Andrea Vadkerti: Každý zápas sa vyhráva v hlave

Povinnosťou každého úspešného človeka je potiahnuť so sebou aj ďalších. A strachy sú len fikcie mysle. To sú len niektoré z inšpiratívnych myšlienok z rozhovoru s Andreou Vadkerti, bývalou moderátorkou a novinárkou, ktorá polovicu svojej kariéry venovala televízii a druhú polovicu neurokoučingu.

Mnohým z nás okolo štyridsiatky dochádza, že nežijeme tak, ako by sme v skutočnosti chceli. Máme pocit, že sme akoby zblúdili zo svojej cesty. Ide o tú tak často skloňovanú krízu stredného veku?

Krízu má človek vtedy, ak je príliš veľký rozdiel medzi tým, čo žije, a ako by si prial žiť. Nie je to o tom, čo má, kde pracuje alebo žije. Naoko môžete byť úspešné, usporiadané, uznávané alebo aj za vodou. Vo vnútri sa však môžete cítiť nenaplnené, osamelé a prázdne. Mám veľa takých klientov a klientok. Keď začnete sýtiť svoje potreby, prehovoria vaše túžby. Počúvajte ich.

Ako z toho von, keď zistíme, že tá „polievka nášho života“, ktorú sme si navarili, je nemastná-neslaná?

Neignorujte svoje vnútro. Pracovať na sebe, snažiť sa pochopiť seba a svet, toto všetko vám pomôže mať kvalitný, dobrý život. A ak nám naopak bolo dopriate vnútornej aj vonkajšej spokojnosti, šírme svoje nadšenie a inšpiráciu cez druhých. Úspech zaväzuje. Povinnosťou každého úspešného človeka je potiahnuť so sebou ďalších.

Nie sme tu večne a život k lepšiemu nemáme meniť len u seba, ale aj u tých, ktorí nemali také príležitosti či šťastie, alebo si len neveria. Aj preto považujem za také dôležité pestovať hlboké vzťahy medzi ľuďmi a neuzatvárať sa do svojich bublín. Musíme sa viac zhovárať, otvoriť sa svetu, pochváliť sa navzájom a podržať sa v ťažkých časoch.

V podcastoch sa dotýkate i témy reziliencie alebo odolnosti. Načo ju potrebujeme?

Osobne vnímam rezilienciu ako schopnosť človeka rýchlo sa pozviechať z krízových situácií a vedieť sa vzoprieť ranám osudu. Mali by sme sa vedieť z neúspechu poučiť. Vyhodnotiť si, do akej miery sme mu dali zelenú my sami, alebo kým sme vlastne boli vtedy, keď sa nám čosi stalo a my sme padli do role obete, prepadli beznádeji a strachom.

Empatia smerom k druhým a k sebe samému je určite nultý krok, ako odolnosť nadobudnúť. Ak ju nemáte, neviete si porozumieť. Pomôže vám pochopiť, čo sa s vami deje, následne vám dá silu zjednať nápravu.

Problémy a prekážky sú naše posilňovače. Aj preto vidíme tak často, že niektorí mladí ľudia, ktorí nemuseli o veci v živote usilovať a nepoznajú núdzu, vlastne nikdy nedozreli do dospelých. A nevyzretí ľudia sa zosypú rýchlo aj pri malej prekážke.

Čo vás naučilo nahliadať na životné príkoria ako na príležitosti k osobnostnému rastu?

Kým človek nie je prinútený vystúpiť zo svojho komfortu, nerozvíja sa. Životné ťažkosti môžete vnímať ako problémy, ktoré vás položia alebo ako témy, v ktorých sa máte niečomu naučiť o sebe aj o druhých. Som presvedčená o tom, že každé utrpenie má svoj zmysel.

Bolí to, nie je to príjemné a berie to veľa energie. No na druhej strane, ak sa príkoriam postavíte čelom a prevezmete zodpovednosť za to, ako o nich zmýšľate, vždy ukážu svoj potenciál.

Keď bolo v mojom živote veľmi zle, vždy som sa oprela o seba a hovorila som si: „Nedeje sa to tebe, deje sa to pre teba. Neboj sa. Si v bezpečí. Toto môže pre teba skončiť iba dobre. A ak to nevyzerá dobre, asi sa to ešte neskončilo.“ Nuž, a nebudem klamať, pomáha mi viera v Boha. Tá mi dáva obrovskú silu.

Duchovný rast nie je niečo, čo prichádza automaticky vekom, ale je potrebné na tom pracovať. Súhlasíte?

Vedomý život vyžaduje zrelosť a podmienky v prostredí, ktoré vás formuje. Ťažko sa budete venovať sebarozvoju, ak na dennej báze bojujete o svoje prežitie, rozmýšľate, ako zabezpečíte svoju rodinu, alebo nie ste zdravé. Osobný rast nie je automatika, a aj preto väčšina populácie prežije život na nižšej úrovni kolektívneho vedomia.

Musia byť najskôr zabezpečené potreby človeka, aby sa vedel duševne povzniesť a začať tvorivo vytvárať svoju životnú realitu. Nevedomí ľudia sú ľahko ovplyvniteľní, myslia viac na seba ako na druhých a neradi preberajú zodpovednosť za svoj život. Veria, že veci sa im dejú a okolnosti ich kontrolujú.

Niekedy nás do tohoto stavu dostane diktátorský režim, vojna alebo choroba. Inokedy si to prekliatie spôsobíme my sami. Slovensko je toho krásnym príkladom. Aj naša populácia verí tomu, že život na Slovensku je horší, než je tomu naozaj.

Nehovorím, že tu veci fungujú ideálne. To – bohužiaľ – vôbec nie. Ale viem, že väčšina obyvateľov zemegule nám tieto životné podmienky môže závidieť. Realita je pre nás vždy to, čomu veríme. Čím skôr pochopíme, že okolnosti nesmú ovplyvniť naše duševné rozpoloženie, tým skôr získame vnútorný pokoj.

Tento rozhovor nájdete aj v júlovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31. 7.

Akú silu majú detské traumy a vzorce na náš život? Sú silnejšie než neskoršie skúsenosti?

Telo si nevedie kalendár, nevie, koľko máte rokov, a ani koľko trofejí máte na poličke. Neurobiológia nás učí, že čím starší je zápis v našej pamäti na nepríjemné alebo ohrozujúce skutočnosti, tým väčšia je sila ich vplyvu na nás.