Pieseň piesní

O láske a sexualite v Starom zákone sa dočítame na rôznych miestach biblických kníh, ale najznámejšou je kniha Veľpieseň pripisovaná kráľovi Šalamúnovi.

Tá berie pohlavnosť ako niečo prirodzené, určite nie záhadné, čo by sme mali strážiť, alebo zlé a vytesniť ho medzi tabu témy.

Veľpieseň spolu so Žalmami sú asi najznámejšími knihami Starého zákona. Veľpieseň je poetická oslava lásky medzi mužom a ženou, často popisovaná obrazmi a prirovnaniami, ktoré nám už nič nehovoria. Treba ich vnímať v duchu orientálneho myslenia, teda inej kultúry a zvykov. Ide pravdepodobne o ľúbostnú poéziu, či svadobnú pieseň. Tieto riadky sa pripisujú kráľovi Šalamúnovi, ale je to vlastne zbierka ľúbostných veršov, ktoré anonymný autor dal dokopy v duchu akejsi antológie z obdobia medzi rokom 400 až 200 pred Kristom. Nejde v nej len o duchovné splynutie, ale ospevuje sa telesná erotická láska. Už jej začiatok nás nenechá v omyle: „Zľúbaj ma bozkami svojich úst, lebo tvoja láska je lepšia ako víno, vzácna je vôňa tvojich olejov, preto ťa devy milujú.“

Táto kniha bola často interpretovaná ako oslava vzťahu Jahveho a jeho vyvoleného národa. Aj v rannej cirkvi sa ozývali hlasy, či by takýto chválospev na telesnú lásku, mal byť zaradený medzi kanonické knihy. Aby urobili zadosť svojmu moralistickému kádrovaniu nazvali túto nádhernú ľúbostnú pieseň alegóriou lásky Krista a cirkvi, alebo Krista a veriaceho. Takýto výklad zaručil textu akúsi dôstojnosť a zaslúžený titul „svätý“ text. Avšak dnešní bádatelia (aj biblickí exegéti) tento text vidia ako romantickú milostnú báseň. Vo Veľpiesni nájdeme verše, ktoré nás nenechajú na pochybách: „Ja spím, no srdce moje bdie. Čuj! Môj milý klope: Otvor mi, sestra, milovaná moja, holubica moja, moja dokonalá, lebo mám hlavu rosou premočenú a kadere nočnými kropajami. Vyzliekla som si sukňu, prečo ju znova obliekať? Umyla som si nohy, prečo ich znova zašpiniť? Môj milý siahol rukou cez otvor a city sa vzbúrili vo mne.“
Poniektorí súčasní „vykladači“ chcú zachrániť „počestnosť“ textu vyhláseniami, že ide o telesnú lásku medzi manželmi. Manželstvo je súčasťou posvätnosti života, preto by bolo čudné, aby sa tým Biblia nezaoberala. Sú však pochybnosti, či ide o lásku manželskú. Z textu to nie je jasné. Je možné, že ide všeobecnú milostnú pieseň bez vzťahu k manželstvu, či potomstvu, respektíve o zbierku milostných i svadobných textov. V tomto prípade je vyzdvihnutá čistá láska bez ohľadu na jej právnu formu a bez odmietania sexuálnej abstinencie a podcenení ženy ako partnerky dvoch bytostí.

Aj keď Izraeliti neboli voči sexu zaujatí, predsa len mali voči sexuálnemu životu rešpekt, možno aj strach. Ďalšie texty Biblie totiž ukazujú, že sexuálny život je pre nich znečisťujúci. „Ak muž pohlavne obcuje so ženou, musia sa obaja umyť vodou a budú nečistí až do večera.“ (Leviticus – 3Mojžišova 15,18) Nešlo samozrejme len o telesné znečistenie, ale aj o náboženské. Preto sa vyžaduje sexuálna abstinencia hlavne pre kňazov, aby mohli vstúpiť do kontaktu s Bohom. Levítske zákony čistoty sa nevzťahovali len na sexualitu, ale bol to súbor obsahujúci ďalšie očistné zákazy a príkazy. Mnohé sexuálne zákazy sa podobajú na učenie stoických filozofov, ktorí videli cieľ sexuálnej túžby v reprodukcii.

Napriek všetkým nariadeniam, starozákonný ľud sa uchránil od pohŕdania tela a z toho vyplývajúceho preceňovania ducha ako to neskôr rozvinula grécko-rímska antika. Čoho dôkazom je aj zachovanie Veľpiesni v kánone starozákonných svätých kníh.