Obľúbená moderátorka a módna ikona SOŇA MÜLLEROVÁ s nami v otvorenom rozhovore podebatovala o životných situáciách, v ktorých ženy často strácajú samy seba, ale zároveň nachádzajú vlastnú silu.
Ako symbolický kompas nám pritom poslúžila Sonina obľúbená kniha Ženy, ktoré behali s vlkmi, najmä príbeh o Modrofúzovi – mužovi, ktorého deštruktívnu povahu ženy často nechcú vidieť, kým nie je neskoro.
Porozprávala nám, prečo je prílišná ohľaduplnosť často na škodu, ako sa my, ženy, rady klameme, ale aj o tom, že v súlade so sebou začala žiť až po päťdesiatke.
Kto je Soňa Müllerová (63)?
- Moderátorka a televízna hlásateľka pôvodom z Nového Mesta nad Váhom.
- Vďaka svojmu jedinečnému módnemu štýlu a vycibrenému vkusu patrí medzi slovenské módne ikony.
- Vyštudovala slovenský a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Už počas vysokej školy hrávala v divadle u Rolanda a v roku 1985 sa stala internou programovou hlásateľkou Slovenskej televízie.
- Počas svojej kariéry odmoderovala stovky televíznych a rozhlasových relácií a kultúrnych podujatí.
- Od roku 2000 moderovala popri televízii aj v Rádiu FM a od roku 2004 v Rádiu Slovensko.
- V rozhlase moderovala dve autorské relácie – víkendový lifestylový magazín Esprit so spisovateľom Petrom Pišťankom a nočnú reláciu Krehké vzťahy.
- Je držiteľkou troch cien OTO v kategórii Hlásateľka a v roku 2003 získala aj cenu Absolútny OTO.
- Získala aj ocenenie Naj moderátorka Slovenského rozhlasu a Naj moderátorka Rock FM rádia.
- V televízii JOJ uvádzala reláciu Soňa Talkshow.
- Od roku 2008 moderuje kultovú reláciu Dámsky klub spolu s Ivetou Malachovskou, Karin Majtánovou a Andreou Chabroňovou.
- So spevákom Richardom Müllerom, svojím bývalým manželom, má dve deti – dcéru Emu-Lujzu a syna Filipa.
Dnešné mladé ženy, akou je aj vaša dcéra Ema, majú na prvý pohľad lepšiu štartovaciu pozíciu do života než mali predchádzajúce generácie. Ochráni ich to podľa vás pred životnými pádmi, najmä v medziľudských vzťahoch?
Vďaka svojim rodičom a dobe majú obrovské možnosti, môžu študovať aj v zahraničí, čo sme my nemohli, a tým, že sa dokážu samy o seba postarať, dohovoriť sa cudzím jazykom a presadiť sa, je úroveň ich sebavedomia niekde úplne inde než bola tá naša. To je do života celkom slušná výbava.
Medziľudské vzťahy a život ako taký sa však riadia archetypálnymi zákonitosťami bez ohľadu na to, v akej dobe žijeme. Aj napriek dobrej „životnej výbave“ nás život dokáže zomlieť. Stačí, že sa nám prihodí nevydarený vzťah a s našim sebavedomím je koniec.
„Modrofúzovia“ (typ muža, pri ktorých žena intuitívne cíti, že pre ňu môže byť deštruktívnym partnerom, no samu seba presviedča, že to s ním nie je také zlé, že jeho „fúzy nie sú až také modré“, pozn. autorky) behajú v každej dobe, v každej vrstve spoločnosti. Všetci ostatní ich „modré fúzy“, teda skutočný charakter, vidia, len vy nie, pretože ho nechcete vidieť. Až kým sa bolestivo nepresvedčíte...
Upozorňujete na „Modrofúzov“ a rôzne iné životné pasce, ktoré na ženy v živote číhajú, aj svoju dcéru?
Teraz panuje spoločenský trend, že by sme mali nechať deti dozrievať, ísť vlastnou cestou a nezasahovať im do života. Voľakedy som bojovala s dilemou, či to robiť a v akej miere, najmä pri dcére. Je predsa už samostatná a nezávislá, nemala by som sa jej už montovať do života a hovoriť jej isté veci. Ale už v tom mám jasno.
