Monogamia ako prejav krízy?

V civilizovanej západnej kultúre sa o sexe síce veľa píše, diskutuje sa o ňom, sledujeme sex dennodenne v televízii, ale v našich spálňach sa takmer nič nedeje.

Podľa niektorých odborníkov naša civilizácia speje k asexuálnosti. Na vine je naša monogamia a poviazanie sexuality v manželských zväzkoch. Konvenčne povedané: náboženstvo od pradávna delilo svet a ľudí s ich činnosťami na „božské“ a „ľudské“, „čisté“ a „poškvrnené“, na „vznešené“ a „prízemné“. Tento dualizmus dobra a zla preťal náš svet na dve nezmieriteľné polovice a hodnotným sa stalo všetko, čo nás odpútava od telesných potrieb. Veci súvisiace s našim telom boli diabolské, čomu sa nevyhla ani sexualita. Kresťanstvo ju časom vytesnilo do „sféry oplodňujúcej“ a samoúčelná sexualita nebola prípustná.

Nadbytočná sexuálna energia je využívaná pre účely celku, či už rituálne, ekonomické, alebo vojenské. Na rozdiel od vnímania sexuality ako hriešnej, ktorú je potrebné regulovať správnym smerom, východné náboženstvá ju zapracovali do svojho systému ako posilnenie ich obrazu sveta. Podobné snahy nachádzame aj v prírodných náboženstvách, či antickej kultúre.

Ako však žili muž a žena na úplnom začiatku?
Pre kresťanov, ktorí veria v doslovné znenie Biblie a evolúcia ich „netrápi“ – žili v monogamnom páre ako ich stvoril Boh podľa stvoriteľského mýtu zaznamenaného v Genesis. Evolucionisti si myslia, že na počiatku sme žili v kmeňovom spoločenstve, kde sexualita nebola obmedzená ničím. Pravda je však taká, že ani archeológovia nemajú také rukolapné dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť ich teórie, preto aj ich argumenty sú často len v rovine hypotéz. Ak vezmeme do úvahy len históriu, kde sa objavujú prvé mená, veľké ríše s mocnými panovníkmi, rôznymi kastami, sluhami – objavujú sa nielen mená mužov, ale aj žien, mocných žien, kráľovien a veľkokňažiek. To by nás mohlo navádzať, že existovala doba, kde vládli ženy – matriarchát.

Aj najstaršie známe obrazy mileneckých dvojíc, reliéf z jaskyne v Lausselu, či v jaskyni v Isturitzi v juhozápadnom Francúzsku ukazujú muža a ženu v intímnych chvíľach. Na rytine z jaskyne v Isturitzi vidíme muža so zdvihnutými, zopnutými rukami túžobne vzhliadajúceho k nahej žene. Žena je robustnejšia ako jej zbožňovateľ, pričom on je zjavne smiešny. Možno je to erotická karikatúra, kde víťazí žena a muž je večný hlupák. Ale ktovie ako to bolo naozaj...

Hypotézy rôznych fajnšmekrov na pravek hovoria, že neandertálec mal úplne neviazaný pohlavný styk, aj medzi deťmi a rodičmi. So zmenou klímy súviseli nové pracovné povinnosti, okrem zberu plodín musel nastúpiť lov zvierat. Chlad nútil obliekať sa a zakladať ohne. Práca sa rozdelila na tú „doma“ a tú „vonku“. Predpokladá sa, že u neandertálca sa vyvinula „rodina“ pokrvného príbuzenstva.
Neandertálska rodina však vyzerala úplne inak ako naša. Boli to skôr celé rody ako rodiny. Exitovali skupiny manželov, ktoré boli od seba oddelené podľa generácií napr. všetky babičky a dedkovia v rodine sú si navzájom manželmi, ich deti o generáciu nižšie boli si tiež navzájom manželmi, atď. Už nie je styk medzi rodičmi a deťmi, zato súrodenecký sexuálny život je nevyhnutnosťou. Práve v tomto období by sa mal sformovať rod matrilineárne, čo znamená, že matka je istá a otec neznámy. Postupne sa rod prepracoval do exogamnej roviny, kde ženy jedného rodu začali žiť s mužmi iného rodu (koniec súrodeneckého manželského spolužitia). Vznikala spriaznenosť rodov, ktorá sa pretavila do vyššej spoločenskej jednotky – kmeňa. Žena bola vnímaná ako zakladateľka rodu, mýtická pramatka (deti medvedice, vlčice), uctievaná a zbožstvovaná. Pričom v paleolite by malo ísť o pramatku – prarodičku – „venušu“ a v neolite o plodnosť ako takú.

Vznikali bohyne úrody, žatvy a roľníctva, ale aj stvoriteľky sveta (napríklad Japonsko stvorila Amaterasu Omikami – bohyňa Slnka). Niektorí bádatelia na základe týchto hypotéz usudzujú, že monogamia je neprirodzená. Aj v prírode je iba prejavom nepriaznivých prírodných podmienok, kde sa objavuje iba spolu s nutnosťou prežitia druhu, ktoré si momentálne vyžaduje starosť oboch rodičov o mláďatá.

Je monogamia prejavom krízy druhu?
Napríklad hus v prírode žije monogamne, ale hus domáca, ktorá žije v priaznivejších podmienkach, žije polygamne. U ľudí bola pre prežitie vždy výhodnejšia skupina ako párový vzťah, ktorý je oveľa viac ohrozený ako skupinový život. S prechodom do patriarchátu boli potlačené materské kulty, ale ženy, možno aj z odporu, či obrany voči novoznikajúcej moci, si naďalej udržiavali tajné kulty, výlučne ženské. Vznikali aj tajné spolky, ktoré si posúvali matriarchálne tradície, dokonca niektoré aj v tajnom jazyku. A tak sme sa od obradov plodnosti, ktoré viedli k poľnohospodárskym obradom cez loveckú mágiu, zariekavanie, veštenie, tabuizovanie, uzmierovanie obetami, vyháňanie zla, až po zabíjanie ducha prešli pravekom.

Čo sme si priniesli z dávnych čias?
Niektorí vravia, že okruh našich známych v mieste, kde bývame sa pohybuje priemerne od 30 do 50 ľudí, čo je obraz pravekých skupín a dôkaz toho, že v skupine je nám najlepšie. Iní tvrdia, že prostitúcia, promiskuita a rozvody sú dôkazom toho, že nie sme schopní žiť v pároch a obmedziť sa na jedného sexuálneho partnera. Napriek ďalším špekuláciám, ktoré by sme mohli vytvárať, je nám jasné iba jedno, že sexuálny a „potravový“ pud sú ideálnym poľom rôznych tabuizovaní, ktoré pomáhajú až „magicky“ ovládať ľudské činnosti a myslenie.

Autor: Ivana Kaduková-Adamcová