Manželské zmluvy – nič nové pod slnkom!

Ani manželstvo nebolo vnímané vždy rovnako, podobne ako vernosť v zväzku dvoch ľudí. Najstaršie civilizácie, ktoré poznali sobášne zmluvy, sú toho dôkazom.

Už v najstarších dobách sa rysujú tri triedy, ktoré sú rozhodujúce pre formovanie vzájomných vzťahov muža a ženy. Horná vrstva myslela lineárne. Svoj pôvod videli v ďalekej minulosti, o ktorý sa opierali a logicky museli zaručiť aj jeho pokračovanie. Preto zabezpečenie potomstva bolo prvoradé. Na základe toho sa vytvorila manželská zmluva, ktorá obsahovala aj určité zásady následníctva kvôli nerozdrobovaniu moci a majetku. Zákon prvorodeného vznikol z viery, že semeno časom slabne a preto prvý plod je najlepší. Výsady privilegovanej hornej vrstvy platili rovnako pre mužov aj ženy. V krajine okolo Nílu sa odpradávna vyskytovali zmienky o silných vládkyniach. Mnohé princezné doniesli do manželstva veľký kus pôdy a to bolo pre panovníkov ešte dôležitejšie ako plodnosť ich žien.

V Egypte sa teda stretávame s prvými politickými manželstvami, ktoré automaticky viedli k nútenému spojeniu celých národov. Ženy z hornej vrstvy mali určitú sexuálnu slobodu, ak dbali na svoju česť. Čo znamenalo len toľko, že sa nesmeli stýkať s mužmi z ľudu. Rozdiel medzi mužským plodením a ženským počatím sa zachovával. Ak muž z hornej vrstvy oplodnil ženu z ľudu, svojim spôsobom ju zušľachtil, ak sa však princezná z hornej vrstvy zaplietla s mužom z ľudu natoľko, že od neho počala dieťa, poškodila vlastný rod. Podobne zmýšľa šľachta až do dnešných dní. Milenka z ľudu je prípustná, avšak manželstvo s ňou je neprípustné a to nielen u mužov, ale aj žien. Samozrejme ženy si musia dávať pozor, aby neotehotneli „s nevhodným partnerom“ v každej dobe. V Egypte poznáme aj manželstvá medzi súrodencami.

Taktiež z Grécka poznáme svadby tohto druhu. Následníci Alexandra Veľkého uzatvárali takéto manželstvá asi 300 rokov a zjavne im to veľmi neškodilo. Takéto manželstvá sa uzatvárali všade, kde sa vytvoril rodokmeň odvodený od jediného prapáru napríklad kult božského páru súrodencov Isidy a Osirisa. Niektorí tieto súrodenecké zväzky vysvetľujú dedičným právom. Podľa egyptského práva bol vlastníkom rodinného majetku muž, ale dedičstvo bolo priklepnuté pokrvným príbuzným ženy. Ak si teda chcel faraón udržať celý majetok, vzal si sestru. Každopádne je jasné, že incest nebol považovaný za perverzné správanie.

Židia v predmojžišovskej dobe poznali sobáš medzi nevlastnými súrodencami ako to bolo u Abraháma, ktorý sa oženil s nevlastnou sestrou Sárou. Neskôr už boli prísnejší a zakázali akýkoľvek pohlavný styk medzi blízkymi príbuznými. V Indii Gautama Buddha zakázal manželstvo medzi príbuznými až do šiesteho kolena. U strednej vrstvy, neskôr nazývanej meštiactvom, je postavenie žien horšie, čo vyplýva z rozdelenia práce. Kým muž pracuje ako obchodník, remeselník, úradník a zarába peniaze, žena zatiaľ vykonáva domáce práce, za ktoré sa neplatí. Keďže aj niečo spotrebuje, chápe sa ako príťaž domáceho rozpočtu. Je len na mužovi, či zvládne jedno, alebo aj viac takýchto bremien. Žena patrí mužovi, predpokladá sa jej vernosť, aby mu rodila jeho deti, nie deti iného muža.

