Život s prostitútkami

MARTINA ZIKMUNDOVÁ vie o prostitúcii veľa. Už desať rokov pracuje v organizácii Rozkoš bez rizika, ktorá sa stará o prostitútky. Počúva ich príbehy, upozorňuje na pohlavné choroby, vysvetľuje, ako sa treba chrániť, odporúča bezplatné lekárske vyšetrenia. Tak sa pred dvoma rokmi dostala aj na Ukrajinu, k ľuďom chorým na AIDS. Podľa čerstvej správy OSN celosvetová epidémia AIDS dosiahla tento rok nový vrchol. Aj východná Európa zaznamenala prudký nárast HIV pozitívnych prípadov.

Na Slovensku sa podľa správy počet chorých na AIDS zvýšil len mierne. Myslíte si, že pomoc pre nich je akútna?

Situácia v Česku aj na Slovensku je dobrá, ale je to do veľkej miery preto, že poskytujeme prevenciu. Na Ukrajine, kde som sa v rámci dobrovoľníckeho programu venovala ľuďom v Odese chorým na AIDS, je to oveľa horšie.

Prečo ste tam šli?

Chcela som ísť niekam do zahraničia, pôvodne na Západ. Keď však prišla ponuka, prihlásila som sa na konkurz. Dovtedajšie výsledky mojej práce s ukrajinskými klientkami mi naznačovali, že tam čosi nie je v poriadku. Testy - robíme ich asi tisíc ročne - totiž ukázali, že z doteraz asi desať HIV pozitívnych prípadov zistených v našej organizácii tvoria veľké percento práve ženy z bývalého Sovietskeho zväzu. Navyše, Ukrajinci sú najväčšou menšinou žijúcou v Česku. Sú nám blízki geograficky aj kultúrne.

Ako to tam vyzeralo?

Odesa zďaleka nie je taká poetická, ako sa píše v literatúre. Okrem koordinácie humanitnej pomoci som celý rok navštevovala stacionár s kapacitou asi štyridsať ľudí. Dnes, po dvoch rokoch, je ich okolo päťdesiat, ale potrebných je asi päťsto miest. Väčšina ľudí chorých na AIDS umiera doma. Veľmi mi pomohol kontakt s Janom Šibíkom, ktorý do stacionára často cestoval kvôli fotografovaniu. Zoznámil nás mladý chlapec Igor, ktorý tam pracoval ako sociálny pracovník. Bol HIV pozitívny, dnes už nežije. Jeho smrť sa ma veľmi dotkla. Na jeho pohrebe som si uvedomila, že väčšina ľudí, ktorí tam okolo mňa boli, odídu takto jeden za druhým. Je to hrozná predstava.

Chceli by ste sa tam vrátiť?

Teraz určite nie, necítim sa na to. Našťastie, za posledný rok sa situácia o trošku zlepšila, už tam fungujú prvé antiretrovírové preparáty, ktoré bezprostredne liečia človeka s vírusom HIV. Inak to ide veľmi pomaly. Informovanosť o AIDS je nízka, informácie sa zastierajú a prekrúcajú tak, ako to bolo v totalitnom režime. A nie je to len chybou vlády, ale aj obyčajných ľudí, ktorí sa o problém nezaujímajú.

V Česku sa venujete prostitútkam. Ako ste sa k práci s nimi dostali?

Ešte počas štúdia sociálnej pedagogiky ma zaujal termín streetwork. Je prevzatý z nemeckého systému vzdelávania a rozumie sa pod ním terénna sociálna práca, hoci v angličtine to znamená šliapať chodník.

Ako im pomáhate?

Ženám, ktoré si zarábajú sexuálnymi službami a sú vystavené riziku nakazenia, poskytujeme psychosociálne služby, diagnostikujeme a liečime sexuálne prenosné choroby. Každá, aj banálna infekcia niekoľkonásobne zvyšuje riziko ich prenosu, pri syfilise je to až päťstonásobok. Chceme riziko minimalizovať nielen kvôli nim, ale aj kvôli ľuďom, ktorí ich sexuálne služby využívajú. V drvivej väčšine ide o mužov, ktorí sú ženatí a majú rodiny.

Čo vedie ženy k prostitúcii?

Veľa ľudí sa ma to pýta. Akokoľvek som nad tým premýšľala, najčastejšie sa opakuje jedno slovo: peniaze. Každá žena, ktorej sa opýtate, prečo to robí, povie, že keby nepotrebovala peniaze, nerobila by to. Pritom ide o široké spektrum žien: od tých, ktoré si za sexuálne služby dobre zarobia, až po tie, ktorým peniaze stačia len na základné živobytie. Samozrejme, na to sa nabaľuje kriminalita, drogy, obchod s ľuďmi.

Stretli ste sa so ženami, ktoré si prostitúciou dobre zarobili a dnes žijú na úrovni?

Nedá sa povedať, že by zarábali majetky. Funguje to tak, že aj keď zarobia trochu viac, hneď to utratia. Keď sa ich človek opýta, čo si za roky prostitúcie zadovážili, vybudovali, či si zarobili napríklad na auto alebo byt, alebo či nebodaj šetria, kladne odpovedá mizivé percento z nich.

Prečo je to tak?

Mnohé zo žien prostitúciou v Česku zarábajú na živobytie nielen pre seba, ale aj pre svoje rodiny, deti, ktoré im opatrujú starí rodičia. Niekedy živia aj manžela a jeho rodinu. Natiahnutých rúk býva veľmi veľa. Našimi klientkami sú Češky, na druhom mieste Slovenky, potom Bulharky a ženy z bývalého Sovietskeho zväzu, hlavne z Ukrajiny. Povolenie na pobyt mávajú zariadené cez sprostredkovateľské agentúry, a tie si ich zaväzujú nešpecifikovanými dlhmi, ktoré si potom donekonečna vynucujú. Ženy sa tak dostávajú do obrovského tlaku. Darmo si hovoria, ešte tento mesiac, ešte tento rok to vydržím, a potom od toho pôjdem preč, kolotoč sa nekončí.

