Juraj Kocka: Muži potrebujú vedieť, že veríme v ich schopnosti a činy

Akým výzvam čelia oproti minulosti dnešní muži? Čo je našou hlavnou ženskou úlohou? Ako vieme podporiť našich mužov, aby boli najlepšou verziou seba samých? Prečo muži potrebujú len tak „zízať do prázdna“ a manuálna práca je pre nich liečivá?

S Jurajom Kockom, ktorý sa venuje témam mužnosti a partnerských vzťahov, sme v rozhovore odkrývali dynamiku mužsko-ženských vzťahov.

Čo znamená byť mužom v 21. storočí?

Ako muži musíme byť v dnešnej dobe oveľa komplexnejší než doposiaľ. Pribudli nám ďalšie kompetencie, ktoré potrebujeme zvládnuť. Ostáva také to typické: postarať sa, zabezpečiť, zarobiť peniaze, byť oporou, byť prítomní, urobiť čin, postaviť dom… Na druhej strane, dnešná doba od nás očakáva poznať svoje vnútro a to, kým sme, rozumieť emóciám, vedieť ich vyjadrovať.

Ženy často hovoria: „Ja o tom svojom mužovi nič neviem. Neviem, ako sa cíti, ako sa má. Ja vlastne neviem, kto je.“ Až takto. Nám mužom nebolo vlastné to v sebe objavovať. Je to nová zručnosť, ktorú sa potrebujeme naučiť.

A nadstavbou toho celého je vedieť prepínať medzi týmito dvoma polohami: v správny moment potrebujeme byť drsní, mužní, zastať sa, ochrániť, možno niekomu i dať do zubov, aby sme ochránili. Na druhej strane, v správny moment musíme vedieť byť citliví, vnímaví, jemní. Vedieť tieto dve roviny používať správne je mužským „kung-fu“ 21. storočia.

Ako na maskulinitu pôsobí fakt, že muži odnepamäti lovili, bojovali, dobýjali, boli v pohybe, v čine, riskovali životy a v dnešnej dobe blahobytu máme sedavé zamestnanie, neriskujeme, náš život nie je v ohrození, pracujeme viac mentálne než fyzicky...?

Nerobí nám to teraz dobre. Sme oberaní o maskulínnu stránku a o podstatu mužnosti, mužstva. Medzi mužmi a ženami sa stierajú rozdiely v činnostiach, v rolách. Ženy v dnešnej dobe vedia plnohodnotne nahrádzať mužov, aj otehotnieť viete bez nás.

Nepridáva nám to na pohode, nevidíme možnosti sebarealizácie, nemáme sa o čo oprieť. A to potom vedie k tomu, že sme neukotvení, nestojíme nohami pevne na zemi, nie sme tie pevné stĺpy, o ktoré sa potrebujete oprieť zase vy. Rozhadzuje nás to a vedie to k vnútornej prázdnote, k hľadaniu samého seba, k rozličným psychickým ťažkostiam a k vyhoreniu.

Tvrdíte, že manuálna práca lieči. Prečo je v našich životoch možno podstatnejšia než kedykoľvek predtým?

Muž bol odjakživa reprezentáciou tela, hmoty. Mužom sa prisudzovala sila, ženám jemnosť. Muži, rovnako i ženy, odjakživa tvorili rukami. Aj v dnešnej dobe potrebujeme tvoriť prostredníctvom fyzickej práce, aby sme videli výsledok v hmote, lebo keď ho vidíme a každý deň okolo neho chodíme, vidíme výsledky svojej sebarealizácie. A to je to, čo nám chlapom chýba – že nemáme hmatateľnú sebarealizáciu.

V dnešnej dobe je všetko virtuálne, nehmotné. Síce si môžeme povedať, že sme čosi vytvorili na počítači, ale náš inštinktívny plazí mozog to neeviduje ako niečo, čo sa dá vziať do rúk, ako niečo, čo po nás ostane, však?

Ide o splnenie cieľa, splnenie úlohy: vykonal som, splnil som a výsledok reálne vidím v hmote. Keď ho vidím, môžem sa oprieť o to, že som niečo dokázal. A potom sa môžem oprieť sám o seba a nachádzať v tom sebarealizáciu. Keď sa povie: začať od seba, znamená to začať u seba. Začať u seba doma, opravovať, navŕtať poličku, o ktorej žena hovorí, že ju už pol roka nevieme navŕtať.

Muži, ale aj ženy, by mali začať zveľaďovať svoje domovy. Kedysi si ľudia zdobili brány, ženy háčkovali dečky do interiéru… Rukami tvorili cit k svojmu domovu. Muži tiež rukami tvorili, vyrábali, majstrovali. A dnes? Pozrite sa na satelity, ktoré vyrastajú okolo Bratislavy.

Bezpohlavné, bez energie, bez lásky. Firma to postaví na kľúč za peniaze, ktoré sú tiež len abstraktnými číslami, čo nikto nikdy nedržal v ruke. Vyzerá to uhladene, ale nie je v tom žiadna sebarealizácia. A potom odtiaľ ľudia unikajú. Nežijeme v dobe citu, ale v dobe necitu. A práve preto sme tu a musíme tvoriť rukami, aby sme navrátili ten cit. Aby sme cítili a aby sme sa cítili navzájom.

Tento rozhovor nájdete aj v júlovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31. 7.

Prostredníctvom sociálnej siete LinkedIn ste nedávno dali dovedna mužov, ktorí pomáhali chystať drevo na zimu lesnej škole ŽivoZem v Borinke. Bola to prvá lastovička pri zakladaní komunity mužov, ktorá chce svet meniť skutkami, nie slovami. Váš post mal až neuveriteľnú odozvu. Pochopila som správne, že sa k vám pridali celkom neznámi ľudia, ktorých tá myšlienka zavolala? Aký bol váš zámer?

V Borinke sme tvorili rukami dobro. Manuálna robota, jednoduchá vec, ale veľký zmysel. Kdesi na dedinách ešte funguje taká tá vzájomná medziľudská pomoc, no je to už skôr zriedkavosťou a v mestách také čosi už vôbec nie je. Pätnásť chlapov prišlo cez pracovný deň pomôcť neznámemu mužovi, hoci každý mal svoje povinnosti, ktoré musel kvôli tomu odložiť.