Nenávidím svoje telo!

Až do takejto podoby môže viesť chorobná túžba po štíhlej postave.

Prečo asi? V Hollywoode, ktorý určuje kritériá krásy, je stále v móde veľkosť šiat tridsaťdva.

Psychiater z Harvardu, ktorý premeral proporcie bábiky Barbie, zistil, že jej vnady zodpovedajú neuveriteľným mieram 95–45–82! Tie sú bez hladovania a plastickej operácie pŕs vlastne nedosiahnuteľné.

Britské lekárske združenie nedávno obvinilo módne agentúry, že majú podiel na rastúcom počte anorexií a bulímií. Počet dievčat, ktoré týmito psychickými poruchami trpia, sa stále zvyšuje. Pribúdajú už aj chlapci. Dievčatá a mladé ženy v prieskumoch dokonca uvádzajú, že sa boja stučnenia viac ako jadrovej vojny, nezamestnanosti alebo nárastu zločinnosti.

Explózia výskytu porúch výživy je jav, ktorý psychiatri ešte nevedia celkom dobre vysvetliť. Vie sa o nich už veľmi veľa, ale presná teoretická syntéza tohto problému zatiaľ neexistuje. Prečo sa to vôbec začína?

Večera na detskej psychiatrii

Je 17. 30 h. Na oddelení detskej psychiatrie sa práve podáva večera.

Tak ako každú stredu suchá. Sestrička kladie pred dievčatá veľké taniere. Na každom tri krajce chleba s maslom, šunka, redkvička, paradajka, čaj a zakysanka.

Pacientky začínajú jesť.

Jedna sestrička sleduje každé ich sústo spoza okienka v malej miestnosti. Druhá stojí za nimi a sleduje každý ich pohyb. Poznajú už všetky finty, ako anorektičky a bulimičky dokážu čarovať s jedlom.

Sledujú, či si maslo nerozotrú na celý tanier alebo do vlasov, či šunka neskončí v podprsenke, chlieb v ponožke alebo v kapucni. Platí tu tiež pravidlo, že pacientky nemôžu splachovať. Po každom použití WC sestrička skontroluje misu a malú miestnosť.

Dvadsaťštyriročná Anka z Trnavy prežúva chleby už polhodinu.

„Chutí mi,“ hovorí tú zázračnú vetu, na ktorú tak čakajú lekári, sestričky, rodičia.

Je v nemocnici mesiac. Keď sem prišla, mala necelých 40 kíl. Bola totálne vyhladovaná.

„Skoro rok som nejedla.“

V prvé dni jej musela do žíl prúdiť infúzia.

Anka ani presne nevie, kedy sa to začalo. Akoby stratila na to obdobie pamäť aj rozum. Nevidela, ako sa mama trápi, trápila ju jedine postava. Nepáčila sa jej od puberty.

„Keď mi začali rásť prsia, chodila som skrčená. Potom som začala s delenou stravou, potom rôzne diéty, až som sa dostala pod hranicu tridsaťpäť kíl.

„Jedla som len varené zemiaky, potom som len pila. Stopercentný jablkový džús miešaný s vodou. Stále som klamala, že ma bolí žalúdok, ľutovali ma. Keď som jedla s rodičmi, tvárila som sa, že kašlem a jedlo som si dala do dlane. Akonáhle sa otočili, vyhodila som ho do koša.“

Tento týždeň ide domov.

„Včera som mala 55 kíl,“ povie pyšne.

Je 18.30 h. Večera anorektičiek sa ešte neskončila.

Ostatní pacienti, Jana, Anka aj Paľko, lebo ani chlapcom sa táto choroba nevyhýba, majú už taniere prázdne. Milica má tanieri ešte stále celý krajec chleba. Chlieb si pomaly, pomaličky prikladá k ústam. Každé sústo, ktoré odhryzne, je miniatúrne.

„Nechutí ti?“

„Veľmi nie,“ hovorí sotva počuteľným hlasom.

Je to jej prvé normálne jedlo po niekoľkých mesiacoch. Práve dnes ju prijali do nemocnice. Keby bolo po jej, dala by si len čiernu kávu a vodu. Tak sa stravuje celé týždne. Zúfalé prosby otca, mamy, brata, aby sa najedla, nepomáhajú. Dvadsaťpäťročná Milica už nemocničné prostredie, infúzie, výkrmnú diétu šesťkrát denne a psychoterapiu dôverne pozná. Lieči sa už druhý raz.

Krája šunku na tenké pásiky, potom ešte na tenšie.

Anorektičky sa s jedlom doslova hrajú, na tanieri si robia zo zemiakov vláčiky, stavajú si domčeky zo zemiakovej kaše, mäso krájajú až na vlásočnice.

