Čo na nás mužom prekáža?

Urob toto! Urob tamto!
Často si ani neuvedomujeme svoje sklony k diktátorskému správaniu. Treba ale povedať, že muži majú svoj podiel na tom, že ich tak trocha „komandujeme“. Občas sa totiž správajú ako malé deti. Následkom toho sa začneme správať nie ako ich partnerky, ale ako ich matky. Ovládnime sa- neprikazujme, ale navrhujme. Nechajme našim drahým polovičkám trocha autonómie.

Snažíme sa ich zmeniť (príliš nápadne)
Samozrejme, že keď spolu dvaja ľudia utvoria nejaký vzťah, navzájom sa ovplyvňujú a v určitej miere menia. Muži sú ale alergickí na naše okaté snahy meniť ich predošlý štýl života príliš nápadne a naraz. Je od nás zlou taktikou, vyhodiť partnerovi obľúbené tričko, aj keď vyzerá, akoby ho nosili už tri generácie mužov pracujúcich na farme. Väčšina žien sú dosť dobré diplomatky na to, aby dokázali určité veci na partnerovom správaní aspoň trocha upraviť. A naopak, väčšina mužov zase dokáže asertívne stanoviť hranicu, za ktorú už pri menení sa nepôjde. Nemá ale význam snažiť sa veci lámať cez koleno a chcieť od druhého toho naraz príliš veľa.

Nadmerne sa zaoberáme svojou postavou
Otázky ako: „Nie som príliš tlstá? Nemyslíš, že by som mala schudnúť?“ sú u mužov obzvlášť obľúbené.
Na otázky podobného žánru totiž neexistuje správna odpoveď. Keď muž hneď odpovie: „Nie, nie si tučná,“ žene je podozrivé, že odpovedal príliš rýchlo a „ani sa na ňu nepozrel.“
Keď muž niekoľko sekúnd zaváha a odpovie až potom, žena sa nahnevá „Prečo si musel nad tým tak dlho rozmýšľať?“
Naše bedákanie nad širokými stehnami, malými prsiami a veľkým pozadím si radšej nechajme pre seba, prípadne pre ochotnú kamarátku. Ak s niečím na svojej postave chceme niečo urobiť (a je to vôbec možné), urobme to a nesťažujme sa na to sústavne všetkým okolo.

Hádaj, na čo myslím
Našou obľúbenou disciplínou je aj hra: „Hádaj, na čo myslím.“ Tvárime sa tajomne, dotknuto či urazene, ale na otázku partnera, čo sa stalo, odpovieme pomedzi zuby: „Keď to ty sám nevieš, ja ti to hovoriť nebudem.“ On na to obvykle nepríde, respektíve ani sa nejak extra snažiť nebude a po čase prestane po tom pátrať a vyčká, kým nás naša zlá nálada prejde. Lepším strategickým krokom od nás by ale bolo, povedať, čo nás rozčuľuje priamo a ušetriť si zlú atmosféru v domácnosti. Keď druhému povieme, čo nás nahnevalo, je pravdepodobné, že sa tomu v budúcnosti dokáže vyhnúť alebo nám aspoň vysvetlí prečo to urobil a možno zmeníme svoj postoj. Keď však budeme chodiť po byte tri dni ako tichá výčitka, nikam to nepovedie.

Chváliť!Chváliť!Chváliť!
Pochvala a prejavy uznania je to, na čo tak trocha zabúdame. Naozaj nám padne tak zaťažko prejaviť nadšenie nad nejakým jeho výkonom? Pravda, môže nám pripadať zvláštne blahoželať partnerovi k tomu, že pozabíjal všetkých mutantov v počítačovej hre, ale ono to naozaj je výkon, za ktorý ho treba uznanlivo potľapkať po pleci. Takisto za vynesené odpadky či pokosený trávnik. Prejaviť trocha nadšenia nás predsa nezabije a vráti sa nám to v podobe lepšieho vzájomného vzťahu. A to za to predsa stojí.