Jej syna odmietlo tridsať škôl, diskrimináciu neskrývali. Pomohol im až súd a škola na Záhorí

BRATISLAVA. Lucia Kureková s manželom kontaktovali alebo navštívili zhruba tridsať škôl na celom západnom Slovensku. Snažili sa nájsť takú, ktorá by prijala ich vtedy osemročného syna. Toho po potvrdení diagnózy Aspergerov syndróm vylúčili zo súkromnej školy, ktorá sa hlási ku kresťanským hodnotám.

Niektorí riaditelia a riaditeľky ho chceli vopred vidieť, čo rodičov aj chlapca privádzalo do nepríjemných situácii. „Vždy sme mu povedali, že na tom, ako bude vystupovať, dosť záleží. Predstavte si, že máte osem rokov a musíte chodiť na pohovory. A nakoniec vám dajú vedieť, že vás nevezmú.“ Odmietla ich aj spádová škola.

Hoci má Slovensko platnú legislatívu, ktorá umožňuje inklúziu detí so zdravotným znevýhodnením a sme viazaní medzinárodnými dohovormi, nikto sa ho nezastal. Právo dnes desaťročného chlapca na vzdelanie v najbližšej škole uznal až súd, ktorý nedávno vydal rozhodnutie v jeho prospech.

Hoci sa s rovnakými ťažkosťami každoročne stretávajú stovky rodín, ide o unikátne súdne rozhodnutie. „Cítila som, že sa musím vyjadriť nielen ako matka, ale aj ako občianka a chcela som povedať, že tu je zásadný systémový problém, na ktorý treba upozorniť,“ vraví Lucia Kureková.

Vyškolili a zaplatili asistentov

Luciin syn mohol, ako všetky deti, nastúpiť do svojej spádovej školy. Bydlisko, názvy škôl ani meno Luciinho syna neuvádzame pre zachovanie bezpečnosti. Redakcia však ich identitu pozná.

Manželia sa ale rozhodli zapísať ho do súkromnej školy v mieste ich bydliska. Toto rozhodnutie robili s presvedčením, že pôjde o školu, ktorá v ňom bude rozvíjať jeho zvedavosť a túžbu po poznaní, a bolo im blízke jej hodnotové nastavenie. „Vedela som, že syn má veľký potenciál a nazdávala som sa, že bežná škola pre neho nebude to pravé. To si myslí asi väčšina rodičov, ktorých deti majú akékoľvek špecifikum či už ide o nadané deti alebo deti s akýmkoľvek znevýhodnením.“ Podľa jej slov ich rodinu práve toto presvedčenie neskôr dostalo do nepríjemnej situácie.

Najstarší syn z troch detí, ktoré Lucia s manželom vychováva, mal náročný životný štart. „Narodil sa pridusený, mal hypoglykémiu, problémy s rečou aj oneskorený psychomotorický vývin. Všetko však počas prvých rokov dobehol, prekonal a prejavoval sa ako možno neposedný, no najmä ako zvedavý chlapec, ktorý bez ťažkostí fungoval v bežnom kolektíve detí v materskej škole.“

Najmä pre problémy v ranom detstve rodičia pristupovali k nástupu do školy veľmi zodpovedne. „V súkromnom centre, ktoré sme navštevovali predtým, sme synovi dali spraviť komplexné testy, aby sme mali odborne posúdené, či je na školu zrelý alebo zvážime školský odklad. Odporučili nám zaškolenie, no upozornili nás, že by tam mohla byť porucha pozornosti ADHD, čo sme aj pri zápise do školy komunikovali.“

Od prvého ročníka sa u neho prejavovalo ADHD, teda hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity. Ide o jednu z najčastejších psychiatrických porúch detstve. Trpí ňou až sedem percent detí školského veku, najmä chlapcov. U Luciinho syna sa prejavoval neposednosťou, potrebou častejšie sa hýbať a ťažkosťami s rešpektovaním pravidiel.

Učiteľka ich v prvom ročníku upozornila aj na to, že podľa nej javí aj známky Aspergerovho syndrómu. Ide o formu poruchy autistického spektra, pri ktorej nie je narušená komunikačná schopnosť ani intelekt a má ju zhruba jedno dieťa z 200. Prejavuje sa najmä narušením vnímania emócií a oslabením sociálnych zručností. Ľudia s Aspergerom však zvyčajne bezproblémovo a neraz aj bez povšimnutia fungujú v spoločnosti. Proces diagnostiky trval rok.

„Syn potrebuje veľmi jasné a zrozumiteľné inštrukcie. Pri preťažení sa zvyšuje emočná nestabilita a impulzívnosť. To, že tieto špecifiká neboli v škole úplne naplnené, u neho viedlo k jeho frustrácii a najmä v druhom ročníku, keď zmenil triednu učiteľku, sa stávalo, že z triedy niekedy utekal.“ Rodičia ani učiteľka to však nepovažovali za neriešiteľnú vec a funkčným riešením bol školský asistent.

Súkromná škola nebola v tom čase zaradená do systému škôl, nemohla žiadať o školského asistenta a rodičia platili synovi asistenciu popri školnom a nemalých nákladoch na diagnostiku a terapie z vlastných zdrojov.

„Robili sme možné aj nemožné. Našla som pre pani učiteľku kurz o práci s deťmi s autizmom, a sprostredkovala jej konzultácie s odborným zariadením. Rešpektovali sme, že syn nemôže chodiť do školského klubu, lebo aj tam mali štruktúrované aktivity, ktoré ho už priveľmi preťažovali. Postupne sme našli, zaškolili a platili dvoch školských asistentov a všetko sme to robili s víziou toho, že robíme to najlepšie pre syna aj pre školu.“

Lucia Kureková (zdroj: SME, Marko Erd)

Pochopila som, čo je to nútené domáce vzdelávanie