Mnohí majú predstavu násilia spojenú s tmavou ulicou a neznámym útočníkom v kapucni. Realita je však iná. Väčšina ohrození sa odohráva tam, kde sa ľudia cítia bezpečne – doma, v škole, na pracovisku alebo medzi známymi. Pre obete je ťažšie tieto situácie rozpoznať a brániť sa. Tlak na mlčanie, obavy z reakcie okolia a postupné narúšanie hraníc spôsobujú, že mnohé ženy a deti nevedia, ako sa zachovať.
Bianka Urbanovská a Katarína Del Rio zo ZA SEBA, o.z. učia, že sebaobrana nezačína až v momente fyzického útoku, ale už pri schopnosti vnímať varovné signály, nastaviť si hranice a povedať „nie“ tak, aby bolo vypočuté.
Bianka, sebaobrane ste sa začali venovať v Kostarike. Prečo práve tam, aké situácie ste tam zažívali?
Opakovane som bola terčom komentárov, pískania a trúbenia áut. Najnepríjemnejšia skúsenosť bola, keď ma v noci počas dažďa prenasledovalo auto a vodič sa ma snažil prinútiť, aby som s ním niekam išla. Začala som hľadať možnosti, ako s tým niečo urobiť. Od mužov som počúvala, že mi nič nepomôže, lebo som žena, ešte k tomu nízka, takže vraj nemám šancu sa ubrániť. Napokon som natrafila na ženu, ktorá viedla program povzbudzujúcej sebaobrany (Empowerment Self Defense – ESD).
Bianka Urbanovská (zdroj: Stanislava Markovičová, SME Creative)Po návrate na Slovensko ste založili združenie ZA SEBA a stali ste sa prvou certifikovanou inštruktorkou ESD. O čom je tento prístup a čím sa líši od tradičnej sebaobrany?
ESD nie je konkrétny program, ale prístup k výučbe sebaobrany. Nejde teda len o fyzickú obranu. Štatisticky sa väčšina ohrození odohráva v známom prostredí, preto neučíme len reakcie na priame nebezpečenstvo, ale aj prevenciu a spôsoby, ako rizikovým situáciám predchádzať. Podstatou je vytvorenie bezpečného priestoru, kde ľudia môžu bez hanby riešiť svoje obavy, posilniť svoje sebavedomie a schopnosť efektívne reagovať.
Tieto princípy sme využili pri tvorbe nášho programu Postav sa za seba, ktorý prispôsobujeme rôznym cieľovým skupinám – ženám, škôlkam, školám či rodinám. Prostredníctvom hier a modelových situácií si v bezpečnom prostredí môžu vyskúšať svoje reakcie, aby si v nepríjemnej alebo nebezpečnej situácii vedome zvolili stratégiu, ktorá im najviac vyhovuje.
Mnoho ľudí si pod sebaobranou predstaví najmä bojové umenia, no vy tvrdíte, že poskytujete nástroje, aby sa ľudia cítili bezpečne. Čo vás prekvapilo, keď ste sa začali učiť ESD?
Prekvapil ma krik. Sebaobrana je totiž aj o komunikácii a nastavovaní hraníc. Nie je jednoduché niekomu povedať, že mi nie sú príjemné jeho dotyky či komentáre, a pritom sa nebáť jeho reakcie. Mnohí ľudia majú tendenciu takéto situácie potláčať, lebo sú naučení, že by nemali „robiť problémy“. Boja sa, že druhá strana sa nahnevá, a tak radšej mlčia. Občas v správach vidíme prípady, keď žena odmietne a skončí to zle, no väčšinou sa nestane nič zlé.
V spoločnosti sú rozšírené rôzne rodové stereotypy. Napríklad, ak muž použije na obranu silu, je to považované za bežné, ale keď sa žena bráni, môže byť vnímaná ako „hysterická“ alebo „agresívna“. Riešite to na kurzoch?
Ženy narážajú na stereotypy a očakávania spoločnosti voči ich správaniu. Od detstva sú vedené k empatii, nekonfliktnosti a prejav hnevu alebo obhajoby vlastných hraníc môže byť označený ako hysterický či dramatický. Mnohé ženy prichádzajú na kurz s obavou, že ak sa naučia brániť, môžu „stratiť ženskosť“. Sebaobrana je však o základnej potrebe cítiť sa bezpečne, a tá sa týka každého bez ohľadu na pohlavie.
Katarína, ako sa predškolská pedagogička stane inštruktorkou sebaobrany?
Bezpečnosť detí bola pre mňa vždy dôležitou témou, keďže prevádzkujem škôlku. V tomto prostredí to máme nastavené tak, aby sa deti cítili bezpečne, no premýšľala som, ako ich pripraviť na prechod do školy. Oslovila som Bianku, aby prišla spraviť kurz pre deti, no namiesto toho mi navrhla, aby som si urobila lektorský kurz. Tak som sa začala venovať vzdelávacím programom pre deti, letným táborom aj bábkovému divadlu Postav sa za seba.
Ako v ZA SEBA fungujú programy pre deti a rodiny, ktoré vediete?