Súvisí prostitúcia s vekom, s úrovňou myslenia?

Pracujem so ženami od 17 do 55 rokov, nechcem ich škatuľkovať, a už vôbec nie hodnotiť myslenie. Živiť sa prostitúciou je možno ľahšie, než si myslíte. Možno to robí aj niekto z vášho okolia.

Ako sa s prostitútkami kontaktujete?

Chodíme za nimi do ulíc či sexklubov, kde je prostitúcia najviac sústredená. Začali sme chodiť aj do bytov, lebo za posledné roky je boom v poskytovaní takzvaných privátnych služieb. Sú dosť ťažko dostupné, čo nás veľmi neteší, pretože tam je kontrola ťažká, žena si podniká po svojom a jediným kontaktom s vonkajším svetom je mobilný telefón.

Ako na vás reagujú?

Spočiatku nedôverčivo, ale potom sa to uvoľní, postupne sa o nás dozvedajú aj medzi sebou. Prinášame im informačné materiály, prostriedky prevencie, kondómy, lubrikačné gély, vysvetľujeme, čo im hrozí, voláme ich do strediska, kde môžu využívať diskrétne a bezplatné služby. Náš prístup je bez predsudkov. Chceme od nich len toľko, aby u nás neužívali drogy a nesprávali sa agresívne. Máme skúsenosti, že sú za tento kontakt vďačné.

A čo muži, ktorí poskytujú sexuálne služby? Môžu k vám prísť?

Fungujeme ako gynekológia. Muži sa v našom stredisku síce objavujú, ale vstup majú zakázaný. Je to preto, aby k nám nechodili pasáci. V Česku sú pasákmi predovšetkým muži. Ale napríklad na Ukrajine sú to ženy - takzvané mámočky. Im síce väčšinou tiež šéfujú muži, ale tí sa na uliciach nevyskytujú.

Chodia k vám aj ženy, ktoré nie sú prostitútky?

Chodia. Tie, ktoré sa boja vírusu HIV. Neprijímame ich, ale odporúčame im príslušné lekárske zariadenia. Aj bez toho sme kapacitne preťažení, klientok stále pribúda. Samozrejme, veľmi dôležitý je fakt, že za naše služby sa neplatí.

Prečo?

Často nás za to kritizujú. Ale inak by sme sa nedostali tam, kam chceme. Nechodili by k nám ženy, ktoré naše služby naozaj potrebujú. Preto ako rozpočtová organizácia hľadáme aj sponzorov a žiadame o granty.

Myslíte, že ľuďom ešte treba vysvetľovať, ako sa majú pri sexe chrániť?

V školách sa to neučí, alebo nie tak, aby bol človek schopný využiť to v praxi. Samozrejme, stretávam ľudí, ktorí povedia, jasné, kondóm, vieme, ako s ním treba zaobchádzať. Ale keď ho vytiahnem a ukazujem, čo s ním treba urobiť, väčšina spozornie a má doplňujúce otázky. Nielen klientky v sexkluboch, ale napríklad aj moji priatelia. Viete, ako treba overiť, či je kondóm použiteľný? Ešte keď je v obale, musíte nahmatať vzduchovú bublinu, a ak tam nie je, kondóm je po záruke alebo prepichnutý. Pri nasadzovaní musíte stlačiť rezervoár, tam, naopak, vzduch byť nesmie, inak kondómy pri styku praskajú.

Snažíte sa prispieť k tomu, aby prostitútok ubúdalo?

Naším cieľom nie je znižovať počty prostitútok, nie je to ani v našich možnostiach. Prostitúcia tu bola, je a bude, ide o to, za akých podmienok a na akej úrovni. Sexuálne služby sú stále vyhľadávané, preto existujú ženy, ktoré ich poskytujú. Je to otázka dopytu a ponuky. My sa profilujeme ako zdravotnícka organizácia. Nesuplujeme políciu ani represívne zložky.

Nie je potom vaša pomoc vlastne podporou prostitúcie?

Nie. Ženy, s ktorými sa stretávam, si netrúfam súdiť. Vypočula som si veľa príbehov bezprávia a nešťastia, ktoré zakúsili. V mnohých sa opakuje motív duševného vykorisťovania, ponižovania, násilia z detstva alebo aj z dospelosti. Mnohé ženy, s ktorými pracujem, boli v detstve sexuálne zneužité. Môj výskum o sexuálnom správaní ukázal, že ide o dvojnásobné číslo oproti bežnej českej populácii. Ženy mi veľmi často popisujú, že pri prostitúcii odpájajú dušu od tela, že necítia, neprežívajú vôbec nič. Nedokážu si pestovať vzťah samých k sebe.

Prečo si ženy pripúšťajú tento stav? Nevedia sa brániť?

Myslím, že to je do veľkej miery dané kultúrno-historicky. Riešenie je však v nás, v tom, či budeme vychovávať svoje deti v úcte k opačnému pohlaviu.

Ako na vás vplývajú príbehy žien, ktoré sa na vás obracajú?

Ovplyvňujú ma. Je to až čosi posvätné, keď si uvedomím, že práve ja mám šancu zdieľať s nimi ich príbeh, a zároveň sa z neho učiť. Vážim si to. Ale prácu si musím ,dávkovať'. Jednoducho, dávam na seba pozor.

FOTO SME - PAVOL MAJER