Ako dieťa videla mamu v masovom hrobe. Dnes je uznávanou vedkyňou a napriek všetkému necíti nenávisť

Pani Denisa, dnes uznávaná vedkyňa a pedagogička, bola jednou z tých, čo ako deti prežili hrôzy holokaustu, ktorý sa aj na Slovensku podpísal na dušiach mnohých preživších. Jej príbeh je ďalším svedectvom toho, že to nie je až tak dávno, keď aj na našom území panovalo obrovské zlo, ale aj o tom, že sa v pekle našlo pár anjelov. A treba si ho prečítať – aby sme na to nikdy nezabudli.

Žiari z nej pokora, dobro, múdrosťou podčiarknutá autorita, noblesa ducha aj úcta k životu. Keď mi však nad šálkou kávy v útulnom staromestskom kníhkupectve začne rozprávať svoj príbeh, šibalskú iskru v jej očiach pomaly vystrieda hlboký a roky ukrývaný smútok.

Denisa Nikodemová je jednou z tých, čo zažili hrôzy holokaustu a napriek tomu, že o tom mlčala dlhých 60 rokov aj pred svojimi najbližšími, dnes sa rozpráva so žiakmi a študentmi naprieč Slovenskom a sama hovorí, že je jej povinnosťou vydať svedectvo o neprávostiach tej doby, aby sa viac nezopakovali.

Napriek všetkému necíti nenávisť. Svoj príbeh rozpráva, aby sa hrôzy tej doby viac nezopakovali. (zdroj: Veronika Boháčová)

Narodila sa v roku 1936 v Spišskej Novej Vsi ako mladšia z dvoch dcér Aurela a Marty Rosenthalovcov. Otec Aurel pochádzal z ôsmich súrodencov a bol múdry a rozhľadený človek. Študoval medzinárodný obchod v Budapešti, ovládal niekoľko jazykov a mal dobré miesto v banke. Po smrti svojho otca sa však musel vrátiť domov, aby prevzal jeho obchod so zmiešaným tovarom na Hlavnej ulici, kde neskôr so svojou rodinou aj býval. Jeho mama ani sestry na to nestačili a jeho bratia, z ktorých bol jeden lekárom, druhý právnikom a tretí lekárnikom, sa už venovali svojim povolaniam.

Za pultom sa rýchlo udomácnil a keďže sa spriatelil s kňazmi a učiteľmi v celom okolí Spišskej Novej Vsi, nakoniec sa aj vďaka nemu stalo, že aj keď Spišská Nová Ves bola v nemecko-maďarskej oblasti, začala sa tam vyučovať slovenčina a pani Denisa dodnes s láskou hovorí, že je na túto otcovu iniciatívu veľmi hrdá.

O svojom detstve povie len to, že nebolo pekné ani dobré. Keď sa jej však pýtam, či má aspoň jednu radostnú spomienku na toto obdobie, napriek tomu, že bola ešte malá, okamžite si spomenie na nedele u babičky, otcovej mamy, kde sa v jednej izbe okolo veľkého stola schádzali všetci otcovi súrodenci aj so svojimi rodinami, a deti, ktorých bolo neúrekom, sa okolo stola naháňali.

Po troch bezstarostných detských rokoch však začali prichádzať nezmyselné zákazy a nariadenia. Židia nesmeli chodiť do parku ani do kina, nesmeli športovať ani stretávať sa – hlavne nie s ľuďmi „nežidovského pôvodu“. Mali spísať všetok svoj majetok a zlato a cennosti dobrovoľne odovzdať. Pani Denisa len nedávno našla zoznam, ktorý napísala jej mamička. Bol na ňom aj jej snubný prsteň.

Postupne už Rosenthalovci nemohli chodiť nikam a vďaka vyvlastňovaniu majetku prišli aj o svoj obchod. Arizátorom (osobou určenou na konfiškovanie židovského majetku, pozn. red.) sa na svoju vlastnú žiadosť stal kolega Aurela Rosenthala zo živnostenského spolku František Peller. Urobil tak z čistého priateľstva, aby sa obchod nedostal do rúk cudzích ľudí a tiež preto, aby zaistil Rosenthalovcom ešte aspoň na nejaký čas možnosť do obchodu chodiť.

Ďalším absurdným príkazom bolo, že židia nesmeli bývať na Hlavnej ulici. Behom 24 hodín ich vysťahovali z domu a premiestnili do jednej miestnosti na periférii. Čo sa týka zariadenia, v izbe nebolo nič okrem jednej piecky, na ktorej sa varilo a slúžila aj na kúrenie. Známi im darovali postele a zo svojich vecí si mohli vziať len jeden kufrík s oblečením.

