Rozhovor: s herečkou Emíliou Vášáryovou: Čo nemôžeš mať, to nech ti nechýba

Jedna z posledných federálnych herečiek - hovoria o nej Česi. V Prahe reprezentuje Slovensko v tom najlepšom svetle. Hrá v Činohernom klube, na Pražskom hrade a spolu s filmom Pelíšky sa stala súčasťou vianočných a silvestrovských večerov v domácnostiach

so zapnutými televíznymi obrazovkami po oboch stranách našich spoločných hraníc. Minulý rok získala Českého leva za postavu rezignovanej prekladateľky, ktorá sa netají svojou zlostnou xenofóbiou. Bratislavskí diváci ju však vidia aj vo veselších úlohách. Po boku Milana Lasicu alebo Juraja Kukuru stvárňuje príťažlivé ženy so zmyslom pre humor. Momentálne v SND pripravuje s Emilom Horváthom komédiu Posledná cigara od Bengta Ahlforsa. Je o tom, že aj starnutie sa dá prežiť so smiechom a chuť do života je rozhodnutím každého z nás. Herečka Emília Vášáryová.

Je zábavné skúšať komédiu?
Je to hlavne tvrdá práca a pokým inscenáciu neuvidí divák, tvorcovia nemusia tušiť, či sú na správnej ceste. Budovať komické situácie sa dá, len keď máte obecenstvo. Skúšame preto tak, že v hľadisku sedia dvaja - traja ľudia - šepkárka, inšpicientka, alebo dramaturg - a pozorujeme ich reakcie.

Ide o istý druh techniky, ktorý sa dá naučiť?
Je to aj technika, samozrejme. Je to umenie zvláštnej skratky na javisku, strihu, nesmie sa v situáciách zotrvať, slovom, je to náročný žáner. V hereckých kruhoch sa traduje historka, že keď istý slávny anglický herec umieral a niekto sa ho opýtal, čo je ťažšie - umieranie, alebo urobiť na javisku komédiu - odpovedal, že určite to druhé.

Je pravda, že čím je človek starší, tým viac sa v ňom prebúdza zmysel pre humor? Ste veselšia ako voľakedy?
Asi to nesúvisí s vekom. Človek môže podediť humorný pohľad na život, ale niekedy sa mu stanú také situácie, že oň príde. Zrejme už v génoch si nesieme, či sa radšej smejeme, alebo nie, a či lepšie komunikujeme - lebo humor je hlavne o komunikácii. Americký herec Dustin Hoffman vo svojej knihe napísal, že na pravom ramene mu sedí veselý anjel radosti a na ľavom - anjel smútku. Títo dvaja sa o nás v živote bijú, ide len o to, ktorý zvíťazí.

Jan Werich, s ktorým ste hrali v legendárnom filme Keď príde kocúr, raz povedal, že žena nemá zmysel pre nezmysel. Súhlasíte s ním?
Možno! Muži - umelci niekedy majú naozaj väčší sklon k nezmyslu, ale neviem to posúdiť. (Smiech.) Isté však je, že sám Werich to potom mnohokrát poprel, keď uznával a obdivoval svoje kolegyne, ktoré boli veľmi vtipné a múdre. Pani Adamová, Zázvorková, Bohdalová boli preňho ženy, ktoré vedeli ten nezmysel na javisku robiť majstrovsky.

Boli ste mladučká herečka, a on - veľký pojem. Ako si naňho spomínate?
Bol to láskavý, milý, múdry človek, s ktorým bolo každému veľmi dobre. Keď zomrel, dostala som od jeho dcéry Jany parte, v ktorom stálo: „A mějte se tady dobře!" Miloval život a prial ho aj tým druhým. To bolo na ňom úžasné.

Tvrdil, že pravé šťastie je v láske k druhým.
Veď to je asi jediné, čo nás zachraňuje.

Veľmi málo hovoríte o svojich deťoch. Nechcete prezradiť, čím sa zaoberajú vaši synovia?
Neželajú si to, a ja ich rešpektujem. Človek sa by mal prezentovať predovšetkým tým, čo robí, a nie súkromným životom. Tí, čo odhaľujú svoje súkromie, to robia preto, aby si ich niekto všimol.

