Zuzana Vačková: Je oslobodzujúce neskrývať to, čo prežívam a cítim

Obľúbená slovenská herečka Zuzana Vačková nielen na javisku či v podcastoch s nadhľadom a úprimnosťou otvára ženské témy, o ktorých väčšinou hovoríme len pošepky. A možno práve preto patria jej sociálne siete medzi najpopulárnejšie a divadelná komédia Klimaktérium sa teší obrovskej návštevnosti.

Zo Zuzky aj naživo vyžaruje ľahkosť bytia, ku ktorej sa nedá dospieť inak než vekom a životnými skúsenosťami. Rozhovor s ňou je ako priateľské pohladenie alebo horúci čaj v mrazivom predvianočnom zhone. Zahreje na duši.

Na divadelných doskách riešite pre nás ženy pomerne existenčnú tému v divadelnej inscenácii Klimaktérium 2: ošiaľ menopauzy. Vznikla údajne na výslovnú žiadosť publika ako pokračovanie úspešnej jednotky. Prečo je o ňu taký záujem?

Počas šiestich rokov sme odohrali dvesto repríz jednotky v 180 slovenských mestách a predstavenie videlo 70-tisíc ľudí. Diváčky sú za toto predstavenie strašne vďačné. Po prvé preto, že sa výborne zabavia a po druhé preto, že otvárame témy, o ktorých sa v našej spoločnosti bežne nahlas nehovorí. Menopauzu stále obostiera stigma, k mnohým ženám neprichádzajú informácie o tom, čo to vlastne je a čo so sebou prináša.

Za tie roky, čo Klimaktérium hráme, sme sa dozvedeli, že nejedna žena dovtedy nikdy nepočula o tom, že normálnym prejavom tejto životnej etapy, do ktorej sa ženy dostávajú okolo päťdesiatky, je napríklad znížená chuť na sex. A že to nemá nič do činenia so stratou lásky k partnerovi.

Alebo nevedia, že keď nám zhrubnú chĺpky nad hornou perou, nie je to niečo, čo sa stalo iba našej babke a nikomu inému, ale je to normálne. Je dôležité, aby vedeli, že menopauza má aj svoje svetlé stránky. Veľmi pekným návodom, ako privítať toto obdobie, je podľa mňa napísať si zoznam povedzme dvadsiatich vecí, ktoré teraz už môžete robiť.

(zdroj: Petra Bošanská)

Menopauza by sa mohla nazývať aj obdobím „už môžem“. Čo všetko teraz „už môžete“ a v predošlých životných etapách ste nemohli?

Napríklad ma teší, že môžem mať sex bez toho, aby som sa bála, že otehotniem. Alebo môžem…Takto. Nie je to o tom, že niečo môžeme a predtým sme nemohli. Celý život môžeme všetko, otázne je, či si to aj dovolíme. Keď som mala dvadsať, tridsať, štyridsať rokov, prechádzala som si rôznymi obdobiami.

Najprv som pochybovala o tom, ako vyzerám. Potom som sa snažila prispôsobiť nejakému mužovi, aby sme tvorili harmonický pár. Potom som sa snažila dokázať, že v práci som hodná dobrého honoráru, pozornosti, dobrých rolí, že som dobrá v tom, čo robím. Akoby som si stále niečo dokazovala. Potrebovala som odobrenie od druhých, že žijem, konám, myslím správne: Si šikovná, už si si založila rodinu. Máš deti, si dobrá matka. Máš muža, si dobrá partnerka. Iné ženy to tak možno neprežívali, no ja áno. Mala som pocit, že potrebujem súhlas druhých.

Dnes už žijem tak, že si nič u nikoho nepotrebujem odobrovať. Viem, že stojím zato bez ohľadu na to, či ma niekto považuje za dobrú matku, alebo nie. A aj keby mi moje deti povedali, že v detstve som im trebárs málo varila alebo že s nimi trávim málo času, moju hodnotu to nezníži. Dnes cítim, že môžem robiť to, čo chcem. Uvedomujem si, čo chcem. Predtým som si to neuvedomovala.

