HANA GREGOROVÁ je nielen fantastická herečka. Robila kadečo, v deväťdesiatych rokoch podnikala a viedla aj divadlo. Nedokáže celý deň len tak presedieť, obáva sa, že by ten svoj motor už nenaštartovala. A tak prijíma veci tak, ako sú, nebojí sa žiadnej práce a v živote sa jednoducho nestratí, pričom má na ten život aj úplne jasný názor... Koniec koncov, uvidíte samy. Nech sa páči, čítajte.
Kto je Hana Gregorová (72)?
- Slovenská filmová, divadelná a seriálová herečka.
- Vyštudovala VŠMU. Po skončení školy hrala jednu sezónu v Divadle pre deti a mládež v Trnave, odvtedy je na voľnej nohe.
- Tri roky žila v Spojených arabských emirátoch, v Dubaji, spolu s prvým manželom, jordánskym lekárom Gassanom, s ktorým má dcéru Rolu.
- Pri nakrúcaní filmu Noční jazdci sa vo Vysokých Tatrách zoznámila s českým hercom Radoslavom (Radkom) Brzobohatým.
- V roku 1982 sa zosobášili a o rok neskôr sa im narodil syn Ondřej, ktorý je skladateľ, dirigent a klavirista.
- Je známa napríklad z legendárnych filmov ako Jedenáste prikázanie, Tisícročná včela, Kára plná bolesti, Pomocník, Soľ nad zlato, Tábor padlých žien či Orbis Pictus.
- Účinkovala aj vo viacerých slovenských a českých seriáloch, napríklad Panelák, Odsúdené či Mafstory alebo najnovšie v seriáloch Hranica a Ranč.
- Minulý rok sa stala historicky najstaršou súťažiacou v Let’s Dance.
- Viac ako 30 rokov žila v Českej republike, aktuálne žije v maďarskej Rajke.
V akom životnom období sme vás zastihli?
Mám sa dobre, som spokojná. Dúfam, že som zdravá. Som vďačná za každé dobré ráno, keď sa zobudím v poriadku, vládzem stáť na nohách, mám okolo seba blízkych ľudí a kamarátov. Myslím si, že to je najviac.
Dávali ste si do tohto roka nejaké predsavzatia?
Predsavzatia som si v živote nikdy nedávala, lebo by boli vždy nesplniteľné. Keď som sa niečo rozhodla nerobiť, napríklad prestať fajčiť a nefajčila som štyri roky, neprinieslo to žiaden pozitívny efekt. A negatívny efekt to malo ten, že som pribrala. A potom som sa musela normálne „rozfajčovať“ späť, nechutilo mi to. (Smiech) Skôr než predsavzatia mám vždy do nového roku želanie, a to, aby sa ľudia konečne k sebe začali chovať slušne.
Ľudia koncom starého alebo začiatkom nového roka aj bilancujú. Robievate to aj vy, alebo sa nad minulosťou nezamýšľate?
Nie, nikdy si nehovorím, čo by som urobila inak, ak… Myslím si, že všetko je tak, ako má byť, osud je jednoducho daný. Ak sa vraciam do minulosti, tak vtedy, keď niekto potrebuje vyhľadať staré fotky, vtedy si zaspomínam, lebo fotky sú najlepšia dokumentácia určitého životného obdobia.
Som však spokojná a šťastná za život, ktorý som doteraz prežila a aj za obidvoch svojich manželov, jeden lepší ako druhý… Deti sú v poriadku, stoja na vlastných nohách. Myslím si, že sme z nich s Radkom vychovali slušných ľudí s pokorou k životu, čo je pre mňa základ. Niekedy keď zaspávam, bilancujem si deň. Je to však skôr „uspávanka“, než že by som niečo ľutovala. Netreba v živote nič ľutovať.
Čo robíte vo voľnom čase, ak práve nenakrúcate?
Nezastavím sa. Konečne sme teraz vynosili zvyšok Vianoc na povalu, väčšinou si to nechávam až na marec, ale povedala som si, že keď to urobím, možno nasneží. To tak mávam, umyjem okná a začne pršať. Ako trávim dni? Varím, stretávam sa s kamarátmi, robím rozhovory...(Smiech)
Nemávam také dni, ktoré by som len presedela, odpočívala a lúštila krížovky. To nepoznám. Moja mama bola taká istá. Keby som ten motor vypla, myslím, že už ho nenaštartujem. Človek sa nesmie poddať. Keď ráno vstanem, neraz mám pocit, že ma bolí celý človek – nohy, kĺby, ale potom to rozchodím a už ani neviem, že ma niečo bolelo.
