Dieťa v minulosti

V porovnaní s minulými storočiami sa dvadsiate považovalo za storočie dieťaťa. Aká bola teda detská minulosť?

Niektorí francúzski bádatelia zverejnili šokujúce informácie, že stredoveká a skorá novoveká spoločnosť nemala takmer žiadny vzťah k dieťaťu. Dieťa nemalo svoj status a neprihliadalo sa na detskú špecifickosť, ktorá vyžaduje špeciálny prístup. Určite je to aj tým, že o tejto špecifickosti nič nevedela. Matky sa citovo nepripútavali k svojim deťom natoľko ako dnes. Určité obdobie v západnej Európe bolo módne dať dieťa hneď po narodení nájomnej dojke, alebo pestúnke. Citové putá sa možno nevytvárali zámerne aj kvôli vysokej úmrtnosti detí. Pre stredovek platilo, že dospelosti sa dožilo priemerne jedno až dve deti v rodine, v 19. storočí stúpol tento priemer na štyri až päť detí. Smútok za stratou detí vyzeral často ako ľahostajnosť zo strany rodičov.
Proti takýmto názorom sa ohradili iní bádatelia a historici, ktorí sa snažili doložiť, že aj v takomto nie práve najpriaznivejšom období pre deti, boli rodičia, ktorí milovali svoje deti, starali sa o ne a zúfali si, ak dieťa zomrelo.

Za skutočné detstvo v nedávnej minulosti sa považovalo prvých sedem rokov. Keďže deti od siedmich rokov nepotrebovali špeciálnu pozornosť matky a dokázali žiť bez opatery, začali patriť do sveta dospelých. Takéto deti sa stávali aj právne zodpovedné za svoje činy a teda mohli byť trestané a väznené. Výnimku tvorili dievčatá, ktoré boli právne nezodpovedné po celý život. Táto prvá etapa detstva je doménou žien. Chlapci aj dievčatá vyzerajú do troch rokov rovnako. Obliekajú sa im šatôčky, majú dlhé vlásky a výchova zostáva na pestúnke. Otec ako pán domu požíva maximálnu autoritu. Dodnes matkám zostala veta: „Počkaj, keď príde domov otec. Poviem mu, čo sa stalo.“ Otcovskú autoritu vidíme aj pri spoločnom stolovaní, kde otec dostáva najlepšie kúsky jedla, potom synovia, dcéry a až potom matka, prípadne služobníctvo. Deti a rodičia si navzájom vykali. Neskôr vykali iba deti rodičom, čo sa dodnes zachovalo aj u nás na dedinách. Pestúnke sa tykalo.

Deti spali v kolískach, ktoré sú známe už medzi gotickým nábytkom. Chudobné mamičky mali deti pri sebe vo svojej posteli. Prvé postieľky sa objavili v druhej polovici 19. storočia, keď otcovia začali zakazovať hojdanie detí. Kolovala povera, že to škodí mozgu.
Dieťa bolo pevne zviazané v perinke z dôvodu narovnania a zosilnenia kostí. Pevné zavinutie bolo chválou pôrodnej babice. Takto zavinuté bábätko by ste mohli prehodiť aj cez strechu a nič by sa nestalo. Deti až do 19. storočia neboli denne kúpavané ani pravidelne prebaľované. Lekári a babice odporúčali, aby deti neboli v špinavých plienkach kvôli hmyzu a cudzopasníkom.

Okolo roku 1880 sa vo väčšej miere začali používať kočiariky. Na dedinách sa dieťa bralo na pole a ležalo v zavesenej plachte, alebo na plachte na zemi. Trocha bizarné bolo riešenie proti pádu, či úteku väčších detí. Priväzovali sa k väčšiemu kusu nábytku, alebo ich pestúnky vešali na špeciálne skoby, keďže mali na starosti naraz viac detí.
Dieťa sa dojčilo približne rok. Po odstavení dieťaťa, dával manžel svojej žene darček, pretože konečne mohli obnoviť svoj sexuálny život. Panoval názor, že spermie škodia materskému mlieku a môžu ohroziť život dieťaťa. Táto prirodzená antikoncepcia chýbala šľachte, kde boli deti zverované dojke, čoho dôsledkom bolo viac detí.

Na utíšenie plaču sa používali cumlíky vyrobené z kúska handry, v ktorej bol zauzlený rozdrvený varený zemiak, kaša, či chlieb. Niekedy bol cumlík máčaný do rôznych bylinkových odvarov, aj halucinogénnych. Známy je odvar z maku, či dokonca pálenka.
Novonarodené dievčatká boli vo všeobecnosti menej vítané ako chlapci, aj neskôr sa im venovala menšia pozornosť. S narodením dcéry totiž vznikali aj ekonomické problémy – zabezpečenie vena. Pre mamičky boli však dievčatá veľkou pomocou v domácnosti a pri zaopatrení ostatných súrodencov.

Detský svet splýval s dospelým svetom celé roky. Dieťa nemalo svoju izbu, či kútik ani žiadny priestor, ktorý by bol len jeho. Nie každému dieťaťu bolo umožnené hrať sa. Chudobné deti pracovali odmalička. Niektoré matky považovali hranie za stratu času. 19. storočie bolo prelomom aj v histórii hračiek. Začala totiž ich priemyselná výroba a hračky sa stali výborným obchodným artiklom. K podpore hračiek prispeli aj pedagógovia, ktorí presadili určité hračky pre dievčatá a určité hračky pre chlapcov, aby sa dieťa hrou pripravilo na svoju sociálnu, či pracovnú úlohu. Doba hier sa však končila oveľa skôr ako dnes.

Dieťa si zaslúženú, možno niekedy aj prehnanú pozornosť vyslúžilo až v 20. storočí. Ktovie ako sa bude pristupovať k deťom o sto rokov?

Autor: Ivana Kaduková-Adamcová