Volebné právo pre ženy

Príslušníčky nežného pohlavia tak mohli voliť a byť volené (ako prvé na svete) v nasledujúcich voľbách v roku 1907.

Fínsko bolo vtedy autonómnou oblasťou cárskeho Ruska a zavedenie nového volebného zákona, ktorý definitívne schválil tamojší Senát 20. júla 1906, sa vnímalo ako súčasť vzostupu národných a politických ašpirácií Fínska. V parlamentných voľbách v roku 1907 do 200-členného parlamentu zvolili 19 žien. V ďalších rokoch (Fínsko vyhlásilo nezávislosť od Ruska v decembri 1917) zastúpenie žien v zákonodarnom zbore stúpalo, najviac ich zvolili v roku 1991 (77 z 200). Fínsko drží i ďalšie "ženské" primáty. V roku 1926 sa stala prvou ministerkou na svete Fínka Miina Sillanpääová (bola ministerkou sociálnych vecí), v roku 1990 sa Fínsko mohlo pochváliť vymenovaním prvej ministerky obrany sveta, Elizabeth Rehnovej. Prvou prezidentkou v dejinách Fínska je od februára 2000 Tarja Halonenová.

Hoci boj za zrovnoprávnenie žien (nielen vo voľbách) sa začal v 19. storočí vo Veľkej Británii a Spojených štátoch, ani jedna z týchto krajín nebola medzi prvými, ktoré ho na celonárodnej úrovni uznali. Do vypuknutia druhej svetovej vojny získali ženy práva vo voľbách v 32 krajinách vrátane, napríklad, Ruska (1917), Kanady (1918), Československa (1919) či USA (1920). Až po vojne získali ženy právo voliť aj vo Francúzsku či v Taliansku. V najstaršej republike sveta, San Marine, sa ženy tohto práva dočkali až v roku 1960, vo Švajčiarsku v roku 1971 a v Lichtenštajnsku (v poslednej európskej krajine) dokonca až v roku 1984.

Napriek tomu, že v konvencii OSN o politických právach žien, prijatej v roku 1952, sa hovorí, že "ženy majú mať vo všetkých voľbách právo voliť za rovnakých podmienok ako muži, bez akejkoľvek diskriminácie", nie je to dodnes pravidlom vo všetkých krajinách sveta. Napríklad, niektoré konzervatívne moslimské krajiny stále vzdorujú úsiliu priznať ženám právo na účasť v politickom živote. V moslimskom svete prelomil hradbu predsudkov strán rovnosti oboch pohlaví turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, kde ženy získali právo voliť a byť volené už v roku 1930. Turecko nasledovali ďalšie moslimské štáty - Indonézia (1945), Pakistan (1947), Sýria (1949), Libanon (1952), Egypt (1956) alebo Irán (1963). V prvých rokoch tretieho tisícročia sa "pohli ľady" i v konzervatívnych moslimských krajinách Perzského zálivu. V Bahrajne ženy volili a boli volené po prvýkrát v miestnych voľbách v máji 2002, v Katare a Ománe o rok neskôr. Zatiaľ posledný je Kuvajt, kde vlani v máji odhlasoval parlament dodatok volebného zákona, ktorý umožnil (v parlamentných voľbách v júli 2007) ženám voliť i byť volené. Volebného procesu sa však ženy nezúčastňujú v Spojených arabských emirátoch či v Saudskej Arábii.