(zdroj: Stanka Topoľská/TV JOJ)Spomenuli ste svoju mamu. Mali ste veľa spoločného?
Bola veľmi akčná a aktívna, v mladosti aj veľmi pekná. Raz som sa pýtala otca, kto z nás dvoch bol v mladosti krajší, a on odpovedal: „Hanka, ty si veľmi pekná, ale mama…“ Bola tmavovlasá s modrými očami. Celý život až do svojej smrti nosila červené nechty a červený rúž. To muselo byť. Keď sa v 72 rokoch dostala z mŕtvice, ako prvé chcela nalakovať nechty a naniesť na pery červený rúž.
Aká bola?
Vyrastala v sirotinci, lebo moja starká bola chudobná vojnová vdova so štyrmi deťmi. Dve dcéry dala do sirotinca a dvoch synov si nechala pri sebe. Moja mama jej to však nikdy nevyčítala, dokonca ju doopatrovala. Hoci mama pochádzala z chudobných pomerov, snažila sa ten deficit kompenzovať.
Celý život pracovala, doma sme to mali ako v univerzitnej knižnici, samé knihy, na stenách viseli obrazy. Mama sa kamarátila s výtvarníkmi a umelcami, bola svetáčka. Bola v rodine tá akčná, ktorá všetko zariadila a vybavila. Chodievali sme do Budapešti kupovať látku, z ktorej dávala otcovi šiť obleky do práce, aby bol „vyštafírovaný“. Myslím si, že takto to má fungovať. Nemáme sa hanbiť za to, že sme ženy a správame sa žensky. O to nás chlapi budú mať radšej.
Čo obdivujete na iných ženách?
Páči sa mi, keď je žena do koča i do voza. Nie som feministka a nebolo mi zaťažko popri práci sa postarať o rodinu, robiť Radkovi zázemie, variť, prať, o deti sa starať. Keď som viedla divadlo a nemali sme upratovačku, nemala som problém umývať tam aj záchody. A myslím si, že ženy by také mali byť – do koča i do voza.
A tiež je podľa mňa veľmi pekné vidieť, keď je žena mamou a má deti dobre vychované, že neziapu cez celú miestnosť. Hoci dnes je doba taká, aká je, prílišná demokracia pri deťoch podľa mňa škodí. A páči sa mi, keď sa žena o seba stará. Nie nejako prehnane, ale keď si je vedomá vlastnej hodnoty. Keď kráča po ulici a cítiť z nej ženskosť a zdravé sebavedomie bez ohľadu na to, či má zadok veľkosti XXL alebo nie.
Kedy sa vo vás zrodila láska k herectvu?
Od malička som sa rada predvádzala a recitovala. Keď som nastupovala do prvej triedy základnej školy, vedela som čítať, takže ma učiteľka volala čítať vždy, keď si potrebovala niečo porobiť. Chodievala som na všelijaké recitačné súťaže, to ma bavilo.
Ako trojročná som vedela recitovať Turčína Poničana a viem ho dodnes. Učievala ma ho mama počas žehlenia a ja som pri nej sedávala. Mama ma viedla k herectvu, no nemyslím si, že nejako cielene, pretože v rodine mali predstavu, že zo mňa bude lekárka.
A boli by ste sa ňou aj stali?
Bola, ale prijímačky na VŠMU boli skôr a vzali ma. Ročník vtedy otváral Mikuláš Huba, úžasný človek, a jemu sa páčil typ krv a mlieko. Preto som sa tam dostala. Karol Zachar mal zase radšej také tie utiahnuté typy ako z knihy Čenkovej deti, presný opak mňa.
Tento rozhovor nájdete aj v marcovom čísle SME ženy, ktoré je v predaji do 31.3.
Okrem herectva ste sa však v živote venovali kadečomu inému, chceli ste mať zadné vrátka?
Odjakživa som hovorievala, že sa neštítim žiadnej práce. Po roku 1989 bolo chvíľu vákuum, čo sa týka tvorby, Radek nemal do čoho pichnúť, netočilo sa… Najprv som podnikala s ubytovacou agentúrou, to bol vtedy boom. Neskôr som si urobila kurz na nechty, potom na mihalnice, otvorila som si solárium, mala som divadlo… Nikdy som nemala problém sa uživiť. A ono dokonca aj v obchode sa to herectvo trochu hodí.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
