Žena, ktorej sa báli aj po smrti - Eva Perón

Všetci sa však zhodujú na tom, že detstvo prežila so svojimi troma sestrami a bratom v Juníne. Keď mala pätnásť rokov, odcestovala do Buenos Aires. Verzie o tom, ako do mesta pricestovala sa tiež rozchádzajú. Podľa muzikálu Evita prišla do mesta v sprievode speváka Agustína Magaldiho. Iní tvrdia, že ju sprevádzali rodičia. Po príchode do mesta získavala základné vzdelanie, ktoré jej stále chýbalo. Situáciu jej komplikoval fakt, že nebola manželským dieťaťom. Po rokoch boja o prežitie si našla prácu v rádiu a pracovala aj ako filmová herečka. Vo filme ju poznali ako Evu Duarte. Objavovala sa skôr v druhotriednych filmoch, melodrámach a telenovelách rádia El Mundo. Náhodou sa jej podarilo získať istý podiel akcií rádia a stala sa jeho spolumajiteľkou. V rádiu bola úspešnejšia ako pred televíznymi kamerami a pravidelne sa objavovala v relácii Slávne ženy histórie.

Eva Duarte stretla plukovníka Juana Dominga Peróna na charitatívnom večierku, z ktorého výťažok mal ísť obetiam zemetrasenia v San Juane. Dvojica sa zosobášila 21. októbra 1945. Po svadbe v Argentíne zakázali všetky filmy, v ktorých účinkovala. Krátko predtým ako sa zosobášili, Peróna nechali jeho oponenti zatknúť. Obávali sa totiž, že jeho prosociálny program by našiel u zbedačeného národa silnú podporu a ľud by si ho zvolil za prezidenta. Eva sa podľa filmu Evita do veľkej miery zasadila za to, aby ho prepustili. V skutočnosti však išlo iba o popularizáciu jej osoby. V tom čase totiž nemala žiadnu moc ani konexie. Peróna prepustili 17. októbra 1945. Listy, ktoré si dvojica posielala počas Perónovho uväznenia indikujú, že chceli po jeho uvoľnení opustiť krajinu. Ani jeden z nich si však prepustením nemohol byť istý. Vo väzení mu navyše hrozila smrť. Peróna v skutočnosti prepustili na základe protestov niekoľkých združení. Sedemnásty október sa dodnes v Argentíne oslavuje ako Deň lojality alebo Día de la Lealtad.

V roku 1946 sa Eva zapojila do manželovej kampane na post prezidenta. Využila na to aj svoju pravidelnú rozhlasovú reláciu a precestovala s ním každý kút krajiny. Zviditeľnila sa aj ako prvá známa Argentínčanka, ktorá sa na verejnosti objavila v nohaviciach. Vedela famózne manipulovať a strhnúť na seba pozornosť. Z Evy Perón sa stala Evita.

Politicky činnou sa stala až po Perónovom uvedení do úradu. Po jeho prvom zvolení 28. marca 1946, prevzala moc nad všetkým, čo riadil viceprezident, okrem vojenských záležitostí. Chvíľami sa zdalo, že je dokonca silnejšia a populárnejšia ako manžel. Všetko sú to ale skôr iba mýty. Manželovu silu a obľúbenosť si získala iba niekoľko mesiacov pred smrťou. Bola to ale ona, kto vytvoril kult Juana Peróna. Glorifikovala jeho osobu, a tvrdila, že všetci jeho stúpenci musia byť pripravení za svojho vodcu zomrieť. Hovorievala, že iba Perónisti sú skutočnými Argentínčanmi. Práve jej zbožňovanie však spustilo korupčnú lavínu okolo Perónovho hnutia.

