Chcem zostať slobodnou matkou

nou matkou, než žiť s mužom, s ktorým žiť nechce. Mama ju však neustále presviedča, aké ťažké to bude mať a že dieťa bude trpieť tým, že nežije v úplnej rodine.

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Je podľa vás lepšie zostať slobodnou matkou, ako žiť v manželstve s mužom, ktorého nemilujete? Aké sú vaše osobné skúsenosti? Aký je život slobodnej matky a ako sa s tým vyrovnávajú deti?

r r r

Som slobodná matka. Nevedela som presne, do čoho idem, a môj život nebol jednoduchý. Môjmu synovi otec chýbal, to musím priznať. Finančne som to zvládla celkom dobre, aj keď sme išli z výplaty do výplaty. Dnes má syn 26 rokov a je z neho sebavedomý úspešný muž, na ktorého som hrdá. Bála som sa, že život bez otca zanechá následky v jeho náhľade na rodinný život, ale má už dlhodobý vzťah a chystá sa založiť si rodinu. Aj spätne, po všetkých ťažkostiach i radostiach, som rada, že som si ho nedala vziať, a neľutujem ani to, že som zostala sama. A aj dnes, so všetkými skúsenosťami, ktorými som prešla, viem, že za tých okolností, ktoré vtedy boli, by som sa rozhodla rovnako. Podotýkam, že nie som nepriateľ mužov, ale myslím si, že zdravá sebavedomá žena sa dokáže o dieťa postarať a vychovať ho aj bez toho, aby bola vydatá. Mám priateľky, ktoré sa vydávali, pretože boli tehotné, a keď vidím, aký vedú život, znovu sa utvrdzujem, že moje rozhodnutie bolo správne.

r r r

Mám 20 rokov. Žil som len s mamou, ktorá ma strašne ľúbila. Bol som šťastný a nikdy mi nič nechýbalo. Ale teraz, keď som sa osamostatnil, zisťujem, že otec mi predsa len chýbal.

r r r

Naši sa rozviedli, keď som bola malá, ani si ich spolu nepamätám. Každý rodič má svojho partnera a svoje deti. Bývala som s mamou, k otcovi som chodila cez víkendy. Aj keď to nebolo ideálne detstvo, som rada, že rodičia mali odvahu sa rozísť. Nemôže byť nič horšie, ako žiť s niekým, keď viete, že s ním byť nechcete. Myslím si, že existuje oveľa viac horších rodinných situácií ako neúplná rodina.

r r r

Po šiestich rokoch vzťahu tiež zisťujem, že chcem dieťa, ale nie manžela. Nie som feministka, ani hrdinka, ani emancipovaná - len som nenašla toho pravého. Viem, že to bude ťažké, ale materstvo je dar, ktorý by mala každá žena akceptovať. A keďže biohodiny sú blízko k 12:00, nemám veľa času na vytváranie nového vzťahu. Takže dieťa áno, manželstvo nie. Aspoň zatiaľ.

r r r

Nedávno som sa ocitla v kolektíve siedmich žien a z toho jedna jediná sa mohla pochváliť manželom. Zvyšok boli rozvedené a dve boli vdovy. Začína to byť pomaly normálne, že je žena sama na deti.

r r r

Na Slovensku je veľa nešťastných žien a nešťastných detí, ktoré trpia len preto, že pseudomorálka, podporovaná ich matkami a babkami, káže žene pri neplánovanom tehotenstve sa vydať, aby dieťa malo meno, bez ohľadu na to, či muž je ten pravý. Dokonca som už počula aj názor, nech sa radšej neskôr rozvedú, ale nech sa dieťa aspoň narodí do rodiny. Nikto neberie ohľad na dieťa, ako musí pri zlých vzťahoch v rodine trpieť. Moja sestra bola tiež ešte ako vysokoškoláčka donútená vydať sa za muža, s ktorým čakala dieťa. A aký to bol rozdiel oproti tomu, keby zostala slobodnou matkou? O dieťa sa manžel aj tak nestaral, aj tak ho vychovávala sama, aj tak mala málo peňazí, pretože žiaden súd ho nedonútil platiť po rozvode poriadne výživné. Synovec by bol ušetrený zlého zaobchádzania v detstve a sestra okrem zlého zaobchádzania aj parohov.

r r r

Život slobodnej matky je vždy horší variant než potlačiť pocity osobného sklamania z muža - otca dieťaťa a vytvoriť fungujúcu rodinu založenú na pevnejších princípoch ako žiť s "ideálom". Je to príliš veľký egoizmus trvať na predstave ideálneho vzťahu a lásky, a len kvôli tomu si nevziať otca svojho dieťaťa a neumožniť dieťaťu žiť v usporiadanej rodine (platí to, pokiaľ nie je vo vzťahu iný problém - alkoholizmus, agresivita, nevera). Aj dobre finančne zabezpečená slobodná matka a dieťa trpia, lebo toto nie je o peniazoch. A ak matka nie je dobre materiálne zabezpečená, tak riskuje fyzické i psychické zdravie i zdravie svojho dieťaťa.