Aj po rozdelení republiky ste ostali československou herečkou. V českých médiách odznelo, že u nich ste dokonca obľúbenejšia, ako na Slovensku. Cítite to takto?
Ja sa nesťažujem! Pracujem predovšetkým na Slovensku a v Čechách mi ponúkajú zaujímavé príležitosti, čo ma veľmi teší, ale je to už práca navyše. V Čechách ľudia majú radi hercov, divadlo, český film, ktorý má obrovskú tradíciu oproti nášmu. Tam je udalosťou, keď príde do kín nejaká domáca novinka a Česi považujú za svoju povinnosť pozrieť si ju. Problém je v tradícii a potrebe.

Znamená to azda, že Slováci domáci film vlastne ani nepotrebujú?
Neviem, to už nechám na sociológov. Pamätám si, ako ľudia stáli v rade na lístky na slovenský film Tisícročná včela. Záujem publika bol veľký, ale odvtedy si na nič podobné nepamätám. Pričom my máme byť na čo hrdí - mali sme aj máme dosť osobností, ktoré by si zaslúžili, aby sa o nich napríklad nakrútili filmy. Pre národ je záujem o ľudí, ktorí niečo dokázali a sú výnimoční, jednou z nádejí na jeho prežitie. U nás chýba úcta k autorite.

Ako si to vysvetľujete?
Neviem, a ani nechcem mentorovať na túto tému. V SND hráme hru Hypermarket od Viliama Klimáčka, ktorý boduje aj v Čechách, kde viackrát získal Radokovu cenu, čo je anonymný súbeh, pričom píše po slovensky. Hra mala svoju prvú premiéru práve v Prahe. Má ironický nadhľad a okrem iného mapuje náš súčasný jazyk, ktorým sa hovorí na ulici a ktorým zrejme rodičia hovoria pred svojimi deťmi. A moja postava Anny tam odrazu povie: „Z posledných prieskumov sa zistilo, že na Slovensku pravidelne číta knihy 5-tisíc ľudí." Ak to tam autor napísal, asi to tak naozaj bude. Viete, čo je to päťtisíc ľudí z päť a pol miliónového národa? Nič. Možno je to v tom.

Vaša sestra Magda je vyštudovaná sociologička. Zhovárate sa s ňou na tieto témy?
Keď sa stretneme, nevedieme žiadne politické a ani divadelné rozhovory. Medzi nami je dosť veľký vekový rozdiel a nikdy sme takéto témy spoločne neriešili. Ona má na to iných ľudí. A ja tiež. (Úsmev.)

Neprekvapuje vás, že sa nechce vrátiť k herectvu?
Nie, Magda už pred novembrom 1989 hovorila, že by s herectvom najradšej skončila. Vedela som, že má vyššie ambície.

V Čechách hráte v divadle len po slovensky. Zamýšľali ste sa nad tým, prečo Česi tak vrelo prijímajú slovenčinu?
Prijímajú ju, lebo jej ešte rozumejú. Jednoducho im neprekáža.

Neprekáža im ani vaša konkurencia?
Nie je toho až tak veľa, čo robím. Navyše, roly, ktoré hrám, sú väčšinou veľmi ťažké. V Prahe idem vlastne do dosť veľkých rizík s vedomím, že to nemusí dobre dopadnúť, pretože hrám súčasných autorov, ktorí ešte nie sú odskúšaní. A ak to náhodou vyjde, je to potom pre mňa šťastie.

Každé divadelné predstavenie vyžaduje veľa síl. Ako sa cítite, keď skončí?
Zvyčajne je to naozaj ako po ťažkej fyzickej práci. Človek je svojim spôsobom vykúpaný, vypotený, vystresovaný. Stres je nevyhnutný, aby sa nabudil adrenalín v tele, keď herec musí dobre odohrať predstavenie, ktoré už dlho nehral, alebo keď musí reagovať na nepredvídateľné veci. Niekedy sa stanú nečakané lapsusy - nie je svetlo, kde ho potrebujete mať, inokedy sa potknete, zraníte... Javisko je rizikové pracovisko a všeličo sa deje aj v zákulisí, kde sa musíme skoncentrovať. Je to dosť veľká námaha.

