Sára Fábry o prejedaní sa: Myslela som si, že sa uzdravujem, keď chudnem. Nebola to pravda

Jej účet sleduje vyše stotisíc ľudí. Spočiatku na ňom prezentovala najmä zdravé recepty a svoju cestu chudnutia, postupne začala otvorene hovoriť, že bojuje so záchvatovým prejedaním sa. Ide o najrozšírenejšiu, ale spoločensky najmenej chápanú poruchu príjmu potravy.

„Počas mojich najhorších záchvatov som večer dokázala zjesť dve mrazené pizze, desať rožkov s vlašským šalátom, celú veľkú fľašu Nutelly, čipsy a , samozrejme, som to dokázala zapiť dvojlitrovou fľašou koly. Keď zjete takto veľa jedla, je vám zle, nemôžete dýchať, bolí vás sánka a žuvacie svaly, pretože ste to všetko zjedli hrozne rýchlo. Trasú sa vám ruky, máte čierno pred očami. Napriek tomu to druhý deň zopakujete znova,“ opisuje česká influencerka SÁRA FÁBRY.

Momentálne sa snaží vyliečiť sa, čo znamená aj to, že musí prestať chudnúť.

Keď si človek zbežne prezerá vaše sociálne siete, ako prvé vidí veľa jedla. Pripravujete ho pre seba aj rodinu, balíte do škatuliek, ukazujete zdravšie verzie. Čo všetko pre vás jedlo, varenie a jedenie znamená?

To je zásadná otázka. Jedlo milujem. Rada varím, nesmierne ma to napĺňa a spája sa mi s priateľmi a so spomienkami na rodinu. Od detstva som bola s babičkou a s maminou v kuchyni. Môj vzťah k jedlu a jedeniu sa ale rokmi veľmi narušil.

Varenie som však mala napriek tomu rada, preto som si povedala, že spojím to, čo ma trápi – moja váha - s tým, čo milujem, s varením. Vytvorila som teda profil, v ktorom som sa zameriavala na varenie zdravých receptov a jedál.

Teraz s odstupom času viem, že v čase, keď som začala tvoriť tento obsah, som stále nemala vyriešený vzťah k jedeniu, a tak snaha chudnúť a variť zdravé recepty nebola tým správnym vykročením.

Otvorene hovoríte, že trpíte poruchou príjmu potravy. U vás sa prejavuje emočným jedením a záchvatovým prejedaním, čo je najrozšírenejšia forma porúch príjmu potravy. Viete povedať, kedy sa u vás začala prejavovať a čo bolo na jej začiatku?

Mojím hlavným problémom nie je emočné jedenie, ale záchvatové prejedanie sa. Viem povedať, že prvé prejavy som mala už v deviatej triede na základnej škole.

Ako dieťa som bola väčšia a mala som ženské tvary oveľa skôr ako moje rovesníčky. Na to sa vtedy hľadelo veľmi negatívne a odpoveďou vlastne boli iba nezdravé diétne rady, napríklad, že po piatej už nemám jesť a rozdeľovanie potravín na tie, ktoré sú vhodné a ktoré nevhodné. V tom čase som sa snažila schudnúť, prestala som chodiť na obedy, no miesto nich som si kupovala rôzne snacky.

Jedávala som tajne, skrývala papieriky. Toto všetko sú prejavy porúch príjmu potravy. Vtedy ale nikto nevedel, o čo presne ide a že je to duševná porucha, ktorá sa môže zhoršovať.

Všetci, vrátane mňa samotnej, si mysleli, že nemám dostatočne pevnú vôľu. Takže som zhruba pätnásť rokov prechádzala medzi fázami prejedania a veľmi prísnych obmedzení počas chudnutia.

Ako vyzerá záchvat prejedania sa? Viete napríklad povedať, koľko kalórií ste počas záchvatu dokázali prijať?

Moja najhoršia fáza bola počas vysokej školy, keď som sa odsťahovala od rodičov. Koľko kalórií som prijala, neviem, vtedy som to nepočítala a počítať to spätne mi nedáva zmysel.

