Kto napíše rozprávku o dobrých macochách?

sme sa to spolu skúsiť," hovorí Miriam Novanská, ktorá žije dva roky v Londýne.

Od začiatku vedela, že jej priateľ má dve malé dcérky - vtedy dvojročnú Mayu a päťročnú Aimee. Ich matka chcela starostlivosť o deti rozdeliť rovnako medzi oboch rodičov. Otec sa tomu nebránil - naopak, každý večer, ktorý deti strávili bez neho, prežíval ťažko. Jeho bývalá manželka však mala pri zakladaní novej rodiny a náročnej práci stále menej času, a tak mala Miriam čoraz menej príležitostí byť s partnerom sama.

"Musela som sa rozhodnúť, či som ochotná žiť s mužom, ktorého milujem, a aj s jeho dcérkami. Pre mňa ako bezdetnú mladú ženu, ktorá venovala väčšinu voľného času práci, priateľom a cestovaniu, to mala byť veľká zmena, ktorú som si vtedy ani nevedela poriadne predstaviť."

Prvé stretnutie s deťmi bolo napriek obavám bez problémov. Deti už poznali Miriam z rozprávania a fotografií, boli na ňu zvedavé.

"Doteraz si pamätám na malú Mayu, ešte v plienkach, ako prepletala nohami a snažila sa predbehnúť svoju staršiu sestru, keď mi bežali oproti. A hneď ma vtiahli do svojho sveta hračiek, rozprávok a hier."

Miriam trávila s dievčatami veľa času. Neustále chceli, aby im ona čítala rozprávky, kúpala ich, hrala sa s nimi. V tom čase si ešte neuvedomovala, že sú to vlastne drobci, ktorí ju berú ako novú hračku. Po čase sa novota vytratila a nastal reálny život, preto sa museli snažiť nájsť spôsob, ako spolu existovať. "Teraz sa už smejeme, ako sa partner bál, aby som neutiekla. Najprv mal snahu odbremeniť ma od prania, varenia, pocikaných plienok, plaču, nočného budenia či skorého vstávania. Zmenil pracovisko, aby mal flexibilnejší pracovný čas a mohol sa viac venovať dcérkam. No už po pár týždňoch bolo jasné, že takto dvojako sa žiť nedá. A tak som si dupla - buď sa stanem normálnou súčasťou domácnosti, bez špeciálnych výhod, alebo to nemá zmysel," hovorí Miriam.

Každý deň prinášal nové prekvapenia, pekné, ale občas aj nepríjemné zážitky. Každá drobnosť mohla byť bolestivá - napríklad, keď sa deti na priechode pre chodcov automaticky chytili otca.

Po dvoch rokoch sa situácia ustálila. Keď Miriam potrebuje čas pre seba, otec s dcérami nasadne na bicykel a idú na pár hodín do parku. Keď potrebuje v pokoji nakúpiť, zvyšok rodiny sedí v blízkom kníhkupectve, pije horúcu čokoládu a číta si. "Deti sa ma naučili postupne rešpektovať a pochopili, že tu nie som iba na hranie a zábavu, ale občas musím byť aj prísna a udržiavať disciplínu. Ale aj tak sa stane, že ak im niečo nepovolím, idú za otcom a overujú si, či by predsa len náhodou nemohli... Sú ešte malé. Vnútorne sa však zmierujem s tým, že raz to nepríjemné ,ty nie si moja mama, tak mi nemáš čo prikazovať' zrejme nastane."

Zatiaľ sa ich vzťah upevňuje. "Nedávno som z pracovných dôvodov nemohla ísť výnimočne na rodinnú dovolenku, a tak, kým oni traja trávili pár dní v Španielsku, bola som sama doma. Dievčatá mi každý večer dlho telefonovali a prekrikovali sa v rozprávaní zážitkov. Aimee mi na záver jedného telefonátu povedala, že jej chýbam a že ma ľúbi. Aj napriek tomu, že som veľký realista a nerobím si ilúzie o hĺbke vzťahov, ktoré môžu vzniknúť medzi deťmi a ich nevlastným rodičom, pár sĺz mi vyhŕklo."

Miriam si rozumie aj s mamou dievčat. Býva len o niekoľko ulíc ďalej, a tak sa občas stretnutiu nedá vyhnúť. Na rodinných oslavách si vraj dokážu celkom dobre poklebetiť. "Rešpektujeme sa. Ak sa koná rodinná oslava v našom dome a je pozvaná aj ona, celkom prirodzene ma nechá, aby som deti usmerňovala a nemieša sa do mojich rozhodnutí. Nezabudne mi zablahoželať k narodeninám a po deťoch poslať darček, a keď je Deň matiek, ja zase pomôžem deťom vybrať alebo nakresliť pozdrav a kúpiť darček."

Život s nevlastnými deťmi zmenil u Miriam priority. Žiadne víkendy či noci v kancelárii, keď príde domov, preladí sa do 'mamičkovského' stavu. Hovorí však, že by bolo pokrytecké tvrdiť, že to nemá aj nepríjemné stránky. Napríklad predtým jej nerobilo problém vyhodiť kopec peňazí za drahú dovolenku či pár kúskov drahého oblečenia. Teraz sa však všetko násobí štyrmi a ona sa nestačí čudovať, ako rýchlo sa peniaze rozkotúľajú. Život s deťmi prináša do veľkej miery aj stratu osobnej slobody a spontánnosti v rozhodovaní.

Občas sa musí vyrovnávať aj s pocitom, že je iba nevlastná mama. "Na rodičovské združenia volajú len pôvodných rodičov, aj výber školy padá akosi automaticky na nich, nevlastní majú len nepísané poradné právo," hovorí. A občas ju prekvapia aj vlastné kamarátky s deťmi. "Keď sa zvrtne diskusia na výchovu detí a ja mám odlišný názor, nechtiac podotknú: Čo ty len vieš... Ako keby bola výchova nevlastných detí natoľko rozdielna od výchovy vlastných." Kým v Anglicku je žien v podobnom postavení, ako je Miriam, dosť, na Slovensku má pocit, že je tu skôr zvláštnosťou. Ani jej najbližší celkom nechápu jej postavenie a rozhodnutie. Občas jej je smutno, keď jej rodičia na otázku, koľko majú vnúčat, pozabudnú na tie nevlastné. Chápe však ich zmätok, pretože sama v oficiálnych papieroch musí vypĺňať kolónku ,bezdetná'. "Starať sa o cudzie deti sa na Slovensku považuje skôr za niečo podradné, za niečo, k čomu by mladá, úspešná a dobre zabezpečená žena nemala nikdy pristúpiť." Miriam sa takému postoju ani nečuduje, veď "mnohí ľudia sú zaslepení a plní predsudkov. Poznáte však čo len jednu rozprávku, kde by bola macocha kladnou hrdinkou?" pýta sa.

"A tak nám, macochám, zostáva iba naše odhodlanie a zmysel pre humor," hovorí. "Dúfam, že raz nás história omilostí a niekto napíše aj rozprávku o dobrých, trpezlivých a veselých macochách, ktoré si so svojimi nevlastnými deťmi celkom dobre rozumejú."