V tých najchudobnejších vrstvách polygamia sa takmer nevyskytuje, lebo bola príliš nákladná. Chudobní muži mnohokrát nemali peniaze ani na nevestinec. Mocných nezaujímali vzťahy medzi plebsom, bola to výhradne ich vec ako spolu muž a žena vychádzajú. Dôležitý bol len prírastok obyvateľstva, ktorý by naďalej pracoval a zveľaďoval krajinu. Preto sa deti všetkých tried chránili zákonom. Ak sa chcela žena v Babylone zbaviť svojho plodu, zbičovali ju. Ak náhodou zomrela pred dokončením trestu, nemohla byť rituálne pochovaná. Ak niekto spôsobil žene potrat z nedbalosti, alebo tým, že ju udrel, musel zaplatiť pokutu a odpracovať si nútené práce. Avšak plod dcéry občana mal päťkrát väčšiu cenu ako plod otrokyne a trojnásobnú cenu ako plod prostitútky. Babylon bol skutočným predchodcom Ríma, aj tým, že práve odtiaľ pochádza Chammurapiho zákonník, ktorý bol na svoju dobu dosť sociálny a dával ochranu aj slabším, teda aj ženám. Podľa tohto kódexu bola základom monogamná rodina potvrdená manželskou zmluvou. Babylonské rodinné právo a pokyny pre vedľajšie ženy a konkubíny boli úplne prispôsobené vyšším vrstvám.

Mnohé manželské zmluvy, ktoré sa dochovali z tejto oblasti hovoria len o sobášoch spojených s veľkými finančnými transakciami. Manžel si mohol vziať do domu aj ďalšie ženy (konkubíny), ak bola jeho žena chorá, alebo nemohla mať deti. Mohol sa aj druhýkrát oženiť, ak sa mu nepodarilo doteraz splodiť žiadne dieťa. Druhá žena bola však prvej podriadená, na znak čoho jej musela umývať nohy. Muž mohol svoju ženu aj zavrhnúť znova na základe bezdetnosti, alebo ak si kvôli chorobe nemohla plniť domáce povinnosti, ale aj z banálneho dôvodu, že bola zlou gazdinkou. Žena si mohla vziať svoje veno, ak ešte z neho niečo zostalo. Ak chcel byť muž veľmi „veľkorysý“, mohol si ju nechať v dome ako otrokyňu.

Aj žena mohla opustiť muža, ale potrebovala súhlas súdu. Muž to mal samozrejme oveľa jednoduchšie. Ďalšou pohromou pre ženu bolo, že muž svoju ženu aj s deťmi mohol dať ako zálohu veriteľovi za svoje dlhy. Aby sa táto možnosť nezneužívala na zbavenie sa svojej ženy a detí, žena „v záložni“ mohla byť najviac tri roky. Neskôr boli tieto lehoty predĺžené a v novobabylonskej ríši sa rodinní príslušníci „v záložni“ stali bežnou záležitosťou. Vznikla z toho dokonca zvláštna forma otrokárstva. Na druhej strane Chammurapiho zákonník upravuje práva a dobré meno sakrálnej prostitútky. Boli chránené pred urážkou na cti, rovnako ako jej deti a to rovnakým zákonom, ktorý chránil aj vydaté ženy. Takisto mohla dediť majetok po svojom otcovi, mať príjmy z pozemkov, ktoré obrábali jej bratia. Mohla ich aj predať. Na tú dobu išlo o neobvyklé práva pre takéto ženy a v mnohom boli právne rovné mužom.

Zákony zo staroveku v rôznych obdobách prežívajú dodnes. Mnohé z nich sa v praxi vôbec nezmenili, mnohé z nich sa humanizovali, mnohé z nich sú oveľa represívnejšie ako boli v Chammurapiho zákonníku. Aj manželstvo sa vyvinulo v inštitúciu, ktorá okrem právnej stránky získala posvätnú nezvratnú náplň a v nej často uväznila ľudí na dlhé roky bez možnosti skončenia nevydareného zväzku. Ale to je už iná doba...

Autor: Ivana Kaduková-Adamcová