r r r

Ja som sa ženil, keď už bola manželka v druhom stave. Chodili sme spolu niečo vyše pol roka. Miloval som ju veľmi, ale keď sme sa už mali brať, nastala z jej strany panika, cítil som, že je to len nasilu (neskôr mi to potvrdila). Svadba nakoniec bola, ale moc som si v manželstve neužil. Inak, dieťa nakoniec potratila, neskôr sme mali ešte dve deti. Dnes sú už veľké. Neskôr ma osud zavial do USA - to, že som sem išiel pracovať, spôsobilo aj to, že po takmer dvadsiatich rokov spoločného života mi manželka oznámila, že ma nikdy nemilovala, že so mnou žila iba kvôli deťom. Keď som sa jej spýtal, prečo mi to nepovedala skôr, dozvedel som sa, že nenašla odvahu. Bol som vtedy na dne, ale dnes sa už snažím na to zabudnúť. Preto chcem Laure poradiť, nech radšej zostane sama, ako má žiť s nemilovaným manželom, lebo to nemá budúcnosť.

r r r

Vyrastať v neúplnej rodine nie je jednoduché. Moja mama sa spolu so starými rodičmi snažila, aby som mala zabezpečené všetky materiálne potreby. Lenže neúplná rodina nedokáže poskytnúť niečo dôležité. Keď dieťa rastie, potrebuje oboch rodičov. Matka mu dáva niečo zo svojej starostlivosti, citovosti, otec by mal dodávať odvahu, sebaistotu, pocit bezpečia a podpory. U nás mama pracovala vždy "za dvoch". Na hlbší citový vzťah so mnou nebolo dosť času. Celý život sa musela spoliehať v mnohých veciach len sama na seba. Nemala partnera, o ktorého by sa mohla oprieť. Dnes je veľmi vyčerpaná, v predčasnom dôchodku a sama. Ja mám 30 rokov a rada by som si založila vlastnú rodinu. Kdesi hlboko v mojej mysli je však strach zo vzťahu, lebo som nikdy nezažila, aké to je medzi otcom a mamou, keď sú spolu, keď sa majú radi.

r r r

Ak môžem poradiť Laure z vlastnej skúsenosti, za svojho expriateľa nech sa nevydáva. Nech si okolie hovorí, čo chce, nech sa nenechá zlomiť. Bude to mať veľmi ťažké, sociálny nátlak je niekedy neúnosný. Ak si ho vezme a vzťah bude o ničom, dieťa bude oveľa viac trpieť. Hádky, urážky - kto by sa chcel do takého domova každý deň vracať? Ak si ho nevezme, dieťa bude trpieť menej, no zase riziko, že nájde niekoho, kto bude milovať nielen ju, ale oboch, je veľké.

r r r

Ja som sa vydávala po troch mesiacoch známosti. Nebola som si istá, či je to ten pravý, ale nemala som odvahu jemu i rodičom povedať, že sa nevydám, že ostanem radšej sama. Išla som teda s malou dušičkou do toho a dnes sme spolu už sedemnásť rokov. A som šťastná, že som vtedy tú odvahu v sebe nenašla. Už po polroku manželstva som zistila, že toho muža milujem. Dnes máme tri deti a ja som rada, že vyrastajú v kompletnej rodine.

r r r

Bežný život osamelej matky s dieťaťom je ťažký - zažila som to sama. Lenže ak matka s dieťaťom nie je osamelá, ale má milujúcich starých rodičov a dieťa milujúceho otca, je rozhodnutie nevydať sa za nemilovaného muža rozhodne lepšie ako rozhodnutie opačné. Manželstvo nie je len o rodičovstve, to sú aj chvíle strávené s tým druhým, riešenia každodenných problémov spojených nielen s výchovou dieťaťa, intímna sféra. Vzťahy v rodine sú spojená nádoba a kde nefunguje jedno, nebude fungovať ani ostatné. Deti sú ako huba - nasávajú do seba z okolia a zo vzťahov všetko, s čím prídu do styku. Neviem, či by som chcela, aby moje dieťa vyrastalo v úplnej rodine, kde chýba úplná súhra citov. Samozrejme, je len na Laure, ako sa rozhodne, ale ak má rodičov, ktorí pomôžu, a otec dieťaťa bude milovať dieťa aj bez vzťahu k jeho matke, nemuselo by to zle dopadnúť. Je to však aj o zamestananí a o akceptácii zamestnávateľa - vieme, ako to je - mladá matka s dieťaťom a k tomu osamelá. V každom prípade si však myslím, že ísť do manželstva už s predstavou, že je to len kvôli dieťaťu, je ten najhorší začiatok vzťahov v rodine s negatívnym dopadom nielen pre manželov, ale aj pre dieťa.