(zdroj: Petra Bošanská)

Je veľkou úľavou konečne všetko pustiť a neriešiť, čo si kto myslí alebo povie, necítiť ten obrovský tlak zodpovednosti za druhých, však?

Áno, je to obrovská úľava a nádherné poznanie. Možno to bude znieť nadnesene, ale naozaj mám pocit, akoby sa ťažké lietadlo môjho života odlepilo od zeme a začínam žiť život z perspektívy, že môžem pristáť hocikde. Roky som život tlačila, súrila, dupkala po ňom, roztláčala, snažila sa dostať niekam hore. Teraz mám naozaj pocit, že už hore som a len sa nesiem.

Deti sú dospelé a hoci navždy budem pre ne mamou, prístavom a otvorenou náručou, neriešim už problémy za ne. Zodpovednosť za seba musia niesť samy. Rada im pomôžem, keď sa na mňa obrátia, ale nie som ten typ matky, ktorá ich bude dennodenne kontrolovať, robiť z ich prípadných prešľapov drámu a strachovať sa, ako to zvládnu, ak napríklad vnuk ochorie a podobne.

Mnohé ženy sa však boja nechať ísť deti vlastnou cestou a potrebujú si napĺňať svoj život cez nich, pretože majú pocit, že ich vlastný život za veľa nestojí…

Ženy, ktoré deti nevedia pustiť, potrebujú mať pocit kontroly alebo pocit, že majú nejakú hodnotu, pretože sa starajú (d)o druhých. Je veľmi dôležité uvedomiť si, v čom vidíme svoju hodnotu. Potrebujeme uveriť, že celkom stačí, že sme.

Kedy ste dospeli k tomuto uvedomeniu? Dopracovávali ste sa k nemu postupne, zrením alebo prišiel nejaký aha moment?

Prišla som na to postupom času, veď aj ja som si v živote prešla všeličím. Z môjho pohľadu mám teraz veľmi príjemne upratanú hlavu. Neriešim somariny, nevenujem svoju energiu ľuďom, ktorí za to nestoja a bytostne sa nezapodievam vecami, o ktorých viem, že ich nedokážem zmeniť. Nie, nezatváram oči pred vecami, ktoré ma trápia, ale nepodlieham im. Ak sa niečo nevydarí, netvárim sa, že sa to nestalo. Priznám si: toto mi fakt nevyšlo alebo toto ma veľmi trápi.

Nemám problém sa s tým zdôveriť ani svojim blízkym. Ak máme napríklad v rodine vážny problém a nejaký priateľ sa ma spýta, ako sa mám, nebudem sa tváriť, že všetko je v poriadku. Ak s ním mám naozaj blízky vzťah, otvorene mu priznám: „Vieš čo, nemám sa dobre, po nociach sa trápim, lebo premýšľam, čo bude teraz, neviem nájsť východisko, som bezradná.“

Prináša obdobie „už môžem“ so sebou aj odvahu či ochotu ukázať pred druhými – a pred sebou – vlastnú zraniteľnosť?

Nebojím sa vlastnej zraniteľnosti. Je úľava priznať si ju, poskytnúť samej sebe vrúcnosť a prijatie. Povedať si: „Zuzinka, teraz je toho na teba veľa.“ Je oslobodzujúce neskrývať to, čo prežívam a cítim. Ak mám zlý deň, priznám sebe i druhým, ako to mám, že som vystresovaná, lebo je toho na mňa veľa, ale na nikoho konkrétneho sa nehnevám. Druhá strana tomu väčšinou porozumie a pochopí, prečo nie som taká vysmiata ako zvyčajne a že to nie je kvôli nim.

(zdroj: Petra Bošanská)

Ako sa potom cítite po fyzickej stránke, keď si dovolíte byť takáto úprimná a zraniteľná a pustiť to? Asi tam nejaký rozdiel je, psychosomatika funguje…

(Smiech) Je tam rozdiel. Dokážem už na sebe vnímať, že keď toho chcem za deň stihnúť príliš veľa, začnem cítiť takú tenziu, napätíčko. Hovorím tomu, že sa mi dvíha tlak. Keď si to napätie uvedomím, zastavím sa a samej seba sa spýtam: „Počkaj, cítiš napätie, čo sa deje? Aha, máš toho veľa a bojíš sa, že niečo nestihneš.

