Chladná, vypočítavá, nepríjemná. Takto diváci zvykli najmä v prvých sériách seriálu Dunaj, k vašim službám vnímať Helgu Klausovú. Je vám táto postava niečím aj blízka?
Odhliadnuc od toho, čoho je predstaviteľkou, ako žena je pre mňa zaujímavá. Páči sa mi jej vzťah k deťom, jej túžba po rodine. Uvidíme, či sa jej ju podarí naplniť... Je to záporná postava, ale napriek tomu mi je sympatické, že niekedy vystrčí pazúriky proti tomu, v čom žije. A neskutočne sa mi páči jej šatník. To je vec, ktorú viem oceniť, závidím jej a v osobnom živote absolútne zanedbávam. (Smiech)
Prečo?
V súkromí ma extrémne nebaví riešiť módu, teda to, čo k čomu pasuje a aké sú pravidlá. Chcem nosiť pohodlné oblečenie, nech je aj pekné a funkčné, ale nechcem sa tým zaťažovať viac, než je nevyhnutné. Ak by mi niekto zostavil šatník a povedal čo s čim kombinovať, navlečiem na seba bez problémov všetko, no samej sa mi nechce. (Smiech)
Do akej miery má Helga skutočne rada samu seba?
Je ťažké rozprávať o tom, aká naozaj je. Stále je iná, stále sa mení. V prvých sériách sa javila ako veľmi chladná, odťažitá žena. Teraz je citlivejšia, jemnejšia. Niekedy je prospechárska, prispôsobuje sa situácii. Prejavuje sa u nej také: budem taká, aká práve potrebujem byť. Inokedy naopak so svojim osudom bojuje a ide proti nemu.
Vedieť sa prispôsobiť rôznym životným okolnostiam je z hľadiska evolúcie vnímané ako celkom užitočná vlastnosť, hoci ako spoločnosť na to nahliadame viac-menej v negatívnom kontexte. A ešte je pre nás typické negatívne vnímanie vlastnej sebahodnoty. Nepatrí sa chváliť samých seba či priveľmi vytŕčať z davu…
To je pre nás typické. Musíš byť skromná, nebuď na seba hrdá, neteš sa zo svojho úspechu a práce, aby si nepôsobila namyslene. Na svojich dcérach však vidím, že sa už tento naratív začína meniť. Ich učitelia v škole si veľmi dávajú záležať na tom, aby deťom zadávali rôzne projekty, ktoré potom musia prezentovať pred ostatnými, slušne vyslovovať svoj názor a ukázať svoje výsledky.
Radi ako rodina cestujeme a keď sme v zahraničí navštívili rôzne divadlá alebo galérie, neraz som si pri pohľade na úžasné veci povedala, že sme rovnako dobrí. Vôbec sa nemusíme cítiť na Slovensku menejcenne alebo na chvoste. Sme porovnateľne kvalitní a máme čo ponúknuť.
Ako vediete doma dcéry k tomu, aby mali zdravý postoj k sebe a svojej hodnote?
Človek sa najlepšie učí tak, že sa prizerá tomu, čo robia tí okolo neho. Snažíme sa s manželom žiť v súlade s našimi hodnotami a deti to nasávajú. Tiež som s niektorými vecami bojovala, ale pocit menejcennosti nemám.
Necítim sa viac než iní, ale ani menej. Najzdravšia je zlatá stredná cesta. Netreba sa podceňovať a treba mať na seba i okolie nároky, no zároveň si treba dopriať uznanie a odmeniť sa.
Čo je to najdôležitejšie, čo sa ako mama snažíte dcéram odovzdať?
Aby sa v živote nespoliehali na nikoho iného, len samy na seba. Je dôležité, aby si vedeli na seba zarobiť, aby boli sebestačné a nezávislé. Aby neočakávali pomoc, nie je totiž samozrejmá. Ale ak ju potrebujú, aby ju vedeli prijať, no nezaväzovala ich. Nech si hľadajú partnera podľa hodnôt, ktoré vyznávajú, nech sú vzdelané, rozhľadené a empatické.
Nie tak dávno ženy nemali právo byť sebestačné a ich jedinou životnou métou bolo výhodné manželstvo. Tak, ako to má vlastne aj Helga…
Ženy v minulosti nemali inú možnosť. Ich budúcnosť bola závislá od rozumného zväzku. Našťastie je už iná doba, ženy majú nekonečne veľa možností, nemusia byť závislé na nikom. Môžu sa vzdelávať, pracovať, môžu robiť všetko, čo len chcú.
Sebaúcta a sebaláska pramení z toho, že preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia a konanie. Je úplne v poriadku ostať s deťmi ako žena v domácnosti, a rovnako je v poriadku viesť firmu a budovať si kariéru. Toto rozhodnutie by však malo byť na žene a nemala by do neho byť tlačená rodinou alebo spoločnosťou.
Sebaláska však znamená aj dávať hranice. Sebe i druhým. Aby sa žena pri toľkej sebestačnosti nevyčerpala. Lebo z prázdnej studne sa rozdávať nedá…
Áno, treba mať zdravé hranice, nebrať na seba ťarchu sveta a vedieť aj delegovať. Dnešné nároky na ženu sú neadekvátne. Všetko sa zvládnuť nedá. Je úplne v poriadku povedať aj Nie. Je úplne v poriadku, ak nemáme vždy upratané, nie sme stále nalíčené. Je v poriadku, ak sa zo života nezbláznime. Najdôležitejšia je pohoda. A neporovnávať sa.
Porovnávanie sa je taký náš ženský šport…
Sociálne siete nie sú skutočnosť. Zdravo zmýšľajúci človek rozumie, že sú obdobia, kedy všetko šliape ako hodinky a obdobia, keď to až tak nejde. A je to v poriadku. Život nie je jednotvárny, mení sa, pulzuje.
Tento rozhovor nájdete aj vo februárovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 28.2.

Vraciame sa k Helge a jej prispôsobivosti a premenlivosti. Je oslobodzujúce prijať, že sa meníme. Mení sa Helga, menia sa naše životné okolnosti, mení sa to, či stíhame mať doma upratané alebo nie…
Životom plávame a všetko je tak, ako má byť. Nie je to dobre ani zle, je to normálne. Samozrejme, aj tu by mala byť nejaká miera, aby človek nebol úplný ignorant, ktorý na všetko rezignuje. Som za zlatý stred. Mam rada, keď sa ľudia o niečo snažia, no ak to ma ísť na úkor zdravia a pohody... nie, ďakujem, absolútne sa nebudem stresovať.
O čo sa zvyknete oprieť, keď práve neprežívate najlepšie obdobie?
Počas svojho života som nejaké veľké turbulencie neprežívala. Vždy, keď mi bolo ťažko, pokoj som nachádzala doma, pri rodine. To bola a je moja oáza. Vedela som, že sa mam s kým porozprávať, že tam mi bude dobre.
Vnímala som to tak už ako dieťa a je to tak aj teraz. Asi to bude znieť ako klišé, ale jediné, na čom na konci dňa naozaj záleží, je to, aby boli moji blízki v poriadku. Všetko ostatne je v skutočnosti irelevantné. Keď sú oni v poriadku, všetko ostatné sa nejako zrovná.
Vzťahy sú to, čo nás dokáže vždy podržať. Platí to aj o vzťahu k sebe samej?
Určite. Na výroku: Keď je mama v poriadku, celá rodina je v poriadku, naozaj niečo je. Neodopieram si niečo len preto, aby sa nepovedalo.