Ale počas mojich najhorších záchvatov som večer dokázala zjesť dve mrazené pizze, desať rožkov s vlašským šalátom, celú veľkú fľašu Nutelly, čipsy a samozrejme som to dokázala zapiť dvojlitrovou fľašou koly. Toto sa opakovalo každý deň asi päť mesiacov, takže som rapídne pribrala, za rok asi tridsaťpäť kíl.

No priberanie nie je to jediné, čomu čelíte. Keď zjete takto veľa jedla, je vám zle, nemôžete dýchať, bolí vás sánka a žuvacie svaly, pretože ste to všetko zjedli hrozne rýchlo. Trasú sa vám ruky, máte čierno pred očami. Napriek tomu to ďalší deň zopakujete znova.

V tom čase ste bývali sama?

Áno, a preto bolo prejedanie jednoduchšie, ale záchvaty som mala, aj keď som bývala s rodičmi alebo s mojím neskorším manželom. Vždy som si našla spôsob a čas, ako sa prejesť a potom skryť papieriky.

Pamätám si, že keď som bola mladšia, rodičia sa z času na čas zhrozili nad stavom mojej izby a, ako to asi býva v mnohých rodinách, rozbehlo sa upratovanie. Mamka odvšadiaľ vyťahovala papieriky od jedla, chodila za mnou a pýtala sa, čo to má znamenať.

Snažili sa to pochopiť, ale myslím, že to pre nich znamenalo iba to, že mám nedostatočnú sebadisciplínu. Keď som bývala s manželom, obaly od potravín som zase skrývala do postele.

Kedy ste pochopili, že nejde o nedostatok pevnej vôle, ale o poruchu? Sprevádzala toto zistenie skôr úľava, alebo hanba?

To, že mám poruchu príjmu potravy, som zistila, až keď som v mojej najhoršej fáze vyhľadala pomoc. Počas enormného večerného prejedania som zažívala doslova blackouty, rušila som všetky stretnutia, úplne som sa izolovala a iba som jedla.

Tieto stavy boli také hrozné, že som vedela, že to nie je normálne. Začala som navštevovať centrum pre poruchy príjmu potravy Anabell, ktorej pobočka bola aj v mojom meste. Tam som si uvedomila, že to nie je moja chyba, že je to otázka duševného zdravia, a aj to, že s tým môžem pracovať. A to bola obrovská úľava.

Pri poruchách príjmu potravy a duševných poruchách celkovo je veľmi časté, že ich ľudia zľahčujú a banalizujú. Stalo sa to aj vám?

Často. Snažím sa, samozrejme, na vec dívať aj z druhej strany a chápem, že pre ľudí, ktorí nikdy nemali problém s jedlom, je jedenie tá najjednoduchšia vec na svete a nevedia pochopiť, o čo ide.

Často mi teda kamarátky vraveli: to mám aj ja, aj ja sa v reštaurácii prejem. Alebo mi dávali dobré rady, aby som teda nejedla a nekupovala si zlé potraviny. Lenže také jednoduché to naozaj nie je.

Pri kamarátoch som sa nad tým vedela povzniesť, ale pri blízkych ma to zabolelo. Preto som sa snažila s nimi ten problém komunikovať, dávala som im čítať rôzne články, vysvetľovala som im veľa vecí a musím povedať, že aj oni sa snažili pochopiť ma a sami si hľadali informácie. S manželom som veľa hovorila o tom, ako sa cítim.

„Psychologička mi vysvetľovala, že potreba prejedania sa je vlastne snaha o zaplnenie prázdnoty.“ (zdroj: Zuzana Kuncová)

V jednom príspevku ste napísali, že manžel o vašich ťažkostiach nevedel asi rok. S poruchami príjmu potravy ide veľmi veľa klamstiev a zatajovaní. To je stresujúce nielen pre človeka samotného, ale veľmi silno sa to podpisuje aj na partnerských vzťahoch. Ako ste toto obdobie ustáli?

Na začiatku nášho vzťahu som vlastne mala to najhoršie obdobie, počas ktorého som veľmi pribrala. Často som klamala, že mi niečo je, keď sme mali niekam ísť. Vedela som, že sa na mňa budú ľudia dívať, lebo nejako vyzerám.

