Rozchod, alebo Čo bolí, to prebolí

Čím sú partneri zrelšie osobnosti, tým kultivovanejšie rozchod prebieha, neubližujú si navzájom osočovaním, urážkami, snahou druhého pokoriť, rozvod nesprevádza bitka o majetok, dokážu sa dohodnúť i na porozvodovej starostlivosti o deti. Lenže takýchto rozchodov je minimum.

Blesk z jasného neba?
Obvykle sa myšlienky na rozchod objavia u jedného z partnerov, toho, ktorý je vo vzťahu nespokojnejší, prípadne bol ovplyvnený silami z okolia (napríklad stretol niekoho nového, s kým chce vstúpiť do vzťahu radšej, než udržiavať existujúci vzťah). Narastá v ňom vnútorný pocit o správnosti rozchodu. Druhý partner si zatiaľ signály nevšíma, prehliada ich, prípadne podceňuje. Po určitej dobe rozhodnutý partner navrhne rozchod a v tom momente to ten druhý z dvojice vníma ako blesk z jasného neba. Rozchod? Prečo? Veď predsa bolo všetko v poriadku! Lenže rozhodnutie o rozchode skutočne vo väčšine prípadov nebýva zo dňa na deň.
Partner, ktorý sa rozhodol pre rozchod, robí potom obvykle všetko preto, aby sám seba presvedčil o správnosti svojho rozhodnutia. Druhý z dvojice mu začne pripadať úplne nemožný, jeho zlé vlastnosti vníma ako desaťkrát horšie, než sú v skutočnosti, má pocit, že sa to už dlhšie vo vzťahu nedá vydržať. Prípadného nového partnera si idealizuje, predstavuje si ako v novom vzťahu bude všetko lepšie.
Partner, ktorý chce vzťah udržať, často podniká kontraproduktívne aktivity, ktorými odchádzajúceho len utvrdí v tom, aby vzťah naozaj ukončil- snaží sa ho uprosiť, plače, nahovára svojich i jeho rodičov, aby mu zavolali a „dohovorili“.

Pre partnera, ktorý chce vzťah udržať je najlepším riešením trpezlivosť, zachovanie pokoja a spoliehanie sa na čas. Odchádzajúci partner sa snaží ukázať, že sa už skutočne rozhodol odísť a v tomto momente nevníma to, o čo všetko prichádza. Z dlhodobého vzťahu sa nedá odísť jednoduchým zabuchnutím dvier. Človek prichádza o vzťah, spoločných priateľov, spoločnú budúcnosť, ale to všetko si v tejto chvíli uvedomuje len opustený partner. Druhý sa pred verejnosťou prezentuje ako najšťastnejší človek na svete, ale všetky tieto veci si začne uvedomovať až neskôr. Vtedy je pravdepodobne optimálna fáza na pokus o návrat do vzťahu. Často sa oň ten, kto vzťah ukončil, aj pokúsi. Lenže...mnohokrát vtedy už opustený partner nemá záujem a návrat odmietne.
Niekedy už naozaj nestojí o obnovenie vzťahu, inokedy záujem má, ale nedokáže zabudnúť na urážku, ktorú mu uštedril bývalý partner, tým, že ho nechal. A tak ho teraz odmietne pre zmenu on, hoci má chuť urobiť niečo celkom iné.

Rozchod, ktorý ani jeden v skutočnosti nechcel
Niekedy ten, kto navrhuje rozchod, nie je o ňom presvedčený, je to z jeho strany skôr akési volanie o pomoc, hovorí síce: „Asi by sme sa mali rozísť “, ale v pozadí toho je skôr „Poďme s naším vzťahom niečo robiť, skúsme na ňom popracovať, nechcem to ukončiť.“ Lenže toto posolstvo druhý partner obvykle nezachytí a začne jednať zbrklo a impulzívne. Urazená hrdosť ho prinúti zbaliť si kufre (prípadne zbaliť ich partnerovi) a s pocitom krivdy a nevďaku sa okamžite odsťahovať a vzťah skončiť, hoci chcel pravý opak- udržať ho. Lenže urazená hrdosť je u ľudí veľmi silná motivačná sila. A tak dochádza k paradoxu- obaja mali záujem vzťah udržať, ale chybnou komunikáciou prvého a nepremysleným unáhleným konaním druhého partnera, sa vzťah rozpadne.

Nie si jediný na svete
Opustení partneri majú často po rozchode tendenciu dokazovať tomu, kto ich opustil, že si za neho dokážu nájsť okamžite adekvátnu náhradu. Po krátkej dobe vstupujú do nových vzťahov, prípadne aj manželstiev. Toto krátkozraké konanie ublíži nielen im samotným, ale aj ich novým partnerom, ktorí netušia, že zohrávajú len úlohu akéhosi náhradníka. Nový partner je na vzťah pripravený, kdežto čerstvo opustený partner je ešte mysľou pri vzťahu starom, z ktorého sa celkom nespamätal. Konanie v duchu „Však ja ti ukážem, že nie si jediný na svete“ narobí zvyčajne viac škody než úžitku. Je treba nechať aspoň určitý čas na zahojenie rán spôsobených rozchodom a počkať, kým bývalý partner pomaly uvoľní miesto v našej hlave i srdci niekomu novému.

Autor: Monika Rolková