Materinská potreba ochrany svojich potomkov je veľmi silná, vychádza zvnútra a nemala by byť potláčaná moderným trendom nechať ich, aby sa učili z vlastných chýb, ak s tým mama nie je vnútorne v súlade. Matky sú ako levice, inštinktívne si musia svoje levíčatá chrániť za každých okolností.
Deti to možno berú ako zasahovanie do života, ja to beriem ako svoju materinskú povinnosť. A mojou povinnosťou ako matky je upozorniť ich na chyby alebo možné prekážky či problémy, ktoré vidím na základe svojich skúseností. Oni to nemajú odkiaľ vedieť.
Ak vidím, že sa na životnej ceste chvíľu potácajú a vedela by som im ukázať smer a pomôcť, musím to urobiť. Celý život sú predsa mojimi deťmi. A nech sa vo svojom úsudku hoci zmýlim, povedať ho musím.
Robím to aj za cenu, že nie vždy je to prijaté tak, ako by som chcela. Ak chcem byť v súlade sama so sebou, nemôžem byť ticho.
(zdroj: Petra Bošanská)Aká bola vaša cesta k tomu, aby ste boli takto v súlade sama so sebou a robila to, čo cítite bez ohľadu na názor okolia?
Pätnásť rokov som bola vydatá a prvých desať rokov som naozaj žila, bola som to ja, bola som so sebou v súlade. Nezaoberala som sa tým, či je to manželstvo dobré alebo zlé, vôbec som to neanalyzovala, išlo to samo.
Po rozvode som nemala veľa vzťahov, ale tých pár, ktoré som mala, boli primárne postavené na tom, že som veľmi potrebovala cítiť, že niekto má o mňa záujem. A kvôli tomu som vystúpila sama zo seba a robila som všetko pre to, aby v tom vzťahu o mňa záujem bol. S odstupom času si hovorím, že keby som vtedy bola bývala v súlade sama so sebou, nepripustila by som k sebe žiadneho muža.
Musím však dodať, že kým so mnou moje deti bývali, s nikým som nežila. Nikto u nás nikdy nespal, ani jediný krát. Nikomu som to nedovolila. Povedala som si, že nikto cudzí nebude buzerovať moje deti. (Smiech)
A kedy prišiel ten zlom, keď ste začali byť naozaj sama sebou a žiť autenticky?
Po päťdesiatke a bolo to úplne oslobodzujúce. Akoby ma osvietilo, začala som robiť veci tak, ako ich naozaj cítim, tak, ako viem, a nechcela som ich robiť lepšie. A ak sa mi niečo nevydarilo, povedala som si, že nevadí, nabudúce to vyjde.
Začala som žiť s pochopením seba samej. Viem, že mám také chyby a deficity, ktoré už nikdy nenapravím. Možno by som mohla, ale nechce sa mi. Už sa beriem taká, aká som. Hotovo.
Tento rozhovor nájdete aj v augustovom čísle mesačníka SME ženy, ktorý je v predaji do 31. 8.
Často sa prispôsobujeme – kvôli láske, pokoju, pohodliu… Kde je podľa vás hranica medzi empatiou, ohľaduplnosťou a stratou samej seba?
Vždy som si myslela, že byť empatickou a ohľaduplnou je vlastne moja cnosť. Verila som, že je etické brať ohľad na city druhých a rozmýšľať, ako niečo povedať tak, aby to druhému náhodou neublížilo. Vždy som na to doplatila a bolo to zbytočne zdĺhavé, bolestné a v konečnom dôsledku úplne zbytočné.
Vychádza mi z toho, že je „zdravšie“ byť v istom zmysle egoistom...
Treba si pomenovať na rovinu, ako sa veci majú. Žena môže ísť do vzťahu s nejakým truľom s vedomím, že je to truľo, no uvidí, ako sa v tom bude cítiť a či jej to napriek tomu bude vyhovovať.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
