Vyspovedať speváčku, herečku a mamu dvoch školákov, Nelu Pociskovú, je podobné, ako dopriať si autentický, výživný a dôverný rozhovor s blízkou kamarátkou pri šálke dobrej kávy.
So sebe vlastnou bezprostrednosťou priznáva, že si prešla prerodom z úzkostlivej a perfekcionistickej matky na takú, ktorá je v rodičovstve oveľa uvoľnenejšia a slobodnejšia. Životná zrelosť sa odráža aj v jej vzťahu k samej sebe a k tomu, že sa naplno vracia k tomu, čo miluje najviac – k spevu.
Kto je Nela Pocisková (34)?
- Slovenská speváčka, televízna a divadelná herečka.
- Vyštudovala bratislavské konzervatórium.
- Už ako štrnásťročné dievčatko skočila rovnými nohami do dravého sveta šoubiznisu, keď v muzikáli Neberte nám princeznú debutovala v roli Katky.
- Začínala v muzikáloch, neskôr sa dostala do povedomia predovšetkým v televíznych seriáloch.
- Účinkovala v seriáloch ako Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno, Nemocnica či Ranč alebo naposledy v seriáli Vina.
- Spieva od ôsmich rokov, na konte má dva sólové albumy s názvom War (2022) a Cesta (2024), viacero singlov a spoluprác.
- Novinkou je singel Moja Pravda.
- S partnerom, hercom Filipom Tůmom, má dve deti, syna Hektora (9) a dcéru Lianku (7).
V akom pracovnom rozpoložení sme vás teraz pred letom zastihli?
Od návratu z materskej som chcela najmä spievať. Dostala som však opäť ponuku do seriálu, a tak mi tá tvorba išla pomalšie, ale nevzdávam to. Stále tvorím nové skladby a od začiatku tohto roku sa sústredím hlavne na hudbu.
Od herectva som sa však nakoniec ešte celkom neodstrihla a v lete sa vraciam do jedného televízneho projektu. Postupne mi tieto mesiace vychádzajú ďalšie single a na jeseň by som chcela so svojím producentom Maxxom Miklosom vydať EP a popritom koncertovať, spievať.
Letnú rodinnú dovolenku už máte naplánovanú?
Posledné roky radi chodievame na Malorku. Je to taký „náš“ ostrov. Tento rok by sme chceli spojiť tamojšiu rodinnú dovolenku so športovým kempom pre deti. Hektor je totiž zanietený futbalista a Lianka tenistka, tak sme chceli, aby na Malorke jeden chodil do futbalového kempu a druhý do tenisového. Okrem toho sa plánujem v lete na pár dní zavrieť na mieste mimo Bratislavy a tvoriť hudbu.
(zdroj: Petra Bošanská)Chodievate s partnerom Filipom na dovolenky či predĺžené víkendy niekam aj bez detí?
Priznám sa, že jedna z vecí, ktoré som musela vo vzťahu s Filipom prijať, je tá, že Filip je extrémne spoločenský typ. Prakticky nikam preto nechodievame len sami dvaja, ale vždy s niekým – s deťmi, rodinou, kamarátmi, susedmi.
Keď máme niekedy po práci voľno a chcem ho tráviť sama alebo len s ním, on k nám pozve susedov na pivo. (Smiech) Keďže ja som naopak introvert, roky som túto jeho vlastnosť musela spracovávať, ale už som si zvykla. Ak sa niekam vyberieme iba sami dvaja, je to len zriedka a buď ideme na večeru, alebo do kina, hoci to už bolo pekne dávno.
Obaja sme však prijali, že odkedy máme deti, nie sme už len dvaja, ale štyria a vlastne to ani neriešime. Na dovolenke však napríklad chodievame radi spolu behať tesne pred východom slnka, keď nikde nie je ani nohy. To je úplný sen.
Ako vyzerajú vaše dovolenky na Malorke?
