Osobné čaro, šarm, sexepíl, pôvab, telesná krása, umenie koketovať a zvádzať, ale aj jazykové znalosti, odvaha, základy psychológie a poriadna dávka hereckého talentu a sebavedomia odjakživa patrili do základnej výbavy agentiek – volaviek.
Tie využívali rafinované ženské zbrane na získanie dôvery vplyvných a mocných mužov, aby od nich vymámili informácie, ktoré mali neraz väčšiu hodnotu ako celé regimenty vojakov. A robia tak dodnes.
Svet špionáže nebol a nie je len mužskou arénou, v ktorej odvážni agenti pod rúškom krycej legendy získavajú strategicky dôležité informácie. Najneskôr od čias najslávnejšej špiónky Mata Hari vyzvedali utajené informácie aj ženy. A neraz oveľa úspešnejšie, než ich mužskí kolegovia, ktorých na filmovom plátne preslávil James Bond.
Agentky spravodajské služby nasadzovali na vytipovaných politikov, diplomatov, vojenských dôstojníkov a vedcov, s ktorými nadväzovali kontakt na konferenciách, recepciách alebo luxusných večierkoch. A keď si svoju obeť omotali okolo prsta, nenápadne od nej začali mámiť, po čom túžili najviac.
Neboli to peniaze, parfumy, kožuchy ani šperky. Niekedy im stačilo drobné prerieknutie, inokedy náhodná poznámka či spontánny citový výlev. Niektoré informácie mali odjakživa cenu zlata...
Mata HARI (1876 – 1917)
Mata Hari (zdroj: Wikimedia Commons)Je paradoxom, že o najslávnejšej agentke – volavke, ktorú počas I. svetovej vojny v roku 1917 odsúdili a popravili, sú dnes historici na pochybách, či špiónkou naozaj bola. Ani pred popravčou čatou sa táto femme fatale k zrade Francúzska nepriznala. Do konca svojho života neochvejne tvrdila, že bola len kurtizána a nič viac.
Mata Hari, vlastným menom Margaretha Geertruida Zelle, sa narodila zámožnej rodine v Holandsku. Keď mala 13 rokov, jej otec skrachoval a rodičia sa rozviedli. O dva roky neskôr jej zomrela matka a Margaretha sa musela pretĺkať sama.
Ako 18-ročná sa zoznámila s dôstojníkom koloniálnej armády, ktorý bol od nej o 20 rokov starší.
Vzali sa v roku 1895 a odišli na Jáva a Sumatru, kde Margaretha spoznala miestne tance a kultúru, ktoré ju neskôr inšpirovali v tanečnej kariére. Manželstvo bolo búrlivé – jej manžel bol násilnícky a neverný. V roku 1902 sa vrátili do Holandska a rozviedli sa. Margaretha neskôr odišla do Paríža, kde sa snažila uživiť ako modelka a jazdecká inštruktorka.
V roku 1905 debutovala ako exotická tanečnica pod umeleckým menom Mata Hari, čo v malajčine znamená „slnečné oko“. Jej vystúpenia v odvážnych kostýmoch s orientálnymi prvkami vyvolali senzáciu. Tvrdila, že je indonézska chrámová tanečnica, hoci väčšina jej histórie bola romanticky vymyslená.
Stala sa celebritou a zároveň luxusnou kurtizánou, obklopená bohatými mužmi z vyšších kruhov. Keď v roku 1914 vypukla vojna, Mata Hari sa pohybovala medzi Holandskom, Francúzskom a Nemeckom. Osudným sa jej stalo to, že súčasne bola milenkou vysokých vojenských dôstojníkov, ktorí boli nepriateľmi v prebiehajúcej vojne.
V roku 1916 ju francúzska rozviedka obvinila, že pracuje ako dvojitá agentka – údajne pre Nemecko aj pre Francúzsko. Počas vyšetrovania tvrdila, že pracovala len ako informátorka pre Francúzsko, nikdy nie proti nemu. Jej posledné slová pred smrťou aj dnes vyvolávajú pochybnosti o tom, či bola naozaj špiónkou:“ Nikdy som nezradila Francúzsko. Bola som len kurtizána.“
Christine KEELER (1942-2017)
Christine Keeler (zdroj: Flickr)Z tejto tanečnice v londýnskom nočnom klube urobil agentku – volavku anglický bulvár. Špionáž jej nikdy nedokázali, dokonca ju ani neobvinili. Napriek tomu paralelný milostný pomer s dvoma vysokopostavenými mužmi jej zničil život a pripravil jedného ministra jej veličenstva o kreslo. Všetko sa začalo v jeden letný deň roku 1961 na večierku, ktorý vo svojom vidieckom sídle Cliveden organizoval lord Astor.
Vtedajší minister vojny John Profumo sa tu zoznámil s ešte len 19-ročnou tanečnicou a príležitostnou modelkou Christine Keelerovou. Napriek tomu, že Profumo bol ženatý, začal si s mladou tanečnicou užívať síce krátky, ale o to vášnivejší milenecký vzťah. Problém bol v tom, že Christine sa v tom istom období stretávala aj s námorným atašé na sovietskom veľvyslanectve v Londýne a pravdepodobne aj ruským špiónom – Jevgenijom Ivanovom.
V roku 1963 anglické médiá odhalili tento milenecký trojuholník a bulvár šíril špekulácie o tom, že mladá milenka dvoch mocných mužov mohla vynášať Rusom tajné informácie. Profumo pred parlamentom vyhlásil, že s Keelerovou mal „nevinný“ vzťah a že neexistujú dôvody na obavy. Neskôr sa priznal, že klamal a 5. júna 1963 rezignoval. Aj keď sa verejne ospravedlnil, aféra mu zničila politickú kariéru.
Christine Keeler aj po odznení aféry Profumo žila pod neustálym dohľadom anglického bulváru, ktorý jej znemožňoval normálny život. V neskorších rozhovoroch tvrdila, že médiá z nej urobili anglickú Mata Hari, hoci nikdy nebola špiónkou. V skromných pomeroch sa dožila 75 rokov.
Tento článok nájdete aj v septembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 9.
Anna CHAPMAN (1982)
Anna Chapman (zdroj: Wikimedia Commons)Vizáž modelky využívala pre svoju špionážnu činnosť aj mladá dáma ruského pôvodu, ktorá si vyslúžila mediálnu prezývku agentka 60–90–60. Dnes žije v Rusku a živí sa ako mediálna celebrita, televízna moderátorka a modelka. Ako je to možné? Annu po odhalení v USA, že je aktívnou agentkou ruskej špionážnej siete sprvoti uväznili, ale onedlho ju deportovali do Ruska v rámci väčšej výmeny špiónov.
Anna Vasilievová vyrastala v Sovietskom zväze a jej otec ako neskorší diplomat mal blízko k tajným službám. Vyštudovala ekonómiu na Moskovskej univerzite a tu sa zoznámila aj s budúcim manželom Alexom Chapmanom. Vďaka sobášu s týmto anglickým obchodníkom sa stala držiteľkou britského pasu a začala pracovať pre realitné spoločnosti v Londýne.
V roku 2006 sa rozviedla, ale britský pas jej ostal. To jej umožnilo v roku 2009 presťahovať sa do New Yorku a začať tam budovať vlastnú realitnú firmu, ktorá ruským zákazníkom sprostredkúvala v USA nehnuteľnosti. Krátko pred zatknutím zamestnávala okolo 50 spolupracovníkov.
Americkí vyšetrovatelia sú presvedčení, že jej financie na založenie a budovanie firmy poskytli ruské tajné služby. Podozrievali ju, že reality sú len krycou legendou pre jej hlavné poslanie – špionáž. Sledovali jej elektronickú komunikáciu, odpočúvali telefóny, fyzicky ju sledovali, a keď nazbierali dostatok dôkazov, 21. júna 2010 ju zatkli.
Anna bola asi pre ruské tajné služby veľmi dôležitou osobou, keď ju zaradili na zoznam osôb, ktoré si obe superveľmoci vymenili. Po návrate do vlasti si užívala mediálnu slávu, moderovala televízne relácie, hviezdila na titulkách magazínov a vstúpila do prokremeľskej mládežníckej organizácie, kde sa aktívne hlásila k patriotizmu a podpore ruského vedenia.
Beatrix POSPÍŠILOVÁ ČELKOVÁ (1925-1997)
Beatrix Pospíšilová Čelková (zdroj: Facebook)Bratislavská rodáčka, prezývaná „Trixi“, bola len 16-ročná mladá dáma, keď ju predstavitelia odboja vybrali ako najvhodnejšiu adeptku na infiltráciu do pražského Barrandova, aby tu od fašistických nemeckých pohlavárov, ktorí filmové štúdiá často navštevovali, získavala cenné informácie.
Mala na to všetky predpoklady. Bola bystrá, vtipná, hovorila plynule po nemecky a zároveň mala prirodzený pôvab. Vedela pôsobiť nevinne aj vyzývavo, čo nenechávalo žiadneho muža chladným. A čo je najdôležitejšie – ničoho sa nebála.
Flirtovala s nemeckými dôstojníkmi, popíjala drahý alkohol, konverzovala o nemeckej kultúre, ktorú mala naštudovanú a popritom zbierala útržky rozhovorov, v ktorých odzneli informácie, ktoré mohli mať pre českých a slovenských odbojárov veľký význam.
Po atentáte na Heydricha jej začala byť pražská pôda horúca. Gestapo ju síce krátko po výsluchu prepustilo, ale bolo jasné, že z Prahy musí utiecť. Vrátila sa do rodnej Bratislavy, kde podľa rovnakého modusu vivendi presvedčila personálneho riaditeľa rafinérie Apollo, aby ju prijal na takú pracovnú pozíciu, z ktorej bude mať prehľad o výrobe strategických surovín.
Riaditeľ síce zbledol, ale nakoniec jej vyhovel. Predstaviteľom odboja Trixi dodávala informácie o dodávkach ropy a výrobe v rafinérii, ktoré mohli prispieť k rozhodnutiu spojeneckého velenia bratislavskú Apolku bombardovať. V deň, keď sa tak stalo, bola Trixi na svojom pracovisku.
Len zhoda náhod a veľké šťastie spôsobili, že medzi desiatkami obetí bombardovania nebola aj ona. Keďže patrila medzi preživších, musela identifikovať zhorené telá svojich kolegov. Po vojne sa jej komunisti, ktorí sa v Československu dostali k moci „odvďačili“ podobne ako mnohým ďalším odbojárom.
Trixinmu manželovi Vojtechovi Čelkovi zhabali tlačiareň a kníhkupectvo, a tak až do svojej smrti pracovala ako zdravotná sestra. Tento takmer až filmový životný príbeh sa dostal na verejnosť až koncom 60. rokov. Jej syn Juraj Čelko si v podcaste SME spomenul, že v ich rodine sa doma nesmelo piecť mäso. Až po dlhých desaťročiach sa dozvedel, že to v mame vyvolávalo spomienky, na ktoré sa snažila zabudnúť.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
