Manžel plakal ako malý

Eva si pred troma rokmi prežila anorektické šialenstvo svojej dcéry. Nerozpráva sa jej o ňom ľahko, ale myslí si, že by o tom malo vedieť čo najviac mám a otcov. Po narodení svojej dcéry s nadpriemerným IQ si prežila aj jej niekoľkoročnú nespavosť, ale hovorí, že stovky prebdených nocí sa dali vydržať ľahšie ako bezmocnosť pri pohľade na chradnúce dieťa. Eva má 40 rokov a postavu tenkú ako prútik. Len bruško jej troška vytŕča. Priznáva, že často naň robila poznámky. Vie, že si ich mohla radšej odpustiť.

Začalo sa to, keď dcéra mala desať. Petra vyrástla z detských preliezok, žiaden šport ju nebavil, sedela len nad knihami, čítala a jedla. Zrazu, keď mala jedenásť, začala sa zaujímať o zdravú stravu. Dovtedy by nedbala mať parené buchty a palacinky každý deň na obed. Eva je redaktorkou úspešného vydavateľstva a zdravá výživa bol odjakživa jej koníčkom aj profesiou.

„Takže sme mali doma kopu kníh. Bola som šťastná, že konečne sa prestane napchávať sladkosťami. Začala dbať na to, aby jedla viac ovocia, zeleniny, žiadne vyprážané ani mastné jedlá. To sa mi páčilo. Ale ďalší rok to išlo už do extrémov. Prestala si natierať chlieb s maslom. Potom zahlásila, že nebude jesť polievky. Načo mám jesť mastnú a múčnu vodu? Potom začala cvičiť. S manželom sme boli nadšení, že sa konečne hýbe. V knižke pre dievčatá si našla zostavu cvikov na peknú postavu a cvičila. My sme sa vytešovali. Ale Petra začala menej jesť a viac cvičiť. Začala chudnúť. Keď schudla prvé dve-tri kilá, nič sa nedialo, lebo bola macatá. Ale ona pokračovala ďalej a ďalej. Stále viac cvičila a menej jedla.

Denne 500 brušákov

Išlo to doslova do extrémov v oboch smeroch.

Cez prázdniny, keď mala čas, cvičila tvrdo osem až desať hodín. Robila päťsto brušákov denne. Prečo, to mi došlo až omnoho neskôr. Asi pre tie moje neustále poznámky o mojom vytŕčajúcom bruchu. Robila desiatky klikov a ďalšie náročné cviky. Všetko totálne naplno. Tri hodiny jazdila na bicykli tak, že si musela žmýkať tričko. V istom štádiu chudla kilo týždenne. Začali jej trčať kosti. Naše spoločné stolovanie bolo utrpením, zúfalstvom, peklom. Nosila som jej články, xeroxovala som jej všetko, čo som našla v odborných časopisoch o tejto chorobe. Ona všetko ignorovala. Prosili sme ju, dohovárali jej, stáli sme nad ňou. Manžel plakal ako malý chlapec, držal v ruke jablko a prosil, Petra, ak ma máš trošku rada, zjedz aspoň to jablko. A aj ona sa rozplakala, ronila slzy ako krokodíl, ale to jablko nezjedla. S manželom mala vždy veľmi blízky vzťah, bližší ako so mnou, vždy na ňom lipla. Mysleli sme, že keď sa on rozplakal , že to s ňou musí niečo urobiť.

Začali sme sa jej vyhrážať. Ak nezješ, dostaneš facku. Nič nepomáhalo. Vyplieskala som ju.

Bola som taká vyhecovaná, že si s tým deckom neviem poradiť. Chradne mi pred očami, a ja nie som schopná ako matka proti tomu nič urobiť. Mala už len 36 kíl, 167 centimetrov, kosť a koža. Doslova mi praskli nervy, a keď odmietla zjesť večeru, vyfackala som ju.

To už mala trinásť. Neskôr mi psychologička povedala, že to bola veľká chyba.

Nechcela byť ženou

Ja som tomu rozumela tak, že v pozadí toho všetkého bol strach z dospelosti. Petra bola už odmalička psychicky labilná a krehká. Typické dieťa s mimoriadne vysokým IQ. Depresívne ladenie má odjakživa. Odmalička hovorila, že sa jej tento svet nepáči. Keď mala tri roky, spýtala sa ma, mamička, prečo ja musím žiť na tomto svete, keď sa mi nepáči. Keď mala päť rokov, povedala mi, mami, ja nechcem byť dospelá, lebo dospelí majú strašne veľa starostí. Keď ju vek presvedčil o tom, že dospievaniu neujde, toto bola jej obranná reakcia. Nechcela byť ženou.

