Spisovateľka Paulína Feriancová: Anorexia môže prepuknúť aj v menopauze. Stále ju cítim ako tieň

Toto nie je obyčajný rozhovor s autorkou knihy o poruchách príjmu potravy. Toto je otvorená spoveď ženy, ktorá si sama prešla – a stále prechádza – týmto zložitým a celoživotným problémom, a rozhodla sa pomôcť ostatným pochopiť ho a predísť mu v zložitých obdobiach. Alebo zabojovať, kým nie je neskoro.

Ako sa zrodila vaša láska ku knihám a k písaniu?

Knihy ma sprevádzajú v podstate celým mojim životom. Moja mama pracovala v knižnici, ja mám kníhkupeckú školu, a vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, neviem si vybaviť ani jediný deň, kedy by som s literatúrou a s knihami neprišla nejakým spôsobom do kontaktu.

Pre umelecky nadaných ľudí býva ich talent aj akýmsi vyjadrovacím prostriedkom, čo im pomáha dať zo seba von pocity, ktoré prežívajú vo svojom vnútri. Nájsť cestu k sebe... Je to tak aj u vás?

Absolútne áno. A bolo to tak vždy. Ešte o čosi viac počas puberty, kedy mnou lomcovali hormóny a mala som v sebe veľa nezodpovedaného. Aj keď asi to neboli dilemy tak úplne bežné pre deti v mojom veku. Snažila som sa nájsť zmysel toho, prečo som tu, pretože už bytie ako také bolo pre mňa veľkou záhadou. Rozmýšľala som, prečo si moja duša zvolila práve túto rodinu, túto krajinu, túto podobu...

Toto sú veľmi ťažké filozofické otázky... O to viac, ak si ich pokladá školáčka v tínedžerskom veku...

Uvedomujem si, že je to nezvyčajné. A naozaj neviem, kde sa to vo mne vzalo. Nikto ma k tomu neviedol – taká som jednoducho bola. Od malička. Vždy som verila, že nad nami je „Niečo“ alebo „Niekto“ viac, a obracala sa k nebu. Odkedy si pamätám, povrchnosť mi nesedela a chcela som porozumieť životu a svetu v širšom kontexte. Dokonca som kvôli tomu, aby som viac chápala súvislosti a našla odpovede, chcela študovať religionistiku.

Po revolúcii sa otvorili hranice a možnosti komunikácie s „vonkajším svetom“, a keď sem začali prúdiť rôzne východné filozofie a náboženské smery, všetko som to so záujmom vnímala. Ale vyrastala som vo veľmi ateistickom prostredí, takže rozhovory o spiritualite a veciach medzi nebom a zemou boli absolútne vylúčené.

A keď sa ako dieťa nemáte komu zveriť, lebo viete, že by vás vysmiali, nie je to jednoduché. Veľmi ma to trápilo. Práve vtedy bolo pre mňa doslova liečivé písať poéziu. Písala som „do šuplíka“ – len aby som si roztriedila myšlienky.

Takže ste mali doma pocit, že „vyčnievate z davu“?

Tak nejako. Nerozumela som, ako je možné, že to nikto v rodine neberie tak, ako ja, a cítila som sa v tom osamelo. Ale teraz, keď už mám vlastné dieťa, som pochopila, aké to moja maminka mala ťažké. S otcom sa rozviedli, keď som mala asi rok, a sama sa starala o dve dcéry.

Takže keď sa na to pozerám spätne, mala naozaj čo robiť s nami, s jej vlastnými zdravotnými problémami, aj sama so sebou. A nie ešte riešiť takéto veci. Určite by mi pomohlo, keby som sa jej mohla na veľa opýtať, ale kým tu bola, nemala som na niektoré témy najskôr slovnú zásobu a potom odvahu. A keď som mala 32 rokov, tragicky zahynula.

O chýbajúcej odvahe hovoríte v minulom čase, takže sa to už zmenilo? Ste dnes odvážnejšia?

Určite. A do veľkej miery mi pomohla práve moja kniha Hladná Duša, v ktorej som sa konečne odhodlala otvoriť neľahkú tému, a hlavne verejne priznať, že sa ma bytostne dotýka.

O čom teda je „Hladná Duša“?

Je o stredoškoláčke Heni. Úplne obyčajnom dievčati, ktoré chodí do školy a rieši bežné problémy súvisiace s dospievaním. Jej telo sa mení a keď ju prijmú do tanečnej skupiny, začne si uvedomovať, že popri chudších kamarátkach má pár kíl navyše. A tak, aby sa ich zbavila, začne obmedzovať jedlo.

Zmenu si postupne všíma aj jej okolie a dokonca chodí s populárnym spolužiakom. To sa jej pochopiteľne zapáči. Aby si ešte viac zdokonalila postavu, je čoraz menej a hoci je už úplne vychudnutá, ona sama má pocit, že to stále nie je dosť a dostáva sa do začarovaného kruhu...

Takže príbeh Heni je aj vašim?

Do istej miery. Hoci prostredie, do ktorého je zasadená, nekopíruje presne to, v čom som vyrastala ja.

Prečo? Z „bezpečnostných dôvodov“?

Áno. A z úcty. Pretože, ako som povedala, dnes už viem, že to nebolo pre nikoho ľahké. A nebolo by fér povedať, že všetko bolo zlé. Ja som vďačná za to, kde som vyrástla a za každého v mojom živote, lebo ma to formovalo. Paradoxne, aj skúsenosť s tým, že mi chýbal otec. Aj keď si myslím, že to bolo jedným zo spúšťačov psychických problémov spojených s poruchami príjmu potravy, ktoré sa u mňa potichu začali rozvíjať.

Neviním nikoho, že si to nevšimli. Boli 90. roky, politická situácia bola napätá a každý bol tak akosi „utopený“ v sebe. Nepamätám si ani na žiadnu rodinu v mojom okolí, ktorá by sa zaoberala duševným stavom ich dospievajúcich detí. Nenosilo sa to a žiaľ, mám pocit, že to nie je práve „v móde“ ani teraz. Ako keby nebol na to čas.

Tento rozhovor nájdete aj v aprílovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30. 4.

Aby sme aspoň trošku priblížili pocity mladého človeka v takejto situácii, dokážete definovať, čo by vám vtedy pomohlo, aby ste nespadli do týchto ťažkostí, alebo sa aspoň cítili lepšie?

V tejto chvíli ťažko povedať. Už som v sebe za tie roky prekonala fázu, kedy som potrebovala vynášať súdy a „označovať vinníka“, a som schopná sa na to pozerať ako na súčasť môjho života, ktorá sa jednoducho stala. Už sa neviem vrátiť a zmeniť okolnosti.