"Pobozkal si ma, musíš si ma vziať"

Podľa historických prameňov bozk vznikol v starom Grécku. Legendy tvrdia, že to bolo v období, keď bojovníci bývali často na dlhých výpravách a ich ženy si tak nezriedka spestrovali samotu holdovaním plodom boha vína Dionýza. Muži po návrate privoniavali k ústam svojich milovaných manželiek a mileniek, aby sa presvedčili, či moku nebolo navyše.

Osvietený rímsky cisár Flavius Valerius Konštantín I. Veľký (275-337) už o bozku hovoril, že je to ušľachtilá záruka predbežnej manželskej zmluvy. Hovorilo sa: "Pobozkal si ma, musíš si ma vziať".

Pre objatia a bozky našich prarodičov existoval návod, ako na to. V Dôverníkovi lásky zo začiatku minulého storočia ponúkajú takýto postup. Prvou zásadou je: "Máš byť vyšší ako dáma, ktorú hodláš pobozkať. Vezmi jej pravú rúčku do svojej a jemne ju pritiahni k sebe. Súčasne zdvihni ľavú ruku cez jej pravé plece a spusť ju šikmo pod jej ľavé rameno. Potom si ju priviň na hruď. Vtedy zakloní hlavu dozadu. Stačí, ak sa trochu nakloníš dopredu, pritlačíš pery na jej pery a bozk bude hotový. Nepočínaj si však pritom hlučne, akoby si naháňal zlodeja, a nevrhni sa na dámu ako vyhladnutý jastrab na prepeličku."

Súčasná príprava na vyjadrenie náklonnosti nebýva taká dôkladná, na verejnosti je raz tolerovaná, inokedy zatracovaná. Svoje si hovoria aj vedci, ktorí spočítali bozky ako stratu času v živote a výskumníci opisovali rozličné druhy bozkov rôznych národov. Bozky sú letmé, vášnivé, priateľské a medzi najobľúbenejšie určite patria francúzske. Možno na sv. Valentína sa nájdu niektorí, ktorí pobozkajú milovanú alebo milovaného po eskimácky - teda obtrú si vzájomne nosy. Zaujímavý je aj zvyk zamilovaných Polynézanov, ktorí si navzájom vytrhávajú mihalnice či obočie.