V roku 1947 sa vydala na cestu po Európe, kde sa stretla s mnohými vplyvnými osobnosťami. Nechýbal medzi nimi španielsky diktátor Francisco Franco či pápež. Pozitívne ju prijali iba v Španielsku. V Taliansku a Francúzsku boli reakcie zmiešané. Koaliční parteri ju prijímali roztržite, pretože perónovská politika mala blízko k nacistom. V Anglicku sa mala stretnúť s kráľovskou rodinou, no keď jej členovia oznámili, že sa spolu nemôžu stretnúť v ňou navrhnutom termíne, Evita zrušila stretnutie "pre vyčerpanosť". Po jej návrate do Argentíny sa už nikdy na verejnosti neukázala s rozpustenými vlasmi a zmenil sa aj jej štýl obliekania. Založila nadáciu, podporovala výstavbu domov pre chudobu a škôl pre ženy. Po prvý raz v histórii Argentíny existovala rovnosť medzi občanmi v otázke zdravotnej starostlivosti. Nadácia upevnila Evitinu pozíciu a čoskoro založila ženskú platformu strany Justicialist Party. Evita mala svoj vlastný kult. Jej meno svietilo na vlakových staniciach a pomenovali podľa nej aj hviezdu. Dávala si však stále pozor, aby nezatienila manžela. Všetko čo spravila vždy komentovala slovami, že ju k tomu viedla manželova múdrosť. Najchudobnejší ju zbožňovali, stredná a vyššia vrstva ju nenávidela. Znevažovali jej vzdelanie a pôvod.

Do kampane v roku 1951 vstúpila ako kandidátka na post viceprezidentky. V uliciach ju podporili dva milióny prívržencov. Jej odporcovia sa vyhrážali, že ak ju zvolia, zvrhnú vládu. V tomto období už boli na nej jasne viditeľné známky choroby. V novembri 1951 absolvovala u doktora Georga T. Packa z New Yorku hysterektómiu. Pri vyoperovaní maternice však zistil, že metastázy zasiahli aj ostatné orgány v okolí panvy. Začiatkom júna 1952 sa zúčastnila na slávnostnej prehliadke so svojím manželom - znovuzvoleným prezidentom, nedokázala už ale bez pomoci stáť. Pred verejnými vystúpeniami aj po nich užívala veľké dávky liekov proti bolesti. Niekoľko dní po Perónovej druhej inaugurácii ju vyhlásili za duchovnú vodkyňu národa. Rovnako ako Perónova prvá manželka, aj Evita zomrela na rakovinu krčku maternice. Niektorí historici ale tvrdia, že podľahla leukémii. Hoci sa v Argentíne tvrdilo, že mala iba tridsať rokov, v skutočnosti bola o tri roky staršia. Súviselo to s prepisom jej rodného listu krátko po svadbe, kde zmenili aj to, že bola nemanželským dieťaťom.

Zomrela 26. júla 1952 o 20:23, no v oficiálnej správe sa uvádza čas 20:25. Údajne to spravili preto, aby sa čas jej úmrtia ľahšie zapamätal. Zabalzamovaním jej tela bol poverený doktor Pedro Ara. Nie je však známe, či to bola jej voľba. Začali sa plány na výstavbu pamätníka s jej podobizňou, ktorý mal byť vyšší ako Socha slobody. Vnútri malo byť uložené jej telo, vystavené na obdiv verejnosti. Pred dokončením pamätníka však Peróna zvrhli a on bol nútený utiecť do exilu. Predstavitelia vojenskej diktatúry sa obávali, že Evitino telo sa stane národným symbolom a nechali ho ukradnúť. Šestnásť rokov po jej smrti ho údajne spopolnili v Miláne pod menom María Maggi. V roku 1971 ho exhumovali, previezli do Španielska a odovzdali Perónovi. Ten sa o dva roky neskôr vrátil do Argentíny, kde sa stal po tretí raz prezidentom a v roku 1974 zomrel. V roku 1995 vyšla kniha Tomasa Eloya Martíneza, Santa Evita, v ktorej zverejnil, ako s Evitiným telom zaobchádzali a nevynechal ani nekrofíliu. Faktom ostáva, že v čase keď žila, bola nepochybne najsilnejšou ženou v krajine a pravdepodobne aj v celej histórii juhoamerického kontinentu. V čase kedy zomrela ju dokonca pokladali za ženu číslo jeden vo svete.