Mali ste zranenia?
Ale áno, už som si všeličo na javisku porobila. Naposledy som si asi pred dvomi rokmi zlomila ruku a ešte som to predstavenie dohrala do konca.

Po takejto námahe je potrebný odpočinok, v lete ste však nakrúcali nový film Jana Hřebejka Kráska v nesnázích. Máte vôbec niekedy prázdniny?
Už som ich pár rokov nemala. V uplynulom lete som ešte na Pražskom hrade dohrávala 14 predstavení Rómea a Júlie a popri tom sme v noci alebo dopoludnia nakrúcali. Je to model môjho života, aký žijem. A v auguste som si ho len preniesla do Prahy.

Hráte mamičku slovenského herca Romana Luknára a svokru Ani Geislerovej, ktorej mamu hrá zas Jana Brejchová. Aká je vaša postava?
Charaktery sú napísané krásne, ale nakrútili sme množstvo materiálu, takže neviem, čo z toho režisér nechá na plátne. Sama som zvedavá. Môj syn je vo veľmi zlej situácii, dostáva sa do väzenia, ale príbeh sa menil už počas nakrúcania. Niektoré postavy režisér preobsadil, lebo zmenil ich vek. Roman Luknár je však skvelý, a bolo by dobré, keby sme na Slovensku nezabudli, že máme takého dobrého herca.

Ako ste vychádzali s Janou Brejchovou?
S Janou sa poznáme veľmi dlho, dokonca sme v rámci československých filmových týždňov spolu cestovali po svete. A teraz v lete sme spolu zažili jednu nádhernú noc. Hřebejkovci majú na Vltave houseboat, kam nás obidve pozvali na večeru. Zhodou okolností na okolitých houseboatoch žijú aj Slováci. Tí sa dali dokopy a vozili nás do noci dve a pol hodiny po nádherných miestach Vltavy. Cítili sme sa s Janou ako dievčatká, preliezali sme z jednej lode do druhej a ráno ma už Jana vítala na pľaci: „Už sa ťa neviem dočkať! Celú noc som nespala - bola som tak vzrušená z toho, čo sme zažili, akoby som mala ísť na prvé rande!" Táto krásna chvíľka nám zostane, aj keby sme sa už nikdy nestretli. Veľmi nás to spojilo.

Jana Brejchová dlhé roky nenakrúcala. Ako to komentovala?
Nepýtala som sa jej na to. Možno jej nikto neponúkol dobrú rolu.

Obidve ste v mladosti zažili svetovú slávu, boli ste hviezdami zo socialistického bloku 60. rokov. Ako dnes vnímate stratené príležitosti, ktoré sa nezrealizovali kvôli železnej opone?
Nekomentujem, čo človek nezažije. Vo svojej profesii som zažila úžasný a zaujímavý život, ktorý mi nikto nevezme. To je všetko. V Čechách síce kultúra funguje omnoho lepšie, ale niečo funguje aj u nás. Je toho menej, vždy to tak bolo, ale sme len na začiatku - v plienkach. Čo napokon na Slovensku bude, a čo nie, sa časom vykryštalizuje. Nevidím to nejako tragicky. Neznášam bedákanie a nariekanie. Myslím si, že v kultúre sa napriek všetkému dejú úžasné veci. Som veľký fanúšik hudby a keď si len spravím prehľad o programoch, ktoré nemôžem vidieť, lebo každý večer pracujem, je to povznášajúce. Netreba nariekať. Aj knihy vychádzajú skvelé a ten, kto chce, si to všetko nájde. Ľudia chodia do nášho divadla, majú ho radi a vedia oceniť prácu, ktorú robíme. Keď nás bolo v Československu 15 miliónov, bolo to viditeľnejšie, samozrejme. Teraz sme maličkí, tak sa musíme uspokojiť s tým málom, čo máme, aj s menšími odozvami. S tým sa nedá nič robiť.