Štvalo ma, že nemám čo na seba, alebo že tam budeme musieť ísť pešo. Klamala som aj v tom, že som pred ním nejedla, pretože som napríklad už za sebou mala záchvat, o ktorom nevedel.

Ale nejde len o klamstvo. Poruchy príjmu potravy sú aj o zmenách nálad, výbušnosti a častom plači. Bolo to veľmi náročné a aj z tohto dôvodu som sa rozhodla, že to začnem riešiť.

Pri poruchách, ako je mentálna anorexia a bulímia, má človek domnelý pocit kontroly nad vlastným telom práve vďaka tomu, že reguluje, čo je, alebo čo z toho, čo zje, v ňom zostane. Pri záchvatoch jedenia to ale skôr vyzerá, že človek kontrolu stráca. Je to teda iný mechanizmus ako pri ostatných poruchách?

Psychologička mi vysvetľovala, že potreba prejedania sa je vlastne snaha o zaplnenie prázdnoty. To, čo má prejedanie spoločné s inými druhmi porúch príjmu potravy, je nezdravý perfekcionizmus, ktorý okrem jedla dokážu ľudia presmerovať inam.

Napríklad, keď som bola vo fáze, že som sa neprejedala, ale chudla, zapĺňala som prázdnotu prácou alebo počítaním kalórií a cvičením.

V tom čase som celkovo išla do extrému a bola som úplne závislá od hodiniek a kalorických tabuliek. Napríklad, keď som bola na návšteve, nedala som si tam ani bobuľku hrozna, pretože by som ju nevedela odvážiť a zapísať do tabuliek.

Z laického pohľadu sa môže zdať, že oproti prejedaniu je tá disciplinovaná fáza, počas ktorej sa strážite a zapisujete si každú potravinu, vlastne zdravé správanie. Nie je to tak?

Nie, lebo tak vzniká začarovaný kruh. Celá moja porucha príjmu potravy pramení z toho, že som sa nemala rada. Chcela som sa o seba starať, ale to, ako som na to išla, bolo nesprávne. Myslela som si, že sa uzdravujem vtedy, keď chudnem. To ale nebola pravda.

Reštrikcie, kalorický deficit a veľmi veľa pohybu môžu byť účinné na chudnutie, ale nie na psychické trápenie. Človek sa potom znova posudzuje iba podľa toho, či chudne dostatočne rýchlo alebo či dosť veľa cvičí. A keď zlyhá, rozbehne sa znova vlna odporu voči sebe. A ak má človek sklony k prejedaniu, vždy znova skončí záchvatmi. Z toho vzniknú výčitky, neznášanie svojho tela a ste znova na začiatku toho kruhu.

Moje záchvaty prejedania prišli napríklad opäť po roku chudnutia, zvyčajne vtedy, keď sa mi niečo nepodarilo. Napríklad, keď som len trochu povolila a dala si niečo sladké. Hneď mi v hlave vyskočili myšlienky, že som zlyhala, že je to vlastne všetko jedno. Odrazu som mala čierno pred očami a hrozne som sa prejedla. Prejedanie sa vrátilo len z dôvodu extrémnej reštrikcie a hladovania. V tomto kolobehu som žila posledné štyri roky.

V poslednom období sa čoraz viac hovorí aj o prepojení porúch príjmu potravy s rizikovým pitím. Hral vo vašom príbehu úlohu aj alkohol?

Našťastie nie. Som abstinentka. Ale vždy vravím, že jedlo je najhoršia droga. Bez alkoholu, cigariet a iných látok žiť môžete, ale bez jedla sa to nedá.

Ľudia, ktorí zažívajú výkyvy váhy a vo svojom živote boli aj štíhli, aj pribratí, nezriedka vravia, že cítia, ako sa mení postoj okolia k nim. Keď majú viac kíl, cítia sa prehliadaní alebo neviditeľní. Štíhlosť im zasa zaručuje viac pozornosti. Vy si týmto prechádzate pred vyše stotisícovým publikom. Ako to vnímate?

