Bola v desiatom týždni tehotenstva, keď sa jej život v jedinom okamihu prevrátil naruby. Alžbeta Husarovič, úspešná právnička, mala pred sebou sľubnú kariéru a srdce naplnené radosťou z očakávaného dieťaťa. Keď sa jedného dňa v práci necítila dobre, myslela si, že sú to len bežné tehotenské nevoľnosti. O pár hodín neskôr ležala bezvládna v nemocnici.
V jedno osudové ráno sa jej telo rozhodlo vypovedať službu. Najprv len nepatrná nevoľnosť, ktorá sa menila na závraty. To už bola na ceste k autu, chcela sa odviezť domov. Nestihla. Stratila rovnováhu. „Niečo som už len zamumlala manželovi do telefónu, nedokázala som hovoriť. Podlamovala sa mi pravá strana tela,“ spomína Alžbeta. A nakoniec desivá realita – prestala hovoriť. Slová, ktoré dovtedy boli jej najsilnejšou zbraňou, odrazu nedokázala vysloviť. Potom už len tma. Manžel Valér v panike uháňal do nemocnice.
Matka na bojovom poli
Lekári si jej stav najprv pomýlili s tehotenskou cukrovkou či dokonca nádorom. Kľúčový čas ubiehal a s ním sa strácala aj šanca na plné zotavenie. Napokon potvrdili mozgovú mŕtvicu. A potom prišla rana, ktorá ju zasiahla hlbšie ako samotná choroba. Lekári jej povedali, že ak chce prežiť, musí sa vzdať svojho dieťaťa. Tehotenstvo jej stav len zhoršovalo a výrazne znižovalo jej šancu na zotavenie, keďže jej nemohli podať liečbu.
Alžbeta ležala nehybne, no vo vnútri sa odohrávala búrka. Vedela presne, čo chce povedať. Chcela kričať, že jej dcéru jej nikto nevezme! Ale nemohla. Nemohla hovoriť, nemohla sa pohnúť. Jediné, čo mohla, bolo bojovať pohľadom. A rodina jej rozumela. „Bol to podvedomý materinský inštinkt, bez absolútneho uvažovania nad tým, čo ma čaká,“ hovorí.
Rozhodnutie bolo jasné – svoje dieťa si nechá. Riskovala vlastný život, no nevzdala sa. Lekári jej diagnostikovali deväťdesiatdeväťpercentnú afáziu, agrafiu a alexiu. „Z právničky, ktorá mala obhajovať ľudí slovnými argumentami, som sa stala človekom, ktorý nemôže vyjadriť ani len jednoduché myšlienky,“ opisuje Alžbeta svoju frustráciu. Nemohla čítať, písať ani počítať. Každé slovo, každý pohyb sa stali nedosiahnuteľnou métou.
Tento článok nájdete aj v marcovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.3.
Kroky k normálnemu životu
Po troch týždňoch v nemocnici sa vrátila domov – ale do sveta, ktorý sa jej stal cudzím. Musela sa učiť chodiť, písať, komunikovať. Boli dni, keď plakala do vankúša a pochybovala, či to zvládne. Boli dni, keď ju premáhal strach, že svoju dcéru nikdy nepohladí, nikdy jej nepovie: “Milujem ťa”. Ale boli aj dni, keď sa našla iskra nádeje. Prvý pohyb prstom. Prvé slovo, hoci len nezrozumiteľné. Prvá krátka veta.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