„Prečo si to krájaš na také pásiky?“

„Lebo mi to tak lepšie chutí.“

Sestrička spoza okienka z nej nespúšťa pohľad. Sama má doma desaťročnú dcéru a priznala, že by nechcela byť v koži rodičov svojich pacientiek.

Milica sedí v jedálni už vyše hodiny a na tanieri má stále pol krajca chleba a tenulinké pásiky šunky.

Má krásne namaľované riasy, viečka, pery, dlhé kučeravé vlasy ako Nicole Kidman a 46 kilogramov. Nicole tiež zrejme nemá viac. Na pohľad vyzerá Milica ako atraktívna manekýnka. Sedí tak, že by z nej ortopédi mali radosť. Anorektičky majú svoj zvláštny spôsob držania tela. Sú rovné a vystreté, akoby zhltli pravítko. Akoby v nich neprúdila žiadna energia. Keď sa Milica vyzlečie, spomeniete si na obrázky z koncentráku. Kosť a koža a depresívne, porazenecké reči. Zjavne si neverí.

„Neviem, či sa to niekedy zlepší. Roky mi bežia, čas letí. Tak veľmi by som chcela, aby mi chutilo. Ale asi to tak osud chcel…“

Masochistické metódy až rozum stojí

Pätnásťlôžkové detské a dorastenecké oddelenie Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave je takmer stále plné. Počet anorektikov každoročne stúpa. Na jar a v lete ich pribúda ešte viac.

Vedúca oddelenia MUDr. Natália Dimová sa poruchami prijímania stravy zaoberá už vyše dvadsať rokov.

V osemdesiatych rokoch, keď lekári prišli na to, že tieto choroby vyžadujú špecializovanú liečbu, sa začali v Európe zakladať prvé oddelenia na liečbu porúch príjmu potravy. Prvé pacientky sa u nás začali liečiť v roku 1982.

Rukami doktorky Dimovej prešli odvtedy asi tri stovky dievčat. Kartu u nej majú založenú manekýnky, ktorým tlieskali v Paríži, modelky, ktoré obdivujeme na titulkách časopisov, krasokorčuliarky, gymnastky, vrcholové športovkyne a športovci, herečky aj ich dcéry, ale aj desiatky dievčat zo všetkých končín Slovenska.

Ich príbehy sú takmer rovnaké.

Základné sebazničujúce metódy sú uplne rovnaké u rakúskej cisárovnej Sissi, holywoodskej hviezdy Jane Fondovej či Milice z Levíc.

Hollywoodska hviezda Jane Fondová sa celý život poriadne nenajedla. Od dvanástich rokov sa pri každej plnej lyžičke triasla, že stučnie. Chcela sa zapáčiť otcovi, neskôr svojim mužom a filmovým producentom. Až v šesťdesiatke sa po rozvode priznala, že spoznala, čo je to radosť z jedla.

„Dospievajúca slečna z hlavného mesta a dievča z polozapadnutej dedinky na východnom Slovensku sa vôbec nelíšia. Keď porovnávate príznaky, vznik choroby, je to takmer rovnaké. Robia presne to isté, aby dosiahli zníženie hmotnosti,“ hovorí MUDr. Dimová.

Mladé slečny sú pri svojom hladovaní šokujúco dôsledné. Ukladajú si obdobia pôstu, hladujú, prehĺtajú chumáče vaty, pijú litre vody, berú preháňadlá. Jedna z pacientiek zhltla denne 15 tabletiek preháňadla, iná si robila denne výplach žalúdka slanou vodou.

„Klamú a vymýšľajú si, používajú také masochistické metódy, až sa nám rozum zastavuje.

Jedna chodila so psom na prechádzku, za rohom vytiahla z kríkov dvojlitrovú fľašu vody, vliala ju do seba a hadičku od pumpy na bicykli si vopchala do hrdla. To robila deň čo deň. Sem prišla v dezolátnom stave.“

Šestnásťročnú Hanku z rodiny solventného podnikateľa vozili autom dva razy týždenne 60 kilometrov do Bratislavy do baletnej školy. Bolo evidentné, že je to zbytočné, dievča bolo už také schudnuté, že nevládalo. Ale mamičke mimoriadne záležalo na tom, aby tam chodila. Na večeru jej každý deň pripravovala lososa. Nič iné jej vraj nechutilo.

MUDr. Dimová má na jar svoju ambulanciu doslova nabitú.

„S prvými teplými dňami pacientiek pribúda. Dievčatá odhadzujú kabáty, svetre, odhaľujú ramená, nohy. Omnoho viac sa sledujú, že v zime troška pribrali.“

„Pani doktorka, pozrite sa na moje stehná, mám celulitídu.“

Štyridsaťpäťkilová vychrtnutá mladá žena si napína kožu na stehnách a myslí to celkom vážne. Len nedávno vyšla z nemocnice, kde ju z 34 kíl dostali na 47, dnes z nej kilá zase padajú.