Prežívala som to veľmi ťažko. Toto je asi po prvý raz, čo to vyslovujem nahlas: Často si vravím, že moje problémy by netrvali tak dlho, ak by som nemala veľký instagramový profil. Hovorila som si, že ľudia čakajú na to, že schudnem. A vravela som si, že schudnúť musím aj preto, aby som pre iných ľudí bola väčšou inšpiráciou, že ma budú mať radšej, budem mať viac pracovných ponúk. To bola, pochopiteľne, nezdravá motivácia.

Navyše som si o sebe stále čítala, že chudnem už päť rokov a stále to na mne nie je vidno. No málokto môže vidieť, čo všetko je za tým. To všetko, o čom som pred chvíľou hovorila.

V istom bode som si uvedomila, že moji ozajstní priatelia ma mali rovnako radi, či už som mala osemdesiat alebo stotridsať kíl a nikoho v skutočnosti nezaujímalo, či chudnem alebo priberám, zaujímalo ich, ako sa cítim.

Píšu mi ľudia, ktorí majú problém s jedlom desiatky rokov a nevidia riešenie. Ja som ale presvedčená, že sa dá zotaviť a dá sa viesť plnohodnotný a spokojný život,“ vraví Sára Fábry. (zdroj: Zuzana Kuncová)

Ste mamou malého syna. Ako ste prechádzali tehotenstvom, pôrodom a obdobím šestonedelia s vašimi ťažkosťami?

Tehotenstvo pre mňa bolo veľmi ťažké, ale nie pre poruchy. Bohužiaľ, patrím k ženám, pre ktoré bolo tehotenstvo náročné, ale v tomto období som jedla normálne. Až ku koncu som sa musela začať stravovať podľa zásad tehotenskej cukrovky. Oveľa viac ma trápili myšlienky a iné otázky: Aký vzťah k jedlu na svoje dieťa prenesiem? Čo ak na dieťa prenesiem poruchy príjmu potravy? Čo ak v ňom vybudujem nezdravý vzťah k jedlu?

Bola to veľká téma, ktorú sme s mojou terapeutkou riešili a trochu som sa upokojila až potom, keď som zistila, že budem mať syna. Viem, že ak by som mala dcéru, moje vzorce správania by sa preniesli oveľa ľahšie a so synom je to trochu iné.

No aj tak som nechcela, aby dieťa vyrastalo v tom, že mamička stále drží diétu alebo sa po večeroch prejedá. Nechcela som, aby ma videl plakať a počul hovoriť, že sa neznášam. Aj to všetko boli dôvody, pre ktoré som sa rozhodla naplno sa začať liečiť. Syn má teraz dva roky a viem, že začína naplno všetko vnímať.

Aktuálne ste vo fáze liečby, ktorá sa primárne nezameriava na chudnutie, ale na nápravu vášho vzťahu k jedlu ako takému a k svojmu telu. Ako ste k tomuto rozhodnutiu dospeli?

Vďaka psychoterapii a vďaka nutričnej terapii, ktorá sa zameriava špeciálne na poruchy príjmu potravy. To bol dôležitý zlom, lebo nutriční poradcovia, s ktorými som spolupracovala predtým, sa zameriavali len na chudnutie. Teraz som po prvý raz pochopila, že chudnutím sa moja porucha príjmu potravy nevyrieši a že ak sa naopak chcem vyliečiť z prejedania, musím sa začať vystavovať jedlu a hľadať k nemu zdravý vzťah.

Jesť jedlo tak, aby som po ňom nemala výčitky a jesť vtedy, keď to moje telo potrebuje. Za tie roky s poruchami príjmu potravy som napríklad úplne stratila kontrolu hladu. Nevedela som, či som hladná alebo sýta. Raz som sa v tomto riadila prísnym jedálničkom, inokedy ma ovládali záchvaty. Ale prirodzený pocit hladu a rozpoznanie toho, či ide o fyziologický alebo emočný hlad, som stratila.

Okrem iného to znamená, že športovať mám pre radosť a nie pre kalórie a vyhodila som aj osobnú a kuchynskú váhu, odinštalovala si aplikácie na počítanie kalórii a do zásuvky odložila aj smart hodinky.

Prečo?