Páči sa vám, že sme takí maličkí?
(Smiech.) Moja mama ma naučila vetu, ktorú často opakujem: „Čo nemôžeš mať, to nech ti nikdy nechýba." Ja nehovorím, čo by som chcela. Mám, a hotovo. Človek by mal byť vďačný za to, čo je, a nie za to, čo by malo byť. Táto filozofia by mohla byť užitočná pre ľudí, ktorí sú stále nespokojní, frflú a závidia druhým. Toto mi je cudzie. Je ako je, a ja som spokojná.

Keď ľudia komentujú vašu príťažlivosť, vysvetľujú ju vyrovnanosťou a harmóniou. Vždy ste boli taká vyrovnaná, alebo ste mali aj obdobia pochybností?
Ale ja vôbec nie som vyrovnaná! Možno tak pôsobím v komunikácii, ale to je iné... Myslím, že vyrovnaní sú len ľudia, čo nie sú ďaleko od naivity. Mám nároky, ale hlavne na seba, nie na iných. V čom inom, ak nie v nespokojnosti so sebou samým sa môže človek konfrontovať s týmto komplikovaným svetom, v ktorom žijeme? Snažím sa pracovať na sebe, aby som čas, ktorý som tu, využila, a aby som ho neznepríjemňovala druhým. Som človek plný pochybností, ale nie som plná zlosti, zášti, ani nenávisti. Aspoň sa o to usilujem. Veľmi by som chcela starnúť do akej-takej múdrosti, nie do hlúposti. Prijať život taký, aký je, a nie ho stále niekomu kaziť nárekmi „čo všetko by som mohla, keby..." A harmónia možno vyplýva aj z toho, že rada pracujem. Keď vidím, že niečo nie je, tak to spravím a nečakám, či mi pomôže niekto druhý. Idem, a pokúšam sa. Nehovorím slovíčka „to sa nedá". Skúšam to aj v živote. A ak aj je veľmi zle, stále si hovorím: „Skúsim to urobiť tak, aby bolo lepšie." To je celá moja filozofia. Ale nepíšte to tam všetko, veď ja, preboha, nechcem poučovať a kázať! (Smiech.)

Ide vám na nervy kázanie, keď niekto poučuje vás?
Záleží na tom, kto to je. Veľmi rada sa nechám poučiť ľuďmi, ktorí sú múdri, netrepú hlúposti a nepoužívajú prázdne frázy. Takých môžem počúvať od rána do večera.

V tomto ste iste veľmi náročná, lebo vo svojom živote ste stretli naozaj výnimočné osobnosti...
Výnimočné osobnosti nikdy veľa nehovoria. Za ľudí hovoria ich činy. Tí, čo niečo dokážu, sú v živote tichí, skormní, zvláštni, až utiahnutí. Sú to veľké osobnoti, čo nepotrebujú okolo seba robiť žiadne bubliny a nepotrebujú sa podpisovať veľkými písmenami. Väčšinou majú veľmi nenápadné a milé podpisy. Takýto ľudia sú nenahraditeľní. Poznám ich, chvalabohu, dosť. To len tí zakomplexovaní stále kričia: „Tu som!"

Ako sa to, o čom hovoríte, zlučuje s herectvom, ktoré vyžaduje dávku exhibicionizmu a ego sa konfrontuje so slávou?
Herectvo nie je o tom, aby človek vyšiel na javisko ukazovať sa a vytŕčať. Existujú síce herci, ktorí chcú vyzerať za každú cenu neodolateľní, ale ak má byť herectvo tvorivou činnosťou, treba počítať s veľkou drinou a pochybnosťami. Je to o snahe komunikovať s ľuďmi, ktorí prídu, o snahe pokúsiť sa s nimi spojiť a vytvoriť zázrak toho, kvôli čomu sa vybrali do divadla. Myšlienky dobrých autorov pomáhajú človeku žiť, alebo ho aspoň trochu poučia. A keď divák vidí, koľko námahy herec vynaloží pre to, aby mu niečo povedal, že je ochotný sa aj zosmiešniť, aby myšlienky autora zarezonovali, keď si nechá nazrieť do duše, myslím, že to rozpozná. Spisovatelia píšu dobré knihy a divadelné hry pre to, aby sme sa mohli konfrontovať. A divák by sa mal rovnako konfrontovať - nie však s hercom, ale s ľudským osudom.