Už v ranom veku si deti vytvárajú modely správania, ktoré ovplyvňujú ich schopnosť nastavovať si hranice. Preto sme vytvorili metodiku, ktorá začína už v materských školách. Najskôr si pozrú bábkové divadlo, no dôležité je, že učiteľky s nimi následne pracujú podľa metodických materiálov. Neskôr sa zapájajú do ďalších programov na školách a postupne aj ich rodiny. Takto sa téma sebaobrany rozvíja od najmenšieho veku až do dospelosti.
Katarína Del Rio (zdroj: Stanislava Markovičová, SME Creative)S akou motiváciou prichádzajú na kurzy dospelí klienti a klientky a s akou deti?
Bianka: Motivácie sú rôzne. Dospelí prichádzajú najmä po vlastných skúsenostiach s obťažovaním na ulici, v práci či vo vzťahoch. Často si až počas kurzu uvedomia, že nastavovanie hraníc nie je dôležité len v jednej situácii, ale v celom ich živote. Záujem rastie aj vtedy, keď v spoločnosti rezonuje prípad násilia či obťažovania. Ľudia začnú hľadať spôsoby, ako sa cítiť bezpečnejšie.
Katarína: U detí sú iniciátormi najčastejšie rodičia. Uvedomujú si dôležitosť prevencie a chcú deťom poskytnúť nástroje, ktoré im pomôžu zvládať náročné situácie. Často tiež riešia konkrétny problém, ako je šikana či neistota v kolektíve.
Ako súvisí spôsob, akým rodičia deti vychovávajú s tým, ako si v dospelosti vedia nastaviť hranice?
Katarína: Deti sa rodia so schopnosťou povedať „nie“, no rodičia ich často učia, že dospelí vedia lepšie. Typickým príkladom je nútenie do fyzického kontaktu s príbuznými „lebo sa to patrí“, čo dieťaťu formou citového nátlaku odovzdáva odkaz, že odmietnutie nie je v poriadku. Opakované prehliadanie hraníc dieťaťa mu môže v dospelosti spôsobiť problém jasne si ich nastaviť. Často sa ocitá v nezdravých vzťahoch a podvedome opakuje vzorec, že má vyhovieť, aj keď sa necíti komfortne.
Aké sú najväčšie výzvy pri učení detí?
Katarína: Deti sú otvorené učeniu, intuitívne rozoznávajú, čo je pre ne dobré. Najväčšou výzvou sú dospelí. Rodičia či pedagógovia niekedy negujú to, čo sa deti naučia, alebo od nich očakávajú rešpekt a empatiu, hoci im sami idú opačným príkladom.
Desivé je, že mnohé deti sa nemajú komu zdôveriť. Podľa európskych štatistík sa tretina detí vo veku 7 až 9 rokov rodičom nezdôveruje a tri štvrtiny sa s nimi takmer vôbec nerozprávajú. Deti presne vedia, kedy ich rodič nepočúva, napríklad pritakáva „hmm, aha“ a pritom robí niečo iné. Na rodinných kurzoch rodičom radíme, aby si s deťmi vytvorili bezpečnostné heslo, ak dieťa potrebuje okamžitú pozornosť. Napríklad, ak v rodine nikto nepije mlieko a dieťa povie „chcem mlieko“, rodič vie, že musí všetko odložiť a naplno sa mu venovať.
Bianka: Mnohé deti totiž dlho zbierajú odvahu, aby sa rodičom zverili. Ak ich práve v tej chvíli rodič odbije, možno sa už nikdy nevrátia. Vnímajú aj reakcie dospelých na príbehy iných. Ak vidia, že sa nejaká situácia bagatelizuje, pomyslia si: „Prečo by to pri mne malo byť iné?“ Preto musíme pracovať aj s dospelými.
(zdroj: Stanislava Markovičová, SME Creative)Bianka, v jednom rozhovore ste spomenuli, že ste vo vlaku pomohli žene, ktorú obťažovala skupina mužov. Čo sa tam udialo?
Všimla som si skupinu mužov, ktorí agresívne kričali na ženu. Vyzerala zmätene a nerozumela im, zatiaľ čo ostatní cestujúci sa len nečinne prizerali. Pristúpila som k nej a ponúkla pomoc, na čo muži reagovali nadávkami a vyhrážkami. Keď mi povedala, že má medzi nimi miestenku, ale necíti sa bezpečne, zavolala som ju k sebe.
Mnohí ľudia pod vplyvom stresu a adrenalínu zamrznú a nevedia reagovať. Tiež som cítila adrenalín, odpovedala som jednoslovne a premietala si v hlave možné scenáre, keby sa situácia vyostrila. Na kurzoch ľudí cez modelové situácie dostaneme na hranu, aby zistili, kde majú hranicu. Keď si to natrénujú, dokážu automaticky vytiahnuť naučené vety a reagovať.
Čo môže človek urobiť v momente, keď cíti, že sa situácia vyostruje, ale ešte neprišlo k fyzickému útoku?