„Mentálna anorexia je vážne psychosomatické ochorenie. Je to globálne narušenie pudovej oblasti, porucha pudu výživy, pudu sebazáchovy a sexuálneho pudu. Je to celoživotná porucha. Niektoré pacientky sa vracajú do nemocníc šesť, sedem, ale aj viac ráz, niektoré aj trikrát do roka.“

Niektoré sa do nemocnice dostanú za dramatických okolností.

Ak je ohrozený ich život a vzpierajú sa liečbe, môžu ich hospitalizovať proti vôli, vtedy však musí dať súhlas sudca. Tak ako to občas vidíme vo filmoch.

„Mali sme asi tri prípady mladých žien, ktoré museli byť prijaté proti svojej vôli. Dvadsaťšesťročná inžinierka mala už len 24 kíl, bola doslova na hranici života a smrti. Nedobrovoľná liečba však za veľa nestojí. Je to ako s alkoholikom, ak nechce spolupracovať, väčšinou do toho spadne zase.

„Našťastie sa nám vždy darí dievčatá motivovať, aby sa zostali liečiť. Liečba trvá od troch týždňov do troch mesiacov, záleží na tom, v akom sú stave. Majú strašne veľa pridružených chorôb.“

V poslednom období pribúda aj väčšie množstvo chlapcov, najmä aktívnych športovcov. U takých, čo sú zameraní na zvýšené sebapozorovanie svojho tela a majú aj istú biologickú dispozíciu, môže nemiestna poznámka trénera na postavu spustiť poruchu príjmu potravy.

Nechcem byť ženou

Dievčatá často odmietajú rolu matky, nechcú byť dospelé.

Šestnásťročná dievčina si tvrdou hladovkou narušila hormonálny systém tak, že už dva roky nemá menštruáciu. Jej prípad je ako vystrihnutý z odborných štúdií o anorexii. Tak ako desiatky ostatných pacientiek tvrdí, že ju ani nechce mať.

„Načo mi je? Mne je takto dobre, výborne sa cítim. Nechcem deti, chcem byť v budúcnosti úspešná manažérka,“ opakuje lekárke.

Odmieta ísť ku gynekológovi, aby jej nasadil liečbu.

„Je známe, že keď sa naruší hormonálny systém, môže sa začať rozvíjať osteoporóza. Som z nej smutná a šokovaná, je to veľmi inteligentné dievča,“ hovorí lekárka, ktorá mala s dievčaťom takmer hodinový psychoterapeutický rozhovor. Zdá sa, že dievča v pevnom rozhodnutí kašlať na svoje telo trochu nalomila.

„Mentálna anorexia a bulímia postihujú len dievčatá, ktoré majú isté genetické predispozície. Väčšinou zisťujeme, že už ich rodičia alebo niekto z prvostupňového príbuzenstva trpel určitým duševným ochorením, úzkosťami či depresiami. Veľa ráz tieto poruchy prepuknú u dievčat, ktoré boli od malička úzkostlivé, neurotické, pedantné, bojazlivé, mali rôzne fóbie, báli sa napríklad hmyzu alebo tmy,“ hovorí lekárka.

Mentálna anorexia najčastejšie postihuje dievčatá so zvýšeným intelektom, ktoré sa v škole veľmi dobre učia, väčšinou vo veku 14 až 18 rokov. Vyskytuje sa však už aj u čoraz mladších dievčat. Zahraničné štúdie uvádzajú aj prípady šesťročných detí. Najmladšia pacientka MUDr. Dimovej mala osem rokov.

„Je to predovšetkým psychická porucha, ktorá sa musí liečiť na psychiatrii. Keď ju lieči kde-kto, choroba sa dostane do chronického štádia. Čím skôr prídu, tým skôr im môžeme pomôcť, tým je väčšia šanca na vyliečenie.“

Asi tretina dievčat sa vylieči a tretina prechádza do iného duševného alebo telesného ochorenia. Anorektičkám môže zlyhať srdce, bulimičkám zase prasknúť žalúdok.

Tretina zomiera najčastejšie na zlyhanie srdcovo-cievneho systému a po samovražedných pokusoch.

Riziko samovraždy u anorektičiek je až 200-krát vyššie ako u ostatnej populácie.

Hoci anorektičky a bulimičky chcú vyzerať krásne, začnú im padať vlasy, zničia sa im zuby a paradoxne ich často postihuje to, čo ženy v koncentračných táboroch – tzv. tereziánsky syndróm. Slinné žľazy sa im z nedostatku bielkovín zväčšia do takej miery, že pripomínajú škrečky, ktoré si do vačkov ukladajú potravu.

Jana si balí veci domov. Ráno sa postavila na váhu. Mala 55 a pol kila. Je spokojná. Keď anorektička dosiahne normálnu hmotnosť, akoby precitla z niekoľkomesačnej kómy, spánku. Čuduje sa, prečo vlastne hladovala.