Psychológ Radovan Kyrinovič: U žien sa ADHD často prehliada pre lepšiu schopnosť maskovať príznaky

Vďaka tomu, že ADHD má sám diagnostikovanú, dokáže psychológ Radovan Kyrinovič pochopiť i nepatrné nuansy neurodiverzity v každodennom živote ľudí s touto poruchou. Rovnako svojim klientom dokáže odporučiť každodenné stratégie, ktoré má odskúšané sám na sebe. O ADHD píše blogy, natáča videá a mnohým ľuďom ukazuje, že v tom nie sú sami.

Lebo práve to je najčastejší problém ľudí s poruchou pozornosti spojenou s hyperaktivitou – že sú nepochopení a nálepkovaní ako neposlušní, nevychovaní, neschopní či nespoľahliví. V detstve aj v dospelosti. Lenže je to oveľa zložitejšie...

Názov ADHD (Attention Deficit and Hyperactivity Disorder) je trochu zavádzajúci, pretože ADHD sa netýka len poruchy pozornosti a hyperaktivity. Čo vlastne je a čo nie je ADHD?

Porucha pozornosti s hyperaktivitou je komplexná porucha, ktorej príčiny nie sú doposiaľ jednoznačne objasnené. Vieme, že sú spojené s genetickými faktormi a rozdielmi vo fungovaní mozgu. Rozdiel medzi mozgom bežnej populácie a mozgom ľudí s ADHD spočíva najmä vo fungovaní konkrétnej časti mozgu, tzv. prefrontálneho kortexu, ktorý je evolučne najmladšou a zároveň asi aj najkomplikovanejšou častou „počítača“, ktorý si nosíme medzi očami.

Funguje ako regulátor a modulátor správania, teda ako akási ‘brzda’. Umožňuje nám regulovať svoje správanie, zmýšľanie a prežívanie. Vďaka tomuto prednému laloku dokážeme ísť sústredene za svojím cieľom, odfiltrovať rušivé podnety a nenechať sa nimi vyrušiť od cieľa.

U ľudí s ADHD je táto schopnosť výrazne oslabená, a to sa potom prenáša do ich správania a emocionálneho prežívania. Je u nich veľmi častá výrazná emocionálna nestabilita. Presnejší názov ADHD by teda mohol znieť: porucha sebaregulácie.

Spomínate genetické faktory. Je ADHD dedičná?

Ak máte ADHD v rodine, najmä ak ju má váš rodič alebo súrodenec a vykazujete príznaky, je veľká šanca, že ADHD máte tiež. Mnohí ľudia s ADHD však paradoxne niektoré príznaky zdanlivo nemajú, respektíve pôsobia navonok „normálne“, pretože si počas života vytvorili účinné kompenzačné mechanizmy.

Hoci ADHD je významná porucha sebaregulácie a sebakontroly správania, oni pôsobia vďaka kompenzačným mechanizmom ako „normálni“ – nemeškajú na stretnutia, domácnosť majú upratanú, vždy prídu „adekvátne“ oblečení...

Niekedy môže byť takáto „normálnosť“ spôsobená nadmernou snahou o jej dosiahnutie, respektíve strachom zo zlyhania alebo odmietnutia. Chodia radšej o hodinu skôr, ak vedia, že majú problém dodržiavať harmonogram, majú všetko do detailov nalinkované a akákoľvek zmena ich rozhodí.

Z obáv, aby sa mu poriadok nevymkol spod kontroly, môže taký človek tráviť nadmernú časť svojho dňa úzkostným upratovaním a „dočisťovaním“. A potom zistíte, že taký človek, navonok „zdravý a normálny“, trpí vlastným perfekcionizmom, má úzkosti a je permanentne v strese. A toto je ten „pravý“ problém, nie samotné ADHD.

Ak to správne chápem, ADHD je, zjednodušene povedané, inak fungujúci mozog – neurodiverzita. Mozog ľudí s ADHD spracováva informácie trochu inak než väčšina populácie. Prečo je potom zaradené medzi choroby?

Z hľadiska mechanisticko-biologického prístupu k duševnému zdraviu je prakticky každá odlišnosť – všetko to, čo „vytŕča“ alebo je mimo stanovenú normu – zaškatuľkovateľná do nejakej diagnostickej kategórie. To potom zvádza k chápaniu a vnímaniu bežných funkčných prejavov ako patológiu, chorobu, ktorú treba liečiť.