Bianka: Záleží od situácie, či ste tam sami, koľko je okolo ľudí a čo tomu predchádzalo. Je rozdiel, či ide o konflikt po ťuknutí auta, alebo o niekoho, kto vás obťažuje a odmieta prijať „nie“ ako odpoveď. Dôležité je poznať svoje možnosti, či môžete odísť, stratiť sa v dave, vyhodnotiť, či ste schopní ujsť, alebo naopak cítite, že vás stres paralyzuje. Prvým krokom je sústrediť sa na dýchanie. Kontrola dychu pomôže upokojiť telo aj myseľ, aby ste mohli jasne premýšľať a rozhodnúť sa, čo ďalej.
V hromadnej doprave sa stávajú rôzne incidenty a ostatní sa do nich nechcú alebo boja miešať. Ako bezpečne zasiahnuť, ak sa niečo stane nám alebo niekomu inému?
Katarína: Nebojte sa osloviť ľudí priamo. Agresor sa spolieha na ticho a nečinnosť okolia, rovnako ako tí, ktorí sa len prizerajú. Musíte ich anonymitu prelomiť. Oslovte konkrétnych ľudí: „Vy v čiernej bunde, pomôžte mi. Vy v červenej mikine, zavolajte políciu.“ Keď ich oslovíte, bude im nepríjemné nereagovať a je väčšia šanca, že sa zmobilizujú. Deti učíme, aby v ohrození nahlas povedali, že osobu nepoznajú, aby okolie pochopilo, že to nie je rodič. Aj pre dospelých platí, že ak ste v nebezpečenstve, okolie to musí okamžite vedieť. Dôležité je vnímanie okolia, kde sa nachádzate. Ktoré sedadlo vám umožňuje dobrý rozhľad? Je vo vašom okolí niekto, kto je vám sympatický a v prípade potreby by mohol pomôcť?
V rámci svojej iniciatívy {spoločne} venovala dm drogerie markt občianskemu združeniu ZA SEBA sumu 100-tisíc eur, aby podporila projekty na posilnenie žien na Slovensku a rozvoj programov Postav sa za seba na školách. Ako táto spolupráca vznikla?
Bianka: dm každoročne podporuje verejnoprospešné projekty a pri príležitosti 30. výročia chceli realizovať niečo výnimočné. Oslovili nás s ponukou spolupráce a zaujali ich naše dva projektové zámery. Prvý sa zameriava na školské prostredie. Vyškolíme pedagogický aj nepedagogický personál vo všetkých krajoch mimo Bratislavy, aby sa sebaobrana a osobná bezpečnosť stali prirodzenou súčasťou vzdelávania. Takto nezasiahneme len niekoľko tried jednorazovo, ale tisícky detí ročne. Druhá časť projektu sa sústreďuje na osvetu širokej verejnosti, najmä na ženy. S vyškoleným tímom budeme po celom Slovensku organizovať workshopy sebaobrany.
(zdroj: Stanislava Markovičová, SME Creative)Ako bude projekt prebiehať?
Katarína: Vyberieme 32 ľudí, ktorí absolvujú 10 hodín online školenia a dva pobytové kempy po 20 hodín. Po prvých 30 hodinách už budú schopní program implementovať do škôl a celý proces vzdelávania by mali ukončiť do leta 2026. Online školenia sú naplánované na leto, offline časť na jeseň a jar budúceho roka. Popri tom pracujeme na získaní akreditácie ako inovačné vzdelávanie. Vyškolení ľudia priamo na školách môžu spolupracovať so školským podporným tímom, rodičovskou radou a pedagógmi, čím sa tieto témy budú riešiť dlhodobo a systematicky.
Bianka: Ak sa vyškoleným ľuďom táto práca zapáči, môžu sa ďalej vzdelávať a zapojiť do širšej činnosti občianskeho združenia. Chceme vytvoriť tímy po celom Slovensku, ktoré povedú školské programy aj workshopy pre dospelých.
Cítite, že vzdelávaním a osvetou reálne ovplyvňujete situáciu a spoločnosť sa aj vďaka týmto aktivitám mení?
Bianka: Vnímame sa ako súčasť širšieho procesu. Krajina, kde sa ľudia cítia bezpečne, má spektrum funkčných podporných mechanizmov, od liniek dôvery cez vzdelávanie až po justíciu. My sme medzi prevenciou a priamou intervenciou a vnímame, že táto metodológia je dôležitou súčasťou celkových zmien. Dostávame spätnú väzbu od ľudí, ktorí nás počuli, čítali o nás alebo absolvovali kurz a ďalej odovzdávajú získané informácie. Človek začne komunikovať inak a postupne ovplyvní svoje okolie.
Katarína: Najvýraznejšia zmena je viditeľná pri deťoch. Napríklad, dieťa, ktoré sa predtým bálo chodiť do obchodu, získalo sebavedomie a zvládne sa pohybovať samostatne. Šikanované deti sa naučia používať svoj hlas a postaviť sa za seba. V školách sa tieto zmeny prirodzene šíria ďalej. Stačí jeden uvedomelý pedagóg, ktorý začne využívať naučené techniky, a postupne sa k nemu pridávajú ďalší.
Tento článok vám prináša dm drogerie markt.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