S hodinkami máme komplikovaný vzťah. Spočiatku to bol vynikajúci nástroj na motiváciu, pretože sledovať, ako mi rastie počet krokov a výdaj kalórií, bolo skvelé. Lenže veľmi rýchlo sa z toho stane vec, od ktorej sme závislí. Pamätám si, že niekedy v roku 2018 som v našej garsónke chodila o polnoci na mieste, len aby som mala splnený denný limit.

V posledných rokoch som už nesledovala kroky, ale obsedantne som strážila kalorický výdaj a podľa toho som potom určovala, koľko môžem zjesť. Nechcem povedať, že toto sa deje každému a nechcem smart hodinky nijako haniť, ale pre ľudí, čo majú problémy s jedlom, sa rýchlo môže stať, že nepočúvajú seba, ale hodinky.

Ako sa cítite teraz?

Oveľa slobodnejšie. Záchvat som už niekoľko mesiacov nemala a vidím zmeny aj v tom, že jedlo už nie je takou obsesiou. Kedysi som sa napríklad s úsmevom dívala na rady, že ak človek miluje čokoládu, mal by ju doma mať a dať si trochu, keď má na ňu chuť. Tým sa vraj malo predísť nárazovému jedeniu.

Ja som si nevedela predstaviť, že by som doma mala pohár nutelly, lebo by som ho okamžite zjedla. V prvej fáze som naozaj niekoľko pohárikov zjedla hneď, ako som si ich kúpila. Ale po pár týždňoch to odznelo. Teraz mám napríklad jednu doma a stále nie je otvorená. Celkovo cítim oveľa väčšiu slobodu a ten pocit mi stojí aj za to, že možno priberiem.

Faktom ale je, že obezita predstavuje vážne zdravotné riziko a každé kilo navyše ho ešte zvyšuje. Máte na to nejaký protiargument?

Na to neexistuje protiargument, pretože to, čo hovoríte, je holý fakt. Obezita so sebou nesie množstvo rizík. Mojím hlavným problémom sú však momentálne poruchy príjmu potravy a z toho vyplývajúci nezdravý vzťah k jedlu a k sebe samej . Snažím sa uzdraviť z duševnej poruchy.

Viem, že pre seba aktuálne robím maximum – veľa športujem, som certifikovaná lektorka fitboxu a vediem vlastné lekcie, snažím sa uzdraviť svoj vzťah k jedlu. Nikto netvrdí, že v tomto tele zostanem navždy, ale keď na to človek nie je psychicky pripravený, nemá zmysel púšťať sa do chudnutia a ďalej stresovať telo kalorickým deficitom a reštrikciami. Život totiž nie je len o honbe za chudnutím a ideálnou postavou.

Nebola by pre vás riešením napríklad liečba ozempicom?

Premýšľala som nad tým. Ale práve pre človeka s poruchou príjmu potravy to opäť prináša viac negatív ako pozitív, pretože ide iba o zatĺkanie problému.

Je niečo, čo by podľa vás ľudia o poruchách príjmu potravy mali vedieť?

Že nikdy nie je neskoro chcieť sa uzdraviť. Píšu mi ľudia, ktorí majú problém s jedlom desiatky rokov a nevidia riešenie. Ja som ale presvedčená, že sa dá zotaviť a dá sa viesť plnohodnotný a spokojný život. Naozaj by som bola rada, aby ľudia vedeli, že sa dá vyhľadať odborná pomoc a že to môžu spraviť, aj keď majú štyridsať alebo päťdesiat rokov.

Rozhovory z denníka SME

Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

V laboratóriu som skoro aj spávala, hovorí slovenská vedkyňa, ktorá vyvinula liek na devastujúcu chorobu

Jana Miniariková vyvinula génovú terapiu pre Huntingtonovu chorobu.

Monika Moravčíková 1

Veterinár Chudý: Nemám vnútorný pocit, že sme pri slintačke niečo pokazili

Rozhovor s hlavným veterinárom.

Michaela Štalmachová

Spišský biskup: Politici si nemôžu nastavovať hodnoty podľa toho, čo je populárne u voličov

Rozhovor s biskupom Trstenským.

Ján Krempaský 135

Súvisiace témy: Diéty, Duševné zdravie, Chudnutie, Priberanie, Jedlo