Váš výkon v hre Terrence McNeally Majstrovská lekcia Márie Callas bol nezabudnuteľný. Vyčerpávala vás úloha tejto svetovej divy?
Hra bola ťažká, lebo je o tragických osudoch veľkej ženy, ktorá skutočne žila. Cítila som zodpovednosť za to, že som sa vlastne dotýkala niekoho, kto už nie je medzi nami. A platí zásada, že o mŕtvych len dobre. Je o nej a zároveň to neprestáva byť divadelnou hrou. Náročné to bolo aj preto, že text mal 90 strán a ja som celý čas „nezliezla" z javiska.

Brali ste ju osobne - trápili ste sa?
Naštudovanie hry sú nekonečné skúšky. Mnoho pokusov, ktoré nakoniec režisér vyhodí a ide sa odznovu, kým dôjdeme k tvaru, ktorý sa ponúkne divákovi. Základ je byť v dobrej psychickej a fyzickej kondícii. Trénuje sa dennodenne - či sa chce, či nie, či má niekto starosti v rodine, alebo nejaký zdravotný problém, kontinuálne sa musí udržiavať koncentrácia. Postupne, deň za dňom budujeme stavbu, ktorá musí byť pevná. V prípravnom štádiu sa nedá ísť na päťdesiat percent.

To je ako príprava kozmonauta...
(Smiech.) Takto by som to nezveličovala, ale podobá sa to na prípravu vrcholového športovca. Vždy sa týchto rolí bojím, nechcem do toho ísť, lebo viem, koľko ma to bude stáť energie. Ale keď to potom spravím, som rada, že som sa k tomu ešte vyburcovala.

Neznervózňujete svojho manžela, keď sa pripravujete?
To nie! Naučila som sa nenosiť si prácu domov.

Učíte sa v divadle?
Učím sa sama, po nociach, a aj v divadle tak, že nikto o tom nevie. Neviem si predstaviť, že by som doma hovorila: „Nechajte ma, teraz sa musím sústrediť!" To nie.

Popri úlohách krásnych žien ste sa nebáli ukázať v úlohe zanedbanej, odpudzujúcej Věry Horeckej v poslednom Hřebejkovom filme Horem pádem. Vôbec vám to neprekážalo?
Pre mňa je podstatné, aby to bolo uveriteľné. Stretávam často osamelé ženy, intelektuálky, ktoré si všetko vedia zdôvodniť, ale žijú úplne samé. Hľadajú, kde sa dá, nájdu si záľubu v alkohole, niektoré nemôžu byť bez cigariet, iné bez psov, alebo bez jedla... Pritom sú to ženy, ktorým to myslí. Ako je to možné, že s nimi nikto nechce žiť? Je to tajomstvo - asi ľudský údel, osud. Stačí len maličký krôčik, a človek zostane sám, ani nevie ako. Sú mi blízke a snažím sa im porozumieť. A moja úloha bola veľmi dobre napísaná a presne odpozorovaná zo života, navyše s humorom, ktorý mám veľmi rada.

