Mužovi sa ráta, keď dostane priestor na galantné gesto

vidia ženy muži - a naopak.

Rozlišujete vo svojej práci prístup k mužom a ženám?

Predovšetkým, som obklopený ženami. Moje pracovné prostredie je prefeminizované, mám málo kolegov. Aj do poradne chodí zhruba dvakrát toľko žien ako mužov. Doma mám manželku, dve dcéry a syna - toho si v poslednom období považujem. Svoj pracovný prístup k mužom a ženám však nediferencujem. Prikloním sa radšej k téze rodinnej terapeutky Virginie Satirovej, ktorá hovorí, že medzi mužom a ženou nie je zásadný rozdiel, iba ten drobný - anatomický. Naše prežívanie je v zásade rovnaké. Akurát to vyzerá tak, že ženy majú bližšie k emóciám, aj vďaka spoločenským zvyklostiam sú naučené dávať ich viac najavo ako muži a riadiť sa nimi. Ja ako muž sa to stále učím.

Ženy by sa mali učiť od mužov zase opak?

Počul som také želania z úst mužov. Aj ja mám občas pocit, že by bolo užitočnejšie, keby sa ženy neriadili iba emóciami. No nikdy som svoje klientky neviedol k tomu, aby sa viac krotili.

S akými problémami prichádzajú za vami ženy?

Dva klasické veľké problémy sú alkoholizmus a nevera partnera, potom vzájomné hádky. Neskôr sa často ukáže, že jednou z príčin hádok sú domáce práce. Ženy by chceli, aby im muži viac a častejšie pomáhali s domácnosťou. Po rokoch práce som si uvedomil, že s takmer každou vydatou ženou sa cez iné problémy dopracujem práve k tejto sťažnosti.

Ako ju hodnotíte?

Jednoznačná odpoveď neexistuje. Pracoval som aj s klientkami, ktoré mali opačnú situáciu - mali manžela, ktorý im s domácnosťou pomáhal - až priveľmi. Tiež im to nesedelo. Problém spočíva pravdepodobne skôr v tom, že žena chce v istej chvíli zmenu.

Súvisí táto zmena s potrebou rovnoprávnosti?

Myslím, že áno. Súhlasím s tým, že ženy si nie sú vo všetkom s mužmi rovné. Je to trochu spôsobené tým, že nie je možné úplne ich oddeliť od materských povinností. Som však za to, aby boli rovnoprávne, aby v parlamente tvorili polovičku.

Rozumiete feminizmu?

Zaujíma ma, sledujem aj feministickú literatúru. No nemôžem povedať, že by do poradne chodili ženy, ktoré by liali vodu na tento mlyn. Je to skôr výnimka a zrejme sa štatisticky zhoduje s tým, koľko je feministiek medzi ženami v spoločnosti vôbec.

Je dôležité o tom hovoriť?

Je dôležité uvedomiť si, že feministkám ide o niečo viac, než byť žeriavničkami alebo bagristkami. Ak sú však nielen intelektuálne dobre vybavené, ale aj príliš bojovne naladené, mužov to často odrádza. Nemali by pohŕdať mužmi, ktorí im pomôžu do kabáta, alebo otvoria dvere v reštaurácii. Okrem schopnosti bojovať za svoju pravdu by mali byť empatické voči mužskému videniu sveta. Nedávno ma napríklad zaujala informácia, že každý zárodok v maternici je ženského pohlavia a až po niekoľkých týždňoch vývinu sa pohlavie môže zmeniť na mužské. Biologicky sú teda vlastne muži menšinou. V určitých oblastiach aj existujú hnutia za zrovnoprávnenie mužov - napríklad pri zverovaní detí po rozvode.

Čo je prejavom rovnoprávnosti mužov a žien?

Aby došlo medzi partnermi k rovnoprávnosti, je nevyhnutná komunikácia. Tá však nestačí. Nemusí vždy dôjsť k dohode, riziko konfliktu je stále prítomné. Základom dohody je porozumenie. Potom sú dôležité konkrétne činy, ktoré slová podoprú. Dobrým výsledkom je fungujúca, teda obojstranne prijatá dohoda.

Je podľa vás dôležitejšie, ako sa cíti žena ako individuálna bytosť, alebo to, ako je vnímaná v spoločenskom povedomí?

Pre mňa ako psychológa je dôležitejší individuálny pocit. Jedinec sa môže dobre cítiť aj v netradičnom spoločenstve. Ja mám napríklad rád spoločnosť, v ktorej sa muž môže prejaviť ako džentlmen.

Očakávajú niečo muži za svoju galantnosť?

Myslím si, že očakávajú istý prejav ocenenia, ale nie systémom niečo za niečo, ako to v partnerských zväzkoch často býva. Mužovi sa ráta, keď mu žena poskytne priestor na galantné gesto, keď s ním počíta. Je to však hra, ktorá si vyžaduje viac času a trpezlivosti, nebaví každého.

Po čom podľa vás ženy naozaj túžia?

V tejto chvíli mi napadá Oscar Wilde so svojím trefným výrokom, že žena nevie, čo chce, ale neprestane, kým to nedosiahne. V zásade si však myslím, že ženy túžia po porozumení. Pre mužov to znamená naladiť sa na ich vlnu a žiť viac prítomným okamihom. V istej encyklopédii som sa dočítal, že Don Juan či Casanova boli miláčikmi žien predovšetkým preto, že rozumeli ich svetu, že dokázali cítiť ako ony.

Hovorí sa, že najlepšími priateľmi žien sú homosexuáli. Súvisí to s tým, o čom hovoríte?

V tomto smere sa možno od nich učiť.

Aké ženy sa páčia vám?

Nemám vyhranený typ, ale pravda je, že v pätnástich ma brali ženy s havraními vlasmi a snedou pleťou, asi preto, že som mal také sesternice. No nedá sa povedať, že blondínky by mi nič nehovorili. Rozmýšľal som o tom, prečo sa mužom páčia nejaké ženy, a naopak. Dospel som k tomu, že veľa robí vnútorné nastavenie, postoj. Potom stačí málo. Napríklad ja som citlivý na ocenenie, záujem, a pritom určitú mieru ostychu zo strany žien. Na to by som sa nechal nachytať.

Fungujú v takom prípade nejaké obranné mechanizmy?

Zdá sa mi, že muži si v tomto smere obranné mechanizmy nepestujú, skôr naopak. Čo sa týka mňa, snažím sa byť v strehu a udržať si odstup, aby nedošlo k nedorozumeniu.