Lenka Poláčková: K2 je pasca a teraz viem, že je to pravda. Nikoho nechce pustiť dole

Vlani ako prvá Slovenka bez podpory kyslíku vystúpila na Mount Everest , tento rok absolvovala oveľa nebezpečnejší výstup na K2. Na vrchole divokej hory stála opäť bez použitia podporného kyslíku a cesta nadol bola ešte dramatickejšia ako hore.

Počas expedície sa s manželom vyrovnávali so zmenami počasia, technickými problémami, zraneniami aj s informáciami o smrti troch horolezkýň.

"Ja sama som na svoju adresu nikdy nepočula, že by som nemala chodiť na expedície. Aspoň z očí do očí mi to nikdy nikto nepovedal, no počula som už to, že si riskovať môžem dovoliť práve preto, lebo nie som matka. To, že mi niekto zatiaľ dáva priepustku, mi rozhodne nie je príjemné a vždy si kladiem otázku, čo nastane, ak raz matkou budem. Z kategórie inšpiratívna dobrodružka sa dostanem do kategórie nezodpovedná?," pýta sa LENKA POLÁČKOVÁ.

O Mount Evereste, na ktorý ste vlani vystúpili bez použitia kyslíku, ste mi povedali, že je to vlastne normálny kopec. Len je hrozne vysoko. O K2 toto asi povedať nemôžete, však?

Určite nie. K2 je mimoriadne náročný kopec a ísť na túto horu je od základov odlišná skúsenosť, ako vyjsť na Everest. Kým Everest človek zo základného tábora ani z južného sedla nevidí a nejaké pocitové spojenie s ním má len vďaka ľadopádu Khumbu, K2 je prenádherná hora, na ktorú sa celý čas dívate. Môžete mať pocit, že je nesmierne blízko, hoci viete, že je od vás ešte veľmi vzdialená.

Vždy bola pre mňa vysnívaným kopcom. Nie síce v tom zmysle, že by som po nej dlhodobo túžila, skrátka sa mi páčila. Ako miesto, ktoré keď vidíte na fotke, poviete si, že tam by ste išli. Ja som si vravela, že ak ešte raz pôjdem na osemtisícovku, tak by to mohla byť K2.

K2 je ale po Annapurne druhá najnebezpečnejšia hora sveta. Ide o vrch, ktorý má historicky až štvrtinovú úmrtnosť horolezcov počas expedícii a na ktorom sa stala aj najväčšia tragédia v histórii horolezectva. Keď toto všetko viete, ako dochádza k racionálnemu rozhodnutiu ísť na ňu?

Máte pravdu. Keď som kedysi dávno, ešte oveľa skôr, než som vôbec bola v Himalájach, počula o týchto štatistikách, vravela som si: Preboha, prečo tam niekto chce ísť? No treba povedať aj to, že sa to už dosť zmenilo. Najmä vďaka nepálskym agentúram, ktoré zabezpečujú expedície a fixujú horu, je už oveľa bezpečnejšia.

Na expedíciu na Antarktídu, kam sme s manželom Honzom išli v rámci projektu Koruna sveta, som si dávala robiť personalizované lyže. Pod viazanie som nechala napísať 8611, čo je jej výška, no nemyslela som si, že to príde tak skoro.

Potom sme sa začali pripravovať na výstup na Denali na Aljaške. Vedeli sme, že ide o kopec, ktorý musíme zvládnuť najmä kondične, a bude to vyžadovať obrovskú prípravu. Uvedomovali sme si, že takto pripravení a natrénovaní už tak skoro nebudeme a že by to vlastne bola aj dobrá finálna príprava na K2.

K2 je mimoriadne náročný kopec a ísť na túto horu je od základov odlišná skúsenosť, ako vyjsť na Everest. (zdroj: Jan Poláček)

Výstup na Denali vám tiež dal zabrať. Päť dní ste zostali uväznení v stane, niekoľko dní ste nemali potraviny, jeden deň dokonca ani vodu. Nebol toto moment, počas ktorého by ste si mali povedať, že na K2 vám hrozí to isté, len ešte v nebezpečnejšej nadmorskej výške?

Dali sme si takú vnútornú podmienku, že ak nezvládneme Denali, na K2 určite nepôjdeme. V skutočnosti nám Aljaška veľmi prospela. Museli sme ťahať ťažké sane a chodiť s obrovským batohom, ale zároveň sme neboli vystavení devastačnej nadmorskej výške, keďže Denali má len niečo vyše 6000 metrov. Naozaj sa to stále dalo brať ako tréning. Aj to uviaznutie v stane bola skvelá príprava, pretože niečo podobné sa nám stalo aj na K2.

Na Denali ste v stane uviazli pre víchricu. Prečo to bolo na K2?

V podstate z rovnakého dôvodu. Kým sme čakali na zafixovanie výškového tábora C3, zastihol nás silný vietor. Nemohli sme pokračovať vyššie a vietor bol taký silný, že sme tri dni zostali na jednom mieste. Bolo to celkom maličké miesto na kamennej stene, von sa v podstate nedalo ísť bez toho, aby sa človek zafixoval a nehrozil mu pád.

Ako ste počas tých dní trávili čas?

Bolo to náročné. Môj muž má tú výhodu, že si ľahne a jednoducho zaspí. To ja nedokážem, mala som ale stiahnuté nejaké podcasty, tak som aspoň tak trávila čas.

Aké podcasty?

Nejaké o jedle, čo bolo veľmi bizarné. So sebou sme mali iba instantné polievky a počúvali sme podcasty o michelinských reštauráciách. A myslím, že som ešte mala aj nejaké o saunovaní a o tom, či sa ľudia hanbia.

Zaujímavý výber. Premýšľam ale, či existuje nejaký vhodný podmaz pre situáciu, keď ste v šialenej nadmorskej výške uväznená pre víchricu.