Bola prvou ženou, ktorá vstúpila do obetného ohňa, a tak sa stala prvou satí. Podľa jej mýtického príkladu sa tisíce indických vdov po stáročia obetúvali na pohrebnej vatre svojho mŕtveho manžela. Satí znamená aj „cnostná žena“, čo v indickom chápaní znamená absolútne pripútanie k manželovi.
Ženy, ktoré sa nechali upáliť, sa stali hrdinkami, boli obdivované a uctievané. Ich obeta svedčila o cnosti a pevnom charaktere. Manželka má byť so svojím mužom v živote i v smrti, ak je mu skutočne oddaná a to nielen duchovne, ale aj telesne. Ak ho smrť povolá do iného sveta, musí ísť žena tou istou cestou a zmiešať svoj popol s jeho popolom, toho istého dňa, keď je muž spopolnený. Možno to pre niekoho znie lyricky a hrdinsky – ako priznanie mystériu manželstva, či manželskej vernosti, ktorá je silnejšia ako strach zo smrti – avšak pozadie tohto ohavného zvyku je oveľa prozaickejšie.
Upaľovanie vdov má hlavne ekonomické korene a týkalo sa hlavne vyšších vrstiev. Nešlo o žiadne sakrálne ľudské obete, pretože už védy, najstaršie náboženské knihy, sa od satí dištancujú, nanajvýš ho trpia a doporučujú tieto ženy zachraňovať. Môžeme sa tam dočítať o takomto riešení. „Ak si žena ľahne na hranicu vedľa svojho mŕtveho muža a iný muž ju v poslednej minúte uchopí za ruku, má ho uznať za svojho druhého manžela a vrátiť sa do svojho života.“ Zdá sa, že muži veľmi nevyužívali túto možnosť.
Svoju polievočku na tomto zotročení žien si prihrievali aj kňazi - bráhmani. Bráhmani radili hlavne bohatým vdovám, aby sa dali spáliť s manželom, pretože im pripadla vdovina pozostalosť. Na autodafé chudobných žien až tak nezáležalo. Nemohli na nich zarobiť. Keď v týchto kastách vládla polygamia, stávalo sa, že spolu s mužom sa nechalo upáliť aj niekoľko žien v očakávaní, že sa s ním jedného dňa znovu narodia. Pritom šlo len o zabránenie ďalších sobášov a komplikovanému deleniu dedičstva spojenú s neuveriteľnými intrigami.
Niektorí tvrdia, že satí vznikla ako ochrana pred „zlými ženami“, ktoré chceli svojich mužov pripraviť o majetok, alebo keď sa mu chceli pomstiť za zanedbávanie sexuálnych povinností. Ak mal muž viac žien, nestíhal ich uspokojovať všetky. Preto sa stávalo, že ich ženy otrávili a toto im v tom malo zabrániť.
Mnohí bádatelia, misionári a cestovatelia, ktorí sa stali svedkami sebaupálenia vdov, pochybujú o dobrovoľnosti tohto zvyku. Oficiálne totiž platí, že ak žena nechce, nemusí sa nechať upáliť, ale mnohé ženy boli na hranicu doslova vyvlečené príbuznými a kým si ľahli (skočili, sadli...) do ohňa k manželovi, takmer sa zbláznili, iné odpadli a mnohé boli omámené ópiom, čo im zabezpečilo relatívnu veselosť a zmierenosť s osudom. Ešteže satí platilo len pre dospelých. V hornej vrstve bolo bežné, že rodičia zaopatrili svojim dcéram už v detstve bohatých manželov. Dcéry boli pre rodičov bremenom aj vďaka venu a teda čím skôr sa ich zbavili, tým lepšie. Ak manžel zomrel vo veku piatich rokov, dievčatko sa stalo vdovou a muselo ňou zostať po celý život. Aspoň že ju neupálili!
Britský generálny guvernér Bentinck roku 1829 zakázal spaľovanie vdov, napriek protestom kňazov. No satí sa dodnes z času na čas vykonáva.
Autor: Ivana Kaduková - Adamcová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