Keď jej začali jej rásť prsia, zľakla sa, že už naozaj bude musieť byť dospelá. Zistila však, že keď stále viac chudne, prsia sa jej strácajú. To ju veľmi povzbudilo. Pokračovala aj v cvičení a skutočne sa dostala z nulky podprsenky na úplnú latu a bola so sebou veľmi spokojná. V jednom kuse stála pred zrkadlom, merala si všelijaké obvody na váhe aj sedem ráz za deň a tešila sa, keď ubudli nejaké gramy. Hovorí sa, že rekvizitou dospievajúcich je zrkadlo, u nej to platilo dvojnásobne.

Gól do vlastnej bránky

Bála som sa o jej život. Naliehala som, že sa musí liečiť. Petra, vieme predsa, že je to choroba, vieme, ako sa to volá a lieči, musíme ísť k lekárovi.

Nie, nejdeme, postavila si hlavu, že k lekárovi ju nikto nedostane. Dve návštevy u lekára sa skončili fiaskom. Bola taká agresívna, že aj trpezlivá lekárka stratila nervy a povedala, že máme prísť, až bude chcieť spolupracovať.

Mala stále častejšie samovražedné myšlienky.

Povedala som jej, že sa o chvíľu nepostaví na nohy, že ju k liečbe prinútime, a ona mi na to, že toľko bude vždy vládať, aby prešla k oknu, otvorila ho a vyskočila.

Bola som na pokraji zrútenia. Nedokázala som sa sústrediť v práci, nemohla som spať. Brala som lieky na spanie, na upokojenie.

Nechýbalo veľa a skončila by som na psychiatrii. Mala som pocit, že som zlyhala. Vyčítala som si, že som mala doma tie knižky o zdravej výžive, že som ju občas karhala, že nemôže mať na obed každý deň len buchty a palacinky.

Psychologička, ktorú som si vyhľadala, ma zbavila pocitu viny a zlyhania. Povedala mi, že ľudia môjho typu si vyčítajú, že majú doma takéto knižky a, naopak, ľudia, ktorí sa nikdy o zdravú výživu nezaujímali, si vyčítajú, že to mali urobiť. Vysvetlila mi, že základom ochorenia u Petry bol jej osobnostný profil, jej úzkostné, depresívne ladenie odmalička, jej perfekcionizmus a mimoriadna inteligencia. Vysvetlila mi, že to naše prosenie, vyhrážanie, kričanie bolo zbytočné. Že to bol gól do vlastnej bránky. Jediná taktika, ktorá na takéto situácie platí, je ukázať dieťaťu, že ho máme radi, nebaviť sa o jedle, ponúknuť ho, ale nekomentovať, keď odmieta. Bolo však to strašne ťažké.

Až keď jej začali padať vlasy, pochopila

Petra sa konečne zlomila. Prvý moment bol, keď jej začali padať vlasy. Keď sa česala, padali jej celé chumáče.

V tom čase sa náhodou dostala aj na tréning karate, ktorý ju nadchol. Začala cvičiť. Mala úžasnú kondičku, vládala, ale poznámky trénera, ktorého obdivovala, že je kosť a koža, ju asi vrátili do reálu. V priebehu troch týždňov sa vyšplhala na 40 kíl a tie si udržiavala asi tri štvrte roka. Akonáhle trocha pribrala, hneď si to odhladovala a odcvičila.

Až po tomto období sa akosi uvoľnila, začala normálne priberať a prestalo jej to prekážať. Teraz sa už ani nepostaví na váhu, nikto nevie, koľko váži, dokonca ona tvrdí, že ani ona to nevie.

Nedávno sme v meste stretli dve príšerne vychudnuté dievčatá. Povedala mi, mami, mne to až teraz dochádza, aká som bola hlúpa. Vôbec tomu nerozumiem, ako som to mohla robiť. Keď ich vidím, mám chuť zatriasť s nimi, baby, neblbnite, choďte sa najesť.

To bola najkrajšia veta, akú som po rokoch počula.“

* * *

Happy end? Zatiaľ áno. Dnes mama Eva s dcérou Petrou vyberajú v obchodoch medzi podprsenkami pušapky. To sú tie, ktoré robia prsia aspoň o číslo väčšie.