Aj v predstavách o ideálnom dovolenkovom programe sa líšime. Naozaj je pravda, že protiklady sa priťahujú. (Smiech) Náš dovolenkový program je taký kompromis. Požičiame si auto a objavujeme ostrov, zakaždým sme na inej pláži, v inom meste.
Mne nerobí problém dni a noci preležať na pláži a nepohnúť sa z miesta. Ak by to bolo len na mne, môžem tri týždne len tak byť s knižkou podobne, ako som bola pred 11 rokmi na ájurvédskom pobyte na Srí Lanke. Filip naopak potrebuje byť neustále v pohybe. Ani na pláži neleží, ale hrá futbal alebo volejbal.
(zdroj: Petra Bošanská)Inak, keď ide o činorodosť verzus ničnerobenie, mám pocit, že v dnešnej dobe sa za najväčšiu cnosť považuje žiť čo najaktívnejšie.
Veríte, že práve dnes sme rovnakú tému rozoberali s mojou terapeutkou? Mám pocit, že žijeme v dobe obrovských nárokov, keď pretekáme o to, kto je väčší vorkoholik a stále musíme niečo dokazovať a vôbec neviem komu. Vôbec nechápem prečo je to tak a ako sme sa sem dostali.
Pre ženy a najmä mamy, ktoré sú v dnešnej dobe pod enormným tlakom, je dôležité dovoliť si vytvoriť priestor sama pre seba a dovoliť si nerobiť nič. Hoci občas je to v tom kolotoči povinností nesplniteľná misia. Do akej miery je to dôležité pre vás?
Som človek, ktorý bez chvíľ osamote nevie žiť. Potrebujem byť sama. Ešte úplne na začiatku nášho vzťahu, keď sme nemali ani deti, si na to musel Fifo zvyknúť. Dosť dlho to nevedel pochopiť a myslel si, že keď takto od neho odchádzam do vlastného priestoru, som urazená a máme tichú domácnosť.
Zo začiatku sa ma stále vypytoval čo sa deje, či som okej. Po čase pochopil, že naozaj potrebujem priestor, kde som v úplnom tichu, bez hudby, bez televízie, podnetov a len si tam triedim myšlienky. Premýšľam, čo sa za celý deň udialo, ako žijem, či som spokojná a šťastná.
Postupne si na to zvykol a teraz to rešpektuje a chápe. A hoci je popri deťoch a práci veľmi náročné nájsť si čas pre seba, spájam príjemné s užitočným a mávam takéto chvíľky, keď idem venčiť nášho psa, zabehať si, alebo do prírody. Veľmi potrebujem prírodu, ten kontakt a energiu lesa, alebo byť kdekoľvek na vzduchu.
Tento rozhovor nájdete aj v júnovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 6.
Hovorí sa, že je jednoduché usilovať sa o vnútornú rovnováhu, ak nemusíme nič riešiť, no najväčší kumšt je dávať to, ak má človek trebárs tri deti, hypotéku a chorých rodičov, prípadne iné životné bremená...
Stiahnuť sa zo sveta kamsi do ústrania a vybrať sa cestovať po svete, ako napríklad hrdinka v knihe Jedz, modli sa a miluj, nám dopraje len akýsi chvíľkový nádych. Zažila som si to v devätnástich, keď som na štyri mesiace odišla do New Yorku, lebo som potrebovala odstup od toho, čo som doma prežívala.
Za jediný rok som vtedy riešila maturity, účinkovanie v Let´s dance, hrávala dve predstavenia a vydala vlastné CD. Bolo toho priveľa. Rokmi som však pochopila, že takéto „stiahnutie sa zo sveta“ môže síce chvíľkovo pomôcť, no po návrate hrozí, že veľmi rýchlo znovu spadnete do toho istého, v čom ste boli predtým.
Keď sa mi kamarátka sťažuje, ako nestíha, nevládze, má tu všetkého plné zuby a túži ísť niekam preč, odpovedám jej, že odchod nie je podľa mňa riešenie. Človek pred samým sebou neutečie. Podľa mňa by sme sa mali radšej naučiť hrať s tými kartami, ktoré máme rozdané.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