A keď sa budeš stresovať, pomôže ti to? Nepomôže. Radšej si to dobre naplánuj. Ak máš skončiť stretnutie o druhej, o päť minút dve oznám, že o druhej už musíš odísť. A o tej druhej naozaj odíď, nie že sa vtedy začneš len baliť.“

Čiže vašou stratégiou, ako sa vyhnúť napätiu a stresu, je plánovanie a dôslednosť?

A vnímavosť. Keď sa cítim pod časovým tlakom, snažím sa na seba napojiť a vnímať sa. Ako sa cítim? Ak som nevyspatá, pátram po príčine. Prečo som nevyspatá? Aha, zobudila som sa o druhej v noci, nedalo sa mi spať. Prečo? Na čo som myslela predtým, než som išla spať? A väčšinou sa dopátram k príčine, napríklad že som v ten deň neodpovedala na všetky e-maily a ťažilo ma to. Poviem si, že teraz už viem, že nemôžem ísť spať bez toho, aby som dokončila veci z daného dňa a nabudúce to urobím inak.

Nie vždy sme ochotné pozrieť sa na seba a na to, čo je za našou podráždenou náladou alebo inými emocionálnymi stavmi. Sme v jednom kolotoči, nemáme priestor a čas sa zastaviť a započúvať sa do seba.

Tým, že sa nebudeme počúvať, čas neušetríme. Skôr či neskôr nás to dobehne. Ak vás za sukňu ťahá malé dieťa so slovami: Mami, mami!, tiež sa k nemu otočíte a spýtate sa ho, čo potrebuje. Rovnaké dieťa máme v sebe bez ohľadu na to, či ho evidujeme, alebo nie. Aj ja samu seba chytám za pomyselnú sukňu a dožadujem sa niečoho, čo potrebujem, volám o pomoc. Aj ja som sama pre seba dôležitá. Treba sa len chcieť počúvať.

Na javisku, na svojom instagramovom profile, v podcastoch, ale aj tu v kaviarni sršíte energiou. Prezraďte: odkiaľ ju beriete?

Nemám žiadnu zázračnú studnicu na extra energiu. Svoju energiu skrátka len nemíňam na somariny. Nemíňam ju na hlúpe myšlienky a nedávam ju ani kritickému vnútornému hlasu, ktorý stále o niečom pochybuje alebo sa na niečo sťažuje. Nekritizujem sa, neumáram sa pochybnosťami. Cvičím, venujem sa sebe, čítam pekné veci, stretávam sa s ľuďmi, ktorých mám rada.

A mám brutálnu radosť zo svojej práce. Práca mi energiu neberie, skôr ju prostredníctvom nej dostávam. Ako herci tvoríme, zabávame sa, je to prílev energie. Niekto má zamestnanie, ktoré ho až tak nenapĺňa a po ôsmich hodinách z neho odchádza s baterkami na nule. Ja z divadla odchádzam po záverečnom potlesku plná energie a v povznesenej nálade. A keď si doma sadnem k svojim sociálnym sieťam, opäť tvorím, vymýšľam. Natáčam, strihám, pridávam dobrú hudbu a mám z toho radosť.

S Katkou Brychotovu robíme podcast To nerieš moja, kde sa venujeme ženským témam. Po dvojhodinovom nahrávaní sa necítim unavená, ale ako po dobrej debate s kamoškou.

Tento rozhovor nájdete aj v decembrovo-januárovom dvojčísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.1.2025

Je to dar, že to takto máte. Mnohí ľudia, dokonca mladší od vás, sa cítia ubití životom. Vo svojich vzťahoch trčia len zo zotrvačnosti, v zamestnaní trčia zo zotrvačnosti, deti im vyleteli z hniezda, život ich nebaví. Cítia sa ako obete nepriazne osudu.