Aj keď nebola situácia pre nikoho ľahká, asi najťažšie ju v tom čase niesla mama Marta. Pochádzala z Moravy a mala šesť súrodencov, o ktorých v dobe, keď už existoval protektorát, nemala žiadne správy. Cestovať nemohla a pošta nefungovala. Marta bola na svojich blízkych veľmi naviazaná a tak si pani Denisa spomína, ako sa zakrátko z usmiatej a spoločenskej ženy stalo utiahnuté stvorenie, ktoré často vídala len sedieť v kúte a plakať. Až v Terezíne pani Denisa neskôr zistila, že z otcovej a maminej najbližšej rodiny chýbalo hneď po vojne 42 ľudí. A nové mená nachádza pri každej návšteve.

V roku 1939 začala staršia Vierka chodiť do školy. Vtedy už platilo, že židovské deti nesmú navštevovať kresťanské školy, a tak chodila do židovskej. Po pár dňoch do mesta prišli nemeckí žiaci, ktorí tam boli na výlete a začali do okien školy hádzať kamene. Keď jeden z nich rozbil Vierke hlavu, riaditeľ vyhlásil, že za takýchto podmienok škola nemôže existovať, lebo si to nevezme na svedomie. Takže škola viac nebola.

Atmosféra ďalej hustla a hoci bola pani Denisa ešte dieťaťom, za obrovskú krivdu považovala povinnosť nosiť na kabáte na viditeľnom mieste našitú žltú židovskú hviezdu. Aj keď pre svoju introvertnú povahu nechcela takmer nikam chodiť, predstava, že má byť odrazu označená symbolom, sa jej zdala ponižujúca a nespravodlivá. Najpragmatickejšie to bral otec, ktorý hovorieval: „Nič na tom nie je. Aj tak každý vie, kto sme, takže pôjdeme v kabátoch so žltou hviezdou.“

Vierka, ktorá bola spoločenská po mame, pravidelne utekala z domu, aby sa mohla hrať s inými deťmi. Gardistickí chlapci do nej často hádzali kamene, a tak sa skoro vždy vrátila s rozbitým lakťom alebo kolenom.

Tento článok nájdete aj v decembrovo-januárovom dvojčísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.1.2025

Takto plynuli roky 1940 a 1941. V tomto čase sa chvíľu verilo, že ak sa dá židovský občan pokrstiť, príslušnosť k cirkvi mu poskytne ochranu pred prenasledovaním. Otcov známy, pán Satler, ktorý u neho nakupoval tovar, žil v Poráči (obec v okrese Spišská Nová Ves), kde zariadil krst u gréckokatolíckeho kňaza. Paradoxom bolo, že krstnou mamou Denisky a Vierky sa stala pani Pellerová, manželka Františka Pellera, ktorý bol stále arizátorom. Obaja však boli veľmi šľachetní ľudia a rodine pomáhali, ako len mohli.

To, že ani krst nie je zárukou bezpečnejšieho života, sa ukázalo v máji 1942, keď boli spísaní všetci občania židovského pôvodu v Spišskej Novej Vsi a, samozrejme, týkalo sa to aj Rosenthalovcov. Bol to zoznam do transportu. Šťastím v nešťastí bolo, že otcova sestra bola vydatá za hlavného inžiniera, ktorý pri Hrabušiciach pri Poprade budoval železničný tunel. Takže bol niekým, komu sa v tom čase hovorilo „hospodársky dôležitá osoba“, vďaka čomu mal určité výnimky, ktorými mohol kryť aj svoju rodinu.

Zápis v zozname do vlaku smrti, ktorý bol pri ich menách, hovoril, že Aurela, Martu, Denisku a Vierku vyškrtli deň pred odchodom. Odišlo v ňom 1050 ľudí. Nikto z nich sa viac nevrátil. „A preto verím v Boha,“ povie pani Denisa po chvíľke ticha, počas ktorej si utieram slzy a opäť nasadzujem na tvár okuliare. „Musí skrátka byť niečo vyššie. Lebo takýchto hraničných momentov bolo niekoľko.“

Výnimka, ktorú získali vďaka strýkovi, platila šesť mesiacov. To bola doba, ktorú ešte strávili v izbe na periférii. „To už bolo veľmi ťažké, pretože ten život už bol naozaj veľmi obmedzený“, spomína pani Denisa. „Navyše som mala posteľ pri okne, na ktorom bol mestský rozhlas, z ktorého od piatej ráno až do večera hučali gardistické piesne a propagandistické reči o tom, ako sa Slováci majú dobre a všetko je úžasné. Bolo to hrozné. Vždy nás to zobudilo.“