Mnohí kritici vyčítajú tvorcom, že v ich filmoch nie je jasné, aký majú vlastne postoj a obviňujú ich z alibizmu. V snímke Horem pádem diváci nevedeli odčítať, či je to protirasictický film, alebo naopak. Stretli ste sa týmito výhradami?
V tomto som na Hřebejkovej strane. Nepáčia sa mi čierno-biele interpretácie sveta. Veď ten rasistický prvok tu reálne je! Ľudia, čo bývajú v blízkosti nejakých strašných sídlisk a v ťaživých podmienkach, šomrú rovnako ako šomre táto Horecká, čo trávi svoj čas kdesi v tmavej izbe. Životná skepsa takýchto ľudí časom graduje, a oni si už ten ventil nájdu. Prečo zakrývať oči pre tým, že sú aj takí medzi nami? Ak by ste sa ich opýtali, ako sa im žije, tak by polovica z nich odpovedala podobným spôsobom, ako Horecká. Máme sa tváriť, že to neexistuje? Hřebejk necháva divákovi možnosť uvedomiť si, ako by regoval on sám. Horecká reaguje prehnane, ale my, ľudia často preháňame v živote. Vieme byť nemilosrdní, keď nie je niečo tak, ako si to želáme, navyše ak sme ešte k tomu nešťastní, nemáme peniaze a rozpadli sa nám vzťahy. Taký človek potom dokáže byť temný zo svojho nešťastia. A to neznamená, že ho za to musíme odsúdiť. Môžeme ho mať radi, pozrieť sa, aký vlastne je, čo sa mu stalo. Horecká je surová aj k svojmu synovi, aj k neveste, ktorú nepozná, lebo je uzavretá v klietke. Ale práve preto je to úžasne zaujímavý charakter. Nebavilo by ma hrať babičku, ktorá pečie buchty.

Je dôležite zažiť a vidieť, akými nechceme byť?
Asi by sme mali a mohli byť k sebe úprimní.

Emília Vášáryová (1942) - po skončení VŠMU bola 2 roky členkou divadla Nová scéna, od roku 1964 je v súbore Slovenského národného divadla. Ako 20-ročná zažiarila po boku Jana Wericha vo filme Keď príde kocúr, ktorý získal rad svetových cien. Už v mladosti sa vypracovala na výraznú charakterovú herečku. Dôležité filmy: Polnočná omša (1962), Bláznova kronika (Lenka), Námestie sv. Alžbety (1965), Medená veža (1970), Kto odchádza v daždi (1974), Červený cigán (1992), Orbis Pictus (1997), Modré z neba (1997), Pelíšky (1998), Horem pádem (2004). Televízne inscenácie: Peter a Lucia (1968), Balada o siedmych obesených (1969), Červené víno (1972), Buddenbrokovci (1974), 4 ženy (1984) , Staroružová dráma (1989), Európa moja láska (1993). Ocenenia: Cena Nadácie Alfréda Radoka (1996), Krištáľové krídlo (1999), Zlatá slučka (1999), DOSKY (1999, 2002, 2004), Cena Jozefa Kronera (2000), Igric (2000), Cena Karla Čapka (2002), Cena Václava Havla Medaila za zásluhy (2003), Český lev (2004). Momentálne hrá v SND v hrách Stoličky, Tančiareň, S vylúčením verejnosti, Dom nad oceánom, a Hypemarket. V divadle Aréna účinkuje v hre Koza, v štúdiu L+S Život na trikrát. Žije v Bratislave s manželom, kostýmovým výtvarníkom, Milanom Čorbom.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  2. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  3. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  6. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 11 902
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 529
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 472
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 6 368
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 6 014
  6. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 758
  7. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 508
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 256
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 495
  10. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 3 004

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Zelenina z Lidla pohorela v amatérskom teste. Dá sa veriť meračom?

Internetom sa šíri video, v ktorom niekto meria dusičnany v zelenine a ovocí.

KULTÚRA

Dán o knižnom trhu: S mafiánskymi praktikami som sa nestretol

Spisovateľ má s podnikateľmi zlú skúsenosť.

KULTÚRA

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie.

Neprehliadnite tiež

Jedenásť trikov, ako rýchlo a účinne poraziť chuť na sladké

Túžbe maškrtiť sa dá odolať vedecky overenými krokmi.

Chcete vyzerať atraktívnejšie? Mali by ste sa vyspať

Vedci oficiálne potvrdili, že dostatok spánku súvisí s tým, ako pôsobí náš výzor na ostatných.

Billboard Music Awards: Najkrajšia bola Celine Dion, Cher odhalila skoro všetko

Červený koberec sa opäť naplnil osobnosťami, niektoré však svojim štýlom vynikli.

Nadácia Orange rozdávala ceny pre tých, ktorí majú odvahu pomáhať

Tretí sektor je ešte stále problematický, čo si o ňom myslia osobnosti z tohto prostredia?