Popoluška stelesňuje typický macochizmus

FOTO - ARCHÍV SME

Dvanásť mesiačikov, Mrázik, Snehulienka, Popoluška. Rozprávky sú plné zlých macôch, ktoré ubližujú svojim nevlastným deťom, najčastejšie dcéram - pastorkyniam. Psychológ Dušan Fabián si myslí, že sú prirodzenou súčasťou našej histórie. "Výraz macocha má stále expresívny náboj a je dodnes zaťažený," hovorí. "Vyplýva to z dávnej skúsenosti, ktorá - hoci už nie tak dramaticky - pretrváva."

Macochy sú častou témou ľudových rozprávok. Prečo?

"Rozprávka odzrkadľuje pravdivú skúsenosť ľudí. Základný model ,macochizmu' je prekrásne opísaný v Popoluške. Vo vzťahu sú partneri, každý s vlastným dieťaťom. Tatko je trochu submisívny, prispôsobuje sa svojej dominantnej, výraznej manželke, ktorá jednoznačne svoju dcéru uprednostňuje a pastorkyňu zaťažuje. To je model, ktorý sa podľa mňa vyskytuje bežne aj dnes. Otec vidí nespravodlivosť, trápi sa, ale prispôsobuje sa. Možno preto, že je závislý, možno mu je so ženou dobre v posteli. Deliť v takom zväzku priazeň medzi deti spravodlivo, mať autoritu aj kamarátsky vzťah, nie je ľahké."

Prečo sa nevlastné matky správajú nespravodlivo voči nevlastným deťom?

"Už v takzvanej normálnej rodine vládne medzi súrodencami rivalita a žiarlivosť, pocity krivdy, alebo pri potláčaných agresivitách aj pocity viny. A keď je to všetko podporené ešte aj biologickou diskrimináciou, problém môže narastať. Zoberte si jednoduchý príklad: matka, dve vlastné dcéry a chce, aby tá mladšia nosila šaty po tej staršej. Tá mladšia môže trpieť, lebo musí ,donášať'. Ak je mladšia nevlastná, môže trpieť dvojnásobne."

Ide o uvedomelú diskrimináciu?

"V tomto prípade áno. Ale niekedy matka vysiela takéto signály na tej najzákladnejšej emocionálnej signalizačnej úrovni, a pritom si myslí, že je spravodlivá. Existuje dokonca aj dvojitá spätná väzba. To je napríklad v prípade, keď nevlastné dieťa matka chváli, ale zároveň podvedome signalizuje voči nemu nevraživosť a odvrhnutie. Jedna psychologická škola v USA odvodzuje všetky duševné ťažkosti práve z tejto dvojitej spätnej väzby."

Stretávate sa aj s tým, že nevlastné matky venujú nevlastným deťom nadmernú starostlivosť?

"To je druhá krajnosť, ktorá môže dieťaťu poškodiť. Poviem vám konkrétny prípad zo života: jedno dievča prišlo naraz o oboch rodičov. Ujala sa ho mamina sestra, teda teta, ktorá mala vlastné deti. Nevlastnej dcére však poskytovala toľko pozornosti, ocenenia a uznania, že tá na vysokej škole začala bojovať s pocitom, že je odmeňovaná dobrými známkami zo súcitu. Samozrejme, mala to naučené z rodinného prostredia, od macochy. Týmto paradoxným myslením začala spracúvať všetko. Aj keď sa zapáčila nejakému chlapovi, mala pocit, že je k nej len preto milý, lebo vie, že je sirota. Bol to bludný kruh, ktorý sme riešili niekoľko rokov, kým začala samu seba akceptovať."

Je takýto pocit menejcennosti vlastný viac ľuďom vyrastajúcim v neklasických rodinách?

"Krízy a problémy sú aj v takzvanej normálnej rodine. V tej netradičnej je iba väčšia príležitosť, aby boli výraznejšie a objektívne pôsobivejšie. Ak hovoríme o diskriminujúcich alebo prehnane milujúcich matkách, viac prípadov sa mi viaže práveže nie k macochám, ale k vlastným matkám."

Čo má dnešná macocha spoločné s tou rozprávkovou?

"Podoby rodiny sa menia, ale jej silové pole a dynamika najzákladnejších vzťahov zostávajú rovnaké ako v minulosti."