A pritom z hľadiska neurodivergecie a psychosociálneho prístupu k zdraviu sú to často nechorobné prejavy neurodiverzity, teda toho, že mozog jedinca funguje odlišne ako mozog bežnej populácie. Len sa s tým treba naučiť pracovať v kontexte nárokov a potrieb svojho života.

Z medicínskeho hľadiska je ADHD diagnóza, je to neurovývinová porucha, a zároveň to nie je choroba ani patológia. Je to bežná inakosť, variant našej ľudskej prirodzenosti, podobne ako keď je niekto ľavák, má nenormatívnu sexuálnu orientáciu, alebo dyslexiu. Nie je to niečo, čo sa dá „odstrániť“, či „liečiť“. Človek s ADHD nepotrebuje „vyliečiť staré traumy“, aby sa zbavil prejavov ADHD.

Potrebuje si vizualizovať bezpečný priestor, trénovať relaxáciu a všímavosť. Potrebuje porozumieť odlišnostiam vo fungovaní svojho mozgu, identifikovať svoje silné stránky a svoje potreby, a na základe toho vybrať vhodné a efektívne stratégie – či je to práca s impulzivitou v medziľudských vzťahoch, zvyšovanie pracovného výkonu, alebo vytváranie vyváženého životného štýlu.

Keď si nájdeme prislúchajúce funkčné každodenné stratégie, môžeme výrazne redukovať prípadné problémy spojené s prejavmi ADHD a začať cielene zvyšovať celkovú kvalitu svojho života.

Ako odlíšiť človeka so skutočnou diagnózou ADHD od človeka, ktorý ňou napriek symptómom netrpí?

Je to podobný rozdiel ako medzi smútkom a depresiou. Všetci niekedy bývame smutní, trápia nás pocity viny, máme myšlienky plné obáv a starostí, cítime sa unavení, zvlášť keď práve prežívame náročné obdobie. Tieto príznaky sa však považujú za depresiu vtedy, ak trvajú viac ako dva mesiace bez prestávky.

Ak sa tento stav ani intenzita príznakov nemenia a človek reaguje neprimerane na banálne situácie, napríklad ho rozplače, ak rozleje pohár mlieka, alebo sa mu nepodarí objektívne nezávažná úloha – tu by sme mali spozornieť a môžeme sa začať rozprávať o depresii. To isté platí o ADHD.

Veľa ľudí je nepozorných a zábudlivých, zvlášť ak sú unavení, nevyspatí alebo v strese. Rovnako môžu prežívať obdobie, keď o sebe pochybujú, podceňujú sa, pociťujú úzkosť. No rozdiel je v intenzívnosti, závažnosti a dlhodobosti.

Čo je pre ADHD typické? Ako sa ešte môže prejavovať?

Širokým spektrom rozmanitých príznakov. U každého človeka s ADHD sa pritom líšia nielen v tom, či sú prítomné, ale aj vo svojej intenzite a vplyve na jeho každodenný život a prežívanie. Veľmi zjednodušene ich môžeme rozdeliť do dvoch hlavných kategórií príznakov: problém s impulzivitou a hyperaktivitou, a problém s pozornosťou.

Mozog človeka s ADHD má zvýšené nároky na ovládanie a reguláciu svojho pohybu, myšlienok a iného správania, a to ako na vedomej, tak aj nevedomej úrovni. Človek s ADHD musí vynakladať oveľa viac energie a vedomej činnosti na zvládanie a kontrolu svojich nutkaní, ľahšie sa rozruší i rozptýli. Zároveň sa oveľa ľahšie nechá absolútne pohltiť niečím, čo ho v danej chvíli zaujme a stráca pojem o čase a priestore.

Tento rozhovor nájdete aj v májovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31. 5.

Potrebujú ľudia s ADHD silnú motiváciu, aby sa do niečoho pustili a aj dotiahli do konca?

Mozog ľudí s ADHD má vďaka rôznym neurologickým zmenám nižšiu schopnosť udržiavať motiváciu pri úlohách, ktoré neposkytujú rýchlo dosiahnuteľnú odmenu, alebo nie sú sami o sebe vnútorné motivujúce – teda nie sú zábavné alebo nevytvárajú iné príjemné pocity a vnútorné biochemické zmeny (od hrania sa, fyzického cvičenia až po konzumáciu návykových látok).