sťažka uveríme, že sme predtým trpeli až takým štádiom slepoty, že to, čo nám teraz kole zrak, sme si predtým nevšimli. Mnoho párov v tomto štádiu svoj zväzok zabalí, pretože sa po „vytriezvení“ nedokážu zmieriť s partnerovými nedostatkami a špecifickými povahovými črtami. Prestanú si rozumieť, nastanú medzi nimi „neprekonateľné rozdiely.“ Často sa proces „skladania okuliarov“ odohráva už tri mesiace po „oficiálnom začiatku“.

Tí, ktorým to klape aj „bez okuliarov“, pomaličky budujú z počiatočného zatemnenia mysle skombinovaného s hormonálnou explóziou čosi, čo sa dá prirovnať k peknému rodinnému domčeku. Puto sa stáva pevnejšie, objavujú sa pravidlá a požiadavky, obaja si rozdelia roly. Pracuje sa na základoch a buduje spoločná budúcnosť. Odrazu to nie je len o opätovaní vrúcneho citu a vychutnávaní si spoločných momentov , ale o minispoločenstve, zrelom na podrobný sociálno – ekonomický výskum.

Na svojho celoživotného druha sa už nedívame ako na čosi výnimočné, ale ako na čosi samozrejmé a automatické, čosi čo je neoddeliteľnou súčasťou nášho života ako umývanie zubov alebo ranná káva.

Sotva si uvedomíme, kedy sa vlastne začala do vzťahu montovať rutina. Je nám dobre, cítime sa v bezpečí, vieme, že partnera máme istého a tak sa nemusíme obávať o svoj status v jeho živote – už nás toľko netrápi, v ktorej čipkovanej košieľke budeme pre neho najviac sexi /červená alebo čierna?/ a nestrachujeme sa, že si o nás „ráno po“ pomyslí, že sme dcérami nejakej obludy, keď hlavu na vankúši po svojej pravici zbadá bez decentného šminkového náteru. Takisto on vie, že nás už neodradí, keď mu „občas uletí“, a už sa toľko nesnaží, aby nám zakaždým horlivo otváral dvere /aby som niekomu nekrivdila – česť výnimkám/ ako v čase, keď sa nás snažil zbaliť na slušnú výchovu.

Partnerské spolužitie sa časom stáva o mnoho zložitejšie, objavujú sa pojmy ako: záväzky, povinnosť, spoločný úver, výchova detí.....a zdá sa, že slovo láska, tá prapôvodná príčina toho celého humbugu, ostala trčať niekde v kúte, odhodená a zabudnutá. Pomaličky už aj zabudneme, prečo sme spolu, čo nás s našou polovičkou vlastne zviedlo dohromady, vieme len, že spolu sme. A ďalej to neriešime, zvykli sme si.

Spomeniete si ešte na tie kvantá mravcov, ktoré sa naháňali vo vašom žalúdku, keď ste ho prvý krát stretli? Dokážete ešte v jeho vráskach a šedivejúcom strnisku spoznať toho romantického mladého blázna plného ideálov, ktorý vás túžil pred rokmi uniesť na koniec sveta?

Že si už ani za ten svet neviete spomenúť na vaše prvé rande? Snažíte sa, ale vlčia tma? A potom sa čudujete, keď vaša celodenná manželská konverzácia pozostáva z vyjadrení typu: „-Zasa si neupratal po sebe zo stola! - Čo máme dnes na večeru? – Daj si ešte z toho paprikášu.“

Je možné, že láska časom celkom zmizla a my už celé desaťročia okupujeme jednu posteľ s osobou, ku ktorej nás púta len to, že sme si na neho zvykli, máme spoločný majetok a deti a povahovo nám vcelku vyhovuje?
Alebo ho ešte stále ľúbime, len sme akosi zahrabali ten pocit husej kože kamsi naspodok srdca a pasívne prijímame fakt o jeho existencii bez toho, že by sme to považovali za čosi extra, kvôli čomu sa oplatí každé ráno rozlepiť viečka?

„Ale áno, svojim spôsobom ho mám rada,“ opatrne odpovedáme. Svojim spôsobom? A čo tak skúsiť oprášiť ten „spôsob“ prijímania a dávania spred pár rokov, ten „spôsob“ pri ktorom vás opantával pocit, že zvládnete vyškriabať hoci aj na Mount Everest?

Čo myslíte, nestojí za to skúsiť vyhrabať starodávne túžby z popola času a opäť sa cítiť ako pobláznená , pochabá školáčka, ktorou hormóny kmásali od rána do večera?
Opäť sa dívať na „toho svojho“ ako kedysi, s láskou a úctou? S údivom žasnúť nad belasosťou jeho očí a jamkami na lícach? Prestať pociťovať jeho prítomnosť ako čosi obyčajné a všedné, ale ako dar, privilégium, ktoré si treba vážiť?

Skúste oživiť pochované pocity a zázračne omladnete. Zbavíte sa pocitu, čo vám občas preletí mysľou: že vás už nič vzrušujúce a nové nečaká. Nemávajte nad tým rukou, že to už nie je pre vás, že to už s vašim „starým“ máte za sebou a už dávno nie ste deti na štartovacej čiare života.

Nedovoľte, aby vášmu partnerovi prischol status „druha s ktorým dožijem“, ale rozvíjajte svoj vzťah aj po rokoch. Naberte druhý dych do pľúc vášho spolužitia a vychutnávajte si tie dávno zabudnuté pocity. Navzájom budete pre seba strojcami šťastia a slovká ako nevera, nuda, či stereotyp sa nebudú vo vašom slovníku nikdy vyskytovať.