Naučte sa spolu rozprávať

Každý sme iný, to prináša konflikty, nezhody, ktoré je potrebné riešiť. Je potrebné naučiť sa tolerovať povahu a prirodzenosť druhej strany a neprerábať ju na svoj obraz. Či už ide o rodinu, partnera, kolegov, každý sme nejaký a každý myslíme a cítime trochu inak. To dáva životu šťavu. Ale ak sa nedokážeme vcítiť aj do kože iných, môže byť táto šťava až nechutne korenistá.

Koľkokrát to v domácnostiach vyzerá tak, že príde synáčik domov, mamina sa spýta: „Čo bolo v škole?“ „Ale, ako vždy, nič.“ A až do večere spolu neprehovoria. Syn ide k počítaču, mamina sa krúti v kuchyni. Potom príde domov z práce manžel. Ako správna ženuška sa samozrejme zaujíma o jeho prácu, takže prichádza otázka: „Čo bolo v práci.“ „Ale ako vždy, veľa roboty, zhon, šéf zasa hundral, poznáš to. Čo je na večeru?“ Odpoveď a koniec rozhovoru, muž sa ide umyť, prípadne sa zvalí pred telku. Po večeri sa pred ňu zvalia všetci, papučová kultúra. A neskôr uťahaní idú spať. Milujú sa iba výnimočne, väčšinou cez víkend. Ich život sa zmenil na rutinu, komunikácia je nefunkčná. Vnútri vzťahov sa kopia maličké problémy, ktoré prerastajú v nespokojnosť so životom. O 5 rokov to už budú možno neprekonateľné rozdiely, možno milenka, ktorá mužovi viac rozumie, zaujíma sa, rozvod. Syn sa môže dostať do zlej partie, pri veľkej smole aj na drogy, hlavne, že v škole je to stále o tom istom. A pritom by stačilo tak málo. Otvoriť nielen ústa, ale rozprávať sa nie mechanicky, ale o tom, čo cítime, o tom, čo sa ozaj deje v nás a okolo nás.

Prežívanie každého z nás je iné, každý z nás má iné očakávania o ktorých ten druhý nevie. Je jedno, či je to otec, mama, partner, dieťa, kamarátka, kolega, šéf, pokiaľ nemá vešteckú guľu, nevie, na čo myslíte, čo by ste ako chceli a čo vás trápi alebo naopak poteší. Začnite s tým, uvidíte, že sa chytí aj druhá strana. Kým sa nenaučíme hovoriť o svojich potrebách, a to nielen materiálnych, tak budete zbytočne čakať absolútne porozumenie zo všetkých strán. Súzvuk duší je výnimočný. Ale je možné si ho trénovať, vzájomne sa zlepšovať. O tom by malo byť poznávanie.

Stačí tak málo, urobiť prvý krok. Veľmi často to začína u rodičov, doma. Preto sa nebojte začať. Predstavte si, akú by ste chceli mať svoju rodinu, ako by vyzeral ideál. Dajte tam všetkých, čo sú vášmu srdcu blízki. Skúste sa vžiť do kože každého a predstaviť si, ako by sa v danej pozícii cítil. Nie ste príliš ďaleko od rodičov, nemajú pocit, že vás strácajú? Alebo naopak, nie sú príliš blízko, nezasahujú vám do partnerského života. Snažte sa nájsť také postavenie, v ktorom by ste sa cítili dobre nielen vy, ale aj ostatní. Ak to budete mať, nakreslite si to. A potom si na druhý papier nakreslite realitu. Tak ako to cítite, že to je. Pozrite sa na rozdiely. Z nich pramení nespokojnosť, disharmónia. A prekonať to môže iba vzájomná komunikácia.

Ak máte pocit, že vaše deti alebo partner žijú vo vlastnom svete, otázka, čo bolo v škole, v práci na tom nič nezmení. Vy sa snažíte o rozhovor a deti sa často cítia ako na výsluchu. Začnite rozprávať o sebe, ako sa máte dnes, alebo ak cítite, že dieťa má problém v škole, načrtnite modelový prípad, alebo príbeh z vášho detstva. Predložte ratolesti návrhy, ako riešiť problémy so spolužiakmi, nefrflite, že sú to hlúposti, v tomto veku, je dobré vychádzanie v škole stredobodom žitia. Buďte empatická. Ak je dieťa uzatvorené vo svojom svete, kde vás nechce pustiť, otvorte mu dvere do toho vášho. Pracujte na tom, aby ste postupne žili všetci v jednom svete. Kľúčom k tomu je každodenná komunikácia.

Autor: Alexandra Mešková