Pribrzdite, je načase vychutnať si prítomnosť

Chceme byť efektívni, mať úspechy v práci a obstáť medzi ostatnými. Zarábať mnoho peňazí a cítiť sa vďaka nim slobodnejšie. (Skutočne to bude slobodnejšie?)
Systém a nastavenie hodnôt v spoločnosti nás akoby tlačí do splynutia s davom a pokladaniu si otázky: Zarábam dosť? Som dostatočne efektívny? Nie sú na tom náhodou bývalí spolužiaci lepšie než ja? Ak áno, v čom robím chybu?

Vyčítame si každú „premárnenú minútu“, keď len tak oddychujeme, zarozprávame sa s kamarátkou, vypočujeme si obľúbené CD. V duchu nás máta otázka „Nemohla som popri tom počúvaní aspoň niečo ožehliť?“
Jednoducho, máme trvalý pocit, že nestíhame. Celý deň je len naháňačka, ktorá sa neskončí ani večer, pretože pred spaním si opäť premietame v hlave, čo treba vybaviť na druhý deň. Život nám uniká pomedzi prsty. Nedokážeme oceniť bežné denné drobnosti. Ponáhľame sa, aby sme sa v budúcnosti mali lepšie. Kedy v budúcnosti?

Čas je niečo, čo si nebudeme môcť v budúcnosti dokúpiť. Tie roky strávené naháňaním sa, nám už nikto nevráti, ani keď v budúcnosti budeme akokoľvek bohatí a úspešní.
Máme plnú domácnosť rôznych domácich pomocníkov, prístrojov, ktoré nám šetria čas a napriek tomu ho stále máme málo. Vlastne, akoby stále menej a menej.
V mysli sa orientujeme výhradne na budúcnosť a prítomnosť nám uniká. Možno je načase spomaliť. Nie zastať, len spomaliť a pri činnostiach, ktoré dennodenne robíme, sa okolo seba trocha viac obzerať.

Viac času venovať veciam, ktoré nás naozaj bavia. Nie odkladať všetko až na potom- keď raz budeme mať viac času. Neodkladať návštevy priateľov na neurčito a nahrádzať ich e-mailami. Nevzdávať sa všetkých koníčkov, ktoré nás v minulosti bavili a v súčasnosti na ne nemáme ani pomyslenie kvôli všetkým tým „neodkladnejším“ veciam. Skúsiť na chvíľu prepnúť na nižšie otáčky a zamyslieť sa, či naozaj všetko, čomu sa venujeme, hoci nás to otravuje, je nevyhnutné. Nezvažovať všetky veci len v pomere náklady a výnosy. Dopriať si trocha leňošenia, keď na to máme chuť a necítiť sa pritom vinní. Môcť naplno prežívať svoje súčasné emócie a nevnímať ich len ako z rýchlika.

Je potrebné orientovať sa rovnomerne na všetky tri časové úseky- vlastnú minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Prílišná orientácia na minulosť nás núti k stagnácii, prílišná orientácia na prítomnosť zase k správaniu typu „Po mne nech príde hoci aj potopa“. Zameranie sa výhradne na budúcnosť nás zase pripravuje o jedinečné okamihy súčasnosti, ktoré je škoda neprežiť naplno. Je umením nájsť správny vyvážený pomer. Ale je to možné.