Heribanová o smútení po strate manžela: Nevedela som si ani len predstaviť, že vyjdem na javisko

Smútok a smútenie podľa nej nemajú žiadne jasné pravidlá a nedá sa povedať, kto má ako po smrti blízkeho reagovať. „Napríklad sme so synmi pozerali nejakú časť Hornej Dolnej a naozaj srdečne sme sa rehotali. Nahrala som si to a video, ako sa smejeme, som poslala Petre Polnišovej s tým, že aký fantastický humor spolu s Dankom robili. Peťa mi potom povedala, že ona si to pozrieť nemohla a že ma obdivuje. Vtedy som si uvedomila individuálnosť každého jedného z nás a nášho najvnútornejšieho prežívania,“ hovorí herečka KAMILA HERIBANOVÁ.

Dva roky od smrti manžela, herca a hudobníka Dana Heribana, hovorí o tom, ako prežívala jeho náhly odchod, ako sa vyrovnávala s praktickými otázkami, výchovou detí aj s bulvárom.

Keď do vyhľadávača napíšem vaše meno, vyskočia mi články bulváru, ktoré o vás píšu takmer výhradne ako o vdove po Danovi Heribanovi. Niekedy ani neuvedú vaše meno. Ako to na vás pôsobí?

Je to najhoršia nálepka na svete. Už len to slovo vdova. Nesie so sebou nielen veľký smútok, ale aj veľa stereotypov a je veľmi obmedzujúce.

Aby bolo jasné, vždy som bola hrdá na to, že som Dankova manželka, ale takáto definícia je veľmi determinujúca a nedefinuje celok. Ako keby sa celá definícia mňa dala pomenovať slovom: vdova. Mám vedľa seba talentovaného a úspešného muža, ale to neznamená, že v rámci svojich hodnôt a priorít nemôžem byť úspešná aj ja.

A čo sa bulváru týka, nie je to nič nové. Kým Danko žil, bola som vždy len manželka Dana Heribana, teraz som vdova po Heribanovi.

Použili sme prítomný čas. Povedali ste: Som Dankova manželka, mám úspešného muža. Stále to tak vnímate?

Áno, stále áno. Keď človek zomrie, fyzicky odíde a nie je tu. Ale vzťah s ním stále trvá. Nejakým spôsobom je stále živý. Vo mne.

Asi každý, kto zažil stratu partnera, mi potvrdí, že to sa nedá zmazať alebo vyškrtnúť. Stále na neho myslím, rozprávam sa s ním, viem, čo by mi v ktorej situácii povedal, čo by sa mu páčilo, čo nie, radím sa s ním o ďalších krokoch, viem, aký názor by mal na kultúrno-spoločenskú situáciu, ale aj na nové jedlo, ktoré som uvarila.

Dokonca aj po smrti partnera môžu mať ľudia krízy vo vzťahu. Aspoň ja ich mám a niekedy sa na neho aj hnevám, aj sa pohádame, aj sa opäť uzmierime, tak ako sme to spolu žili niekoľko rokov.

Váš manžel Dano Heriban náhle zomrel pred dvoma rokmi. Veľa sa hovorí o tom, že prvý rok po strate je najhorší. Spoločensky je tolerované alebo vyžadované ročné smútenie. Ale čo druhý rok? Je už jednoduchší?

Je pravda, že prvý rok je úplne najťažší. Všetky sviatky, narodeniny, meniny, výročia, Vianoce, všetko som musela prežiť sama.

Ja, ktorá som absolútne párový človek, som zrazu bola na všetko sama. Hoci som mala obrovskú podporu rodiny a priateľov, nikto z nich so mnou nebol doma večer, keď všetko stíchlo.

Po prvom roku som si vravela, že už to bude lepšie. No celkom to neplatí. Druhý rok znamená, že si to všetko ešte potvrdzujete. Áno, aj tieto narodeniny, aj toto výročie budete sami. Už sa to nezmení, zastane to takto. Bolesť už občas nie je taká veľká, ale prichádza definitívnosť, ktorú treba prijať. Neviem, či je ťažšie uniesť tú bolesť, alebo prijať tú definitívu.

Navyše veľa smútkov prichádza až po čase. Aspoň mne sa to tak deje, lebo bolesť po strate je taká veľká, že keby som ju mala precítiť naraz, tak by to moje telo nevydržalo. Preto som si asi prežívanie bolesti dávkovala a rozdeľovala na viac dní. Veľa vecí som si teda odsmútila až v druhý rok a uvedomujem si, že ešte určite nie som v cieli.

Váš muž bol veľmi obľúbený. Nielen u divákov a poslucháčov, ale aj u kolegov. Po jeho smrti veľa ľudí na sociálnych sieťach zdieľalo spomienky na spoločné zážitky, pri prvom aj druhom výročí sa to zopakovalo. Je to úplne iná situácia, než akú zažívajú ľudia, ktorí nie sú verejne známi. Je to skôr nápomocné alebo to skôr jatrí rany?

Bolo a je krásne vidieť, ako mali a stále majú Danka ľudia radi. Vnímam to ako jeho silný odkaz pre nás všetkých. Ale áno, boli situácie, keď mi spomienky iných ľudí veľmi pomáhali, ale aj také, keď som ich nemohla vidieť.

V tomto smere som sa musela naučiť počúvať sa a priebežne si určovať hranice, kedy niečo zvládnem a kedy nie.

Smútok a smútenie nemajú žiadne jasné pravidlá, nedá sa povedať, kto má ako reagovať v konkrétnom období. Videla som aj na najbližších príbuzných a priateľoch, že keď jeden niečo zvládal lepšie v istom období, mohlo sa stať, že to nezvládal v inom. Tak to bolo aj so mnou.

Daniel Heriban

Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

Dano Heriban sa stal čestným občanom mesta Martin in memoriam. Cenu prevzali jeho rodičia

Bol Brmbalíkom, v Martine Jankom Kráľom.

Miroslava Kovačková 1

Súvisiace témy: Rozhovory z denníka SME, Slovenskí herci