Herečka Zuzana Porubjaková očarila divákov tanečnej súťaže Let’s Dance nielen svojím tanečným umením, ale aj energiou a ženskosťou, vďaka ktorým s tanečným partnerom Jarom Ihringom dotancovali až k striebru.
Trojnásobná mama, známa z divadelných dosiek aj dabingu, nám v otvorenom rozhovore prezradila, ako zvládala náročné tréningy popri práci a deťoch, čo ju deti neustále učia a kedy sa cíti naozaj šťastná.
Kto je Zuzana Porubjaková (40)?
- Slovenská divadelná, dabingová a seriálová herečka pôvodom z Bratislavy pochádza z divadelnej rodiny a na doskách, ktoré znamenajú svet, stála už ako osemročná.
- Po ukončení štúdia na VŠMU v roku 2008 pôsobila vo viacerých známych slovenských divadlách, napríklad v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v GUnaGU, Aréna, DPOH či Astorka Korzo.
- Od roku 2024 je členkou umeleckého súboru Činohry SND. Účinkovala vo viacerých filmoch a televíznych seriáloch.
- V súťaži Let´s Dance sa tento rok umiestnila na striebornej priečke.
- S manželom Jurajom má tri deti, dcérku Emu (1), Oskara (5) a Lunu (3).
Ste trojnásobná mama, ktorá sa živí herectvom, teda povolaním, pre ktoré neplatí „od deviatej do piatej a voľné víkendy“. Ako vnímate zaužívanú predstavu, že žena by mala zostať doma pri deťoch a venovať sa len domácnosti, zatiaľ čo muž buduje kariéru a zarába peniaze?
Samozrejme, môj pracovný život po príchode detí sa nedá porovnať s tým pred deťmi, už neviem tak veľa pracovať. Keďže moje srdce prirodzene piští za tým, aby bolo s deťmi, pracovnú vyťaženosť tomu veľmi rada obetujem. Na druhej strane nerozumiem tomu, keď niektorí muži vyhlasujú, že ženy by mali byť len doma pri deťoch a sporáku a starať sa o domácnosť, zatiaľ čo oni sa budú pracovne realizovať.
Pripadá mi to hrozne egoistické. Základné potreby, ako je sebanaplnenie či sebarealizácia, sa týkajú bytosti ako takej bez ohľadu na to, či je to muž alebo žena. Prečo by to teda ženy mali mať inak? Len preto, že tomu tak bolo voľakedy? Doba sa mení a tak, ako muž potrebuje slobodu robiť to, čo ho napĺňa, potrebuje ju aj žena. Preč sú tie časy, že výplatu nosí domov len muž.
Čo znamená realizácia v práci pre vás?
Odjakživa som chcela robiť to, čo ma baví a napĺňa. Až tak mi nezáležalo na tom, či si tým „budujem kariéru“. To slovíčko som nikdy nemala rada, pretože neviem, čo by mi mala priniesť do života. Samozrejme, že človek potrebuje byť finančne ohodnotený, ale nikdy som sa pre nejakú prácu nerozhodovala iba kvôli peniazom.
Robiť niečo zmysluplné je prirodzená ľudská potreba tak, ako jedlo či spánok. Potrebujem sa pracovne realizovať, aby som bola šťastná a mohla potom normálne fungovať. Svoju prácu milujem a nechcela by som bez nej existovať.
Máte nejaké finty, ako skĺbiť svoje povolanie s troma deťmi?
Myslím si, že každé povolanie sa dá zlúčiť s troma deťmi, ale je to veľmi individuálne a určite nie jednoduché. Úprimne – každý deň ďakujem našej opatrovateľke Elenke, ktorá je s nami už deväť rokov, teda odkedy mala moja prvorodená dcéra Emka rok.
Keďže nemám po ruke rodičov ani svokrovcov, ktorí by boli na dôchodku a vedeli nám vypomôcť, zvládali by sme to bez nej len veľmi ťažko. Stačí, že s nami nie je dva týždne a vnímam, aké náročné je čokoľvek stíhať – a už vôbec nie si to aj užívať. Nie som prirodzene plánovací ani organizačný typ a pri troch deťoch sa to musím učiť.
Zamiešali deti vaše priority?
Určite. Pomáhajú mi uvedomiť si, čo je naozaj dôležité. Aj keď som smutná alebo mám deň pod psa, vďaka nim si uvedomím, čo mám a že to nie je samozrejmosť, ale dar. Takéto uvedomenie dokáže psychicky veľmi podržať.
Často ma najviac dojali práve jednoduché objatia mojich detí, ktorými ma privítali po príchode domov z práce. Pohladili ma na duši a pomohli uvedomiť si, že pokým sú tu pri mne a sú zdravé, na ničom inom v skutočnosti až tak nezáleží...
Aký rozmer materstva vás naozaj prekvapil?
Obrovským WOW pre mňa bolo zistenie, aká nekonečná a bezhraničná je láska. Pri každom ďalšom dieťati som si hovorila, že viac sa už predsa ľúbiť nedá. A dá. Pri každom jednom dieťati sa moja láska dokázala znásobiť a byť stále väčšia.
Ak by mal človek hoci i desať detí, všetky by ľúbil rovnako alebo ešte intenzívnejšie, tá studnica nemá dno. Pripadá mi to neuveriteľné. Najviac zo všetkého ma však dojíma ich súrodenecká láska.
(zdroj: Petra Bošanská)Za akú mamu sa považujete?
Možno som až príliš „freestyle“ mama a neviem trvať na pravidlách. Vnímam to ako svoj nedostatok, ale čo mám robiť, keď som raz taká? Keby som sa teraz snažila byť iná, deti by vycítili, že nie som autentická. Môj Ďurko sa niekedy za to na mňa hnevá, hovorí mi, že si myslel, že v rodičovstve bude tým „dobrým policajtom“ on, ale pri mne sa to vraj nedá, lebo ja by som deťom všetko dovolila, dala a nechala.
Nie je to celkom tak, tiež viem zvýšiť hlas. Ale je pravda, že som veľmi benevolentná, lebo mám pocit, že detstvo je krásne životné obdobie, ktoré by si mali užiť. A dokým nebudú musieť čeliť tvrdej realite a robiť rozhodnutia, nech sa cítia slobodné.
Materstvo zvyknem nazývať rýchlokurzom sebarozvoja. Čo vás deti učia?
V mnohých situáciách ich povaha odráža moje vlastné črty a pomáhajú mi spoznávať samu seba. Veľmi ma baví sledovať, ako mi nastavujú zrkadlo, a je to prínosné aj pre moje povolanie. Som rada, že mám tri, pretože každé z nich je úplne iné, a tým pádom mi aj niečo iné zrkadlí.
Je zaujímavé zistiť, že keď sa človek na niečo hnevá, v skutočnosti sa hnevá na nejaký aspekt seba samého. Som vďačná, že mi zrkadlia aj moje tienisté stránky, lebo keď ich objavím, môžem na nich pracovať.
Nikdy som napríklad nevedela kričať a odrazu som vďaka nim spoznala, že aj takáto viem byť, viem byť iná, ako som si o sebe myslela. Jedna vec je, že to uvidíme a priznáme si, ale druhá vec je niečo s tým robiť, napríklad pracovať na svojej trpezlivosti.
Človeka niekedy až prekvapí, aké dokáže mať pri deťoch prejavy a polohy, však?
Úplne. Aj hlasové (smiech).
Alebo si o sebe myslíme, že sme mierumilovné bytosti a odrazu vieme mať v sebe až akúsi zúrivosť a bojovnosť...
Keď sa deti narodia, náš život už odrazu nie je ten najpodstatnejší. Do hĺbky precítime frázu: za teba by som aj život dala. Objavíme v sebe silný inštinkt a spoznáme, že vieme byť aj levice. Zrazu by sme dokázali zabiť, aby sme ich ochránili.
Čo je pre vás v materstve zatiaľ najväčšou výzvou?
Pri každom dieťati bol pre mňa najťažší prvý rok. Neniesla som ľahko takú tú izoláciu v spojení s hormonálnymi výkyvmi, prebdenými nocami či kojením. Všetko bolo nové, neznáme, nepredvídateľné. Tieto začiatky boli pre mňa najťažšie aj kvôli strachu, ktorý som o deti pociťovala. Keď som bola tehotná, strachovala som sa, aby sa počas tehotenstva niečo nestalo.
Potom som porodila, tešila som sa, že moje telo už nie je zodpovedné za to dieťatko vo svojich útrobách, no bolo také krehké, že som ho musela vo vonkajšom svete ešte viac ochraňovať. Dokým ešte samostatne nejedlo, strachovala som sa, či ho uživím len kojením. Skrátka pri každom dieťati ma frustrovala tá obrovská zodpovednosť, že sú na mne úplne závislé.
Pri Emke som najintenzívnejšie riešila, že už nepôjdem len tak s kamarátmi von, nebudem slobodná a cítila som sa veľmi osamelo. Vždy som si po roku akoby vydýchla, že už môžem byť slobodnejšia a ukradnúť si trochu času aj pre seba.
Pri každom ďalšom dieťati som to prežívala menej a pri treťom dieťati, dcére Lunke, som si vravela: škoda, že som už pri prvorodenej Emke nevedela to, čo viem dnes. Je to však neprenosná skúsenosť, ktorou si prejde každá žena, keď sa stane mamou, hoci sa o tom často nehovorí. Je to krásne obdobie, ale nesmierne náročné.
Tento rozhovor nájdete aj v septembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 9.
Okolie sa neraz domnieva, že jediné, o čom sa taká čerstvá mamička chce rozprávať, je kojenie, prebaľovanie a pokroky dieťaťa. A celkom sa zabúda na to, že žena je komplexná bytosť, nie len matka...
Presne. A že sa cíti osamelo, pretože už nemá toľko možností, kam si vyjsť, a ak sa aj s niekým stretáva, väčšinou sú to len iné mamičky a ich deti. Neustále pritom visí vo vzduchu akési porovnávanie, či robí veci dobre alebo nerobí a rozoberajú sa stále tie isté detské témy. A často sa zmeníme. Aj ja som sa zmenila. Veľmi. Pretože v hlave sa buduje niečo nové, vsúva sa tam nový „harddisk“. Chceme ostať rovnaké ako pred príchodom detí, ale